« Назад

Panna a Evin hriech – strom so štyrmi konármi

Panna a Evin hriech – strom so štyrmi konármi

Vzdala sa zvedavosti a nepýtala sa seba alebo Boha viac, ako jej bolo povedané. Ako jej Boh dával poznať. Verila a po jednej skúške v Jeruzaleme, keď sa Ježiš stratil a ona sa spýtala „Čo si nám to urobil?“ sa už viac nikdy nevypytovala. Porovnajme si to s dnešným človekom pátrajúcim po internete a všelikade po poznaní, ktoré nedáva Boh, ale jeho Nepriateľ. Za tým je potom závislosť. Zvíťazila nad žiadostivosťou užívania, pretože sa vzdala každej radosti zmyslov. Telesnosť, Satanov nástroj, odsunula so Satanom pod svoju pätu, aby si z neho urobila schodík a priblížila sa k nebu. Nebo! Jej méta. Jej cieľ. Jej domov. Tam, kde je Boh. To bol jediný hlad Panny. Závislosť LEN na Bohu. Hlad, ktorý nebol pažravosťou, ale Bohom požehnanou nevyhnutnosťou, ktorý chce, aby sme vychutnávali jeho.

VYUČOVANIE - pre pokročilých, tých, čo chcú rýchlo stúpať v duchovnom vývoji

Panna a Evin hriech – strom so štyrmi konármi

Pripomeňme si teraz vianočný čas, s ktorým je Mária tak bytostne spojená. Ponorme sa opäť doňho. Je to čas, kedy všetci tušia, že sa udialo niečo nadprirodzené. Ľudia, veriaci i neveriaci, sú naplnený akýmsi očakávaním. A sú akýsi lepší, alebo snažia sa byť lepší. Vianoce prinášajú pokoj. Vlastne... to Dieťa, také výnimočné, ho prináša. Dieťa, čo sa nenarodilo v hriechu. Ale prichádza aj čas bolesti.

Je čas pokoja a čas bolesti. A práve v bolesti, zjednotenej s Ukrižovaným, sa získava pokoj a všetky milosti pre nás a pre blížneho. Ježiš-Človek sa po hrozných bolestiach umučenia vrátil ako Ježiš-Boh. Vrátil sa Pokoj. Aby ti priniesol pokoj. Pokoj z neba, z ktorého prišiel a z ktorého teraz zosiela svoj pokoj tým, ktorí ho na svete milujú. Ale v hodinách umučenia, on, Pokoj sveta, bol zbavený tohto pokoja. Nebol by trpel, keby ho mal. A musel trpieť, dokonale trpieť.

Zamerajme svoj zrak teraz na Máriu, vždy Pannu. Mária „vykúpila ženu“ svojím božským materstvom. Ale to bol len začiatok vykúpenia ženy. Sľubom panenstva si odoprela každý ľudský manželský zväzok a odmietla každé uspokojenie žiadostivosti, aby si zaslúžila, alebo získala milosť od Boha. Ale to ešte stále nestačilo. Lebo Evin hriech, môžeme tak prirovnať, bol strom so štyrmi konármi – pýchou, lakomstvom, žiadostivosťou a zmyselnosťou. A všetky štyri bolo treba obsekať prv, než by sa strom zničil od koreňov.

(1) Tým, že sa Panna pokorovala až do krajnosti, do hĺbky, zvíťazila nad pýchou.

Pokorovala sa pred všetkými. Nehovorím o jej pokore voči Bohu. Touto je povinné každé stvorenie voči Najvyššiemu. Pokoru malo i jeho Slovo. A tú musela mať aj Žena. Premýšľal si niekedy o tom, aké poníženia musela zakúsiť od ľudí a nijako sa nemohla brániť? Aj Jozef, hoci ho Biblia nazýva spravodlivým, ju obvinil vo svojom srdci a chcel ju – aj keď potajomky ale stále - prepustiť. Ostatní, či už cudzí alebo z príbuzenstva – a to bolelo ešte viac –, hrešili tým, že reptali proti jej stavu a hlučnosť ich slov prichádzala ako trpká vlna, aby roztrieštila jej človečenstvo.

A boli to len prvé z nekonečných ponížení, ktoré Panne pripravil jej život Ježišovej matky a Matky ľudského rodu a potom Cirkvi. Pokorenia biedy (ona z kráľovského, Dávidovho rodu), úteku (Egypt a život utečenca a štvanca), pokorenia pre výčitky príbuzných a priateľov, ktorí nepoznajúc pravdu pokladali jej správanie sa matky voči jej milovanému Ježišovi, keď bol mladý muž, za slabošstvo. Pokorenia počas troch rokov verejného pôsobenia a evanjelizácie (kedy jej najmä príbuzní určite hovorili, že ho má prinútiť riadne pracovať, zarábať na matku a seba a nedráždiť a neprovokovať „mocných“ z Chrámu), kruté ponižovania v hodine Kalvárie od luzy, čo sa na takýchto popravách obyčajne zhromaždila, pokorenia v tom, že si musela priznať, že nemá za čo kúpiť miesto a voňavé masti na pohreb svojho Syna.

(2) Panna zvíťazila nad lakomstvom prvých rodičov tým, že sa vopred zriekla svojho Syna.

Vieme, že matka sa nikdy nezrieka svojho Syna, iba ak z donútenia. Nech by ho žiadala od jej srdca vlasť, láska manželky alebo sám Boh, zatne sa a bude vzdorovať rozlúčeniu. Je to akoby ľudské, prirodzené. Dieťa rastie v lone matky a nikdy sa úplne nepretrhne puto, ktoré drží jeho bytosť spojenú s matkinou. Aj keď sa odstrihne kanál života pupočnej šnúry, ostáva vždy „nerv“, ktorý vychádza z matkinho srdca, duchovný nerv, živší a citlivejší ako nerv telesný, ktorý sa zaštepí do srdca dieťaťa. A matka cíti, ako sa naťahuje až do kŕča, ak Božia láska alebo láska nejakého stvorenia alebo požiadavky vlasti vezmú syna od matky. A roztrhne sa a trýzni srdce, keď matke vytrhne syna smrť.

A čo urobila Panna? Ona sa zriekla svojho Syna vo chvíli, keď ho dostala a obetovala ho Bohu (aj vôľou aj v Chráme). Dala ho Bohu. Ľuďom ho dala. Hriešnikom ho dala. Nám ho dala. Ona sa vzdala plodu svojho lona, aby odčinila Evinu krádež Božieho plodu.

(3) Panna zvíťazila nad žiadostivosťou poznávať a užívať si a prijala vedieť jedine a len to, čo Boh chcel, aby poznala a vedela.

A ďalej: vzdala sa zvedavosti a nepýtala sa seba alebo Boha viac, ako jej bolo povedané. Ako jej Boh dával poznať. Verila a po jednej skúške v Jeruzaleme, keď sa Ježiš stratil a ona sa spýtala „Čo si nám to urobil?“ sa už viac nikdy nevypytovala. Porovnajme si to s dnešným človekom pátrajúcim po internete a všelikade po poznaní, ktoré nedáva Boh, ale jeho Nepriateľ. Za tým je potom závislosť. Zvíťazila nad žiadostivosťou užívania, pretože sa vzdala každej radosti zmyslov. Telesnosť, Satanov nástroj, odsunula so Satanom pod svoju pätu, aby si z neho urobila schodík a priblížila sa k nebu. Nebo! Jej méta. Jej cieľ. Jej domov. Tam, kde je Boh. To bol jediný hlad Panny. Závislosť LEN na Bohu. Hlad, ktorý nebol pažravosťou, ale Bohom požehnanou nevyhnutnosťou, ktorý chce, aby sme vychutnávali jeho.

(4) Panna zvíťazila nad zmyselnosťou, ktorá je žiadostivosťou privedenou do chtivosti.

Pretože každá neskrotená neresť vedie k väčšej neresti. A Evina maškrtnosť, hodná pokarhania, ju priviedla k zmyselnosti. Už jej nestačilo, aby sama mala zadosťučinenie. Chcela pohnať svoj zločin do rafinovanej intenzity a spoznala (to, čo Boh nechcel, aby spoznala) a stala sa učiteľkou zmyselnosti svojmu druhovi. Panna obrátila pojmy a namiesto klesania stále stúpala. Namiesto toho, aby nechala Jozefa klesnúť, ho stále priťahovala do výšky a zo svojho druha, z čestného, urobila „anjela“.

Po pôrode, keď Panna vlastnila Boha a s ním jeho nekonečné bohatstvo, poponáhľala sa ich zbaviť sa ich, obetovať, a povedala: „Hľa, nech sa stane skrze neho a od neho tvoja vôľa.“ Čistý je ten, kto je zdržanlivý nielen telom, ale aj citom a myšlienkami. Ona musela byť čistou, aby zničila necudnosť tela, srdca a mysle. A neporušila svoju zdržanlivosť ani len tým, žeby povedala o svojom Synovi – jedine jej na zemi, ako bol jedine Božím v nebi: „Tento je môj, chcem ho.“ Nepovedala, že on je (iba) jej a chce ho mať len pre seba.

A predsa ani to nestačilo, aby žena nadobudla pokoj, ktorý stratila Eva. Tento pokoj dostala pre nás pri päte kríža pri pohľade na umieranie Toho, koho sme na Vianoce videli narodiť sa. Keď videla, ako sa jej útroby trhajú pri výkriku jej umierajúceho Syna, zbavila sa akejkoľvek ženskosti, už nebola telom ale anjelom. Mária, Panna vydatá za Ducha Svätého, v tej chvíli zomrela.

Zostala Matka milostí, tá, ktorá svojimi útrapami zrodila Milosť a dala ju nám. „Žena-samica,“ ktorú znova posvätila za ženu vo vianočnú noc, pri päte kríža dostala prostriedky, aby sa stala stvorením nebies. To urobila pre nás, a najmä pre ženy, keď odmietla každé uspokojenie, aj sväté. Zo žien, ktoré Eva znížila na „samice“ nie vyššie než družky živočíchov, Panna urobila, ale len ak si to skutočne želajú, Božie sväté. Vystúpila za nich. Ako urobila s Jozefom, aj ženy priviedla vyššie. Skala na Kalvárii sa stala jej Olivovou horou. Odtiaľ vzala rebrík, aby priviedla do neba znovu posvätenú dušu ženy spolu s jej telom. S jej osláveným telom, lebo nosilo Božie Slovo a zničilo v nej aj poslednú stopu Evy, posledný koreň oného stromu so štyrmi jedovatými konármi a s koreňom zasadeným do zmyslov, ktorý pritiahol ľudstvo do Pádu a ktorý až do konca vekov a až do poslednej ženy bude človeku hrýzť útroby. Odtiaľ, kde teraz žiari v lúčoch Lásky, a kam sa prichádza cez bolesť (a tým vyššie sa prichádza, čím viac sa prinieslo bolestí pre získanie milosti pre svet), nás volá a ukazuje nám LIEK, aby sme zvíťazili nad sebou samými – MILOSŤ PÁNA A KRV SYNA PANNY.

Zdieľajte, kto chce povzbudiť aj iných.

Štefan Patrik Kováč, ThLic, Mgr

vedúci Spoločenstva Živá voda, Piešťany

Комментарии
sign-in-to-add-comment
Z obrázka vás pozdravuje Miriam Lýdia, naše štvrté dieťa, tretie dievča s dvoma chalanmi. Majú sa veľmi radi.
Отправлено в 15.01.14 12:47.
Vďaka Štefan za hlboké slová. Oplatí sa prijať ich do svojho života. Každý z nás určitým spôsobom kríva na ceste života. Mária je úžasným vzorom, cestou i inšpiráciou. Kto sa pevne drží jej ruky, nezablúdi.
Máš krásne deti, posielam všetkým ++++.... na čielka.
Отправлено в 16.01.14 10:07.
Pozdravujem ťa, Anička, a odovzdám tvoje požehnanie mojim deťom. Panna je vzorom človeka, ktorý ZO SVOJEJ VôLE dokázal žiť IBA pre Dobro, iba pre Boha. Boh bol jej VŠETKO. Vzor pre nás, však?
Отправлено в 17.01.14 21:22 в ответ на Anna Högerová.
V čom je nám Panna vzorom v tomto JEJ roku na Slovensku?
Отправлено в 08.08.14 22:10.