« Назад

Požehnanie posuň ďalej

Požehnanie posuň ďalej

Boh sa mi prihovoril: Kam utekáš?! Odpovedám: "Nechcem jej dať peniaze. Sa možno len povaľuje a nechce pracovať." Lenže Pán na to: Ja som ťa požehnal, a kvôli mojej milosti si urobil túto skúšku a ty sa nemáš rozdeliť s týmto požehnaním?! Vráť sa.

Svedectvo

Požehnanie posuň ďalej

Tá skúška bola ťažká. Obzvlášť ťažká. Bál som sa jej. Nebola ťažká kvôli matérii – tú som mal rád. Do učenia môjho Ježiša a Knihy Boha som sa zamiloval hneď po svojom obrátení v auguste 1996. Povolal si ma do služby a ja som mu sľúbil, že mu budem slúžiť v službe Slova. Ťažká bola kvôli veľkému obsahu a najmä pomerne náladovému a nevyspytateľnému skúšaniu skúšajúceho. Nuž, ľudským slabostiam sa nevyhnú ani učitelia na takej škole, ako je teologická.

Tešil som sa, lebo po základnom päť ročnom kurze som kvôli Božiemu milosrdenstvu bol prekvapivo prijatý na postgraduálne štúdium teológie – s rôznymi výnimkami a Božími usmerneniami. Ako príklad uvediem radu, ktorú mi dala istá žena na študijnom oddelení v poslednej chvíli: „Prihláste sa na hodiny hebrejčiny a gréčtiny v poslednom ročníku základného päťročného štúdia!“ Bez absolvovania týchto jazykov by som sa totiž nemohol o ďalšie štúdium uchádzať. Aké usmerňovanie, aké vedenie od Toho, ktorý vie. V prvom semestri tohto nadstavbového štúdia som mal absolvovať aj veľmi ťažkú skúšku.

V každom prípade na začiatku februára 2006 som sa s veľkým strachom, napätím a malou dušičkou tej skúške podrobil a azda len vďaka tomu, že Boh chcel, aby som tam študoval, som ju – síce na najhoršiu možnú známku – ale urobil! Aleluja! Ani sám som tomu nemohol uveriť. V tom čase – na chodbe tej starej a dôstojnej inštitúcie – som dostal slovo ako ustráchaný Dávid, ktorý mal ísť bojovať s pohanmi Filištíncami: Choď! Zvíťazíš! (2 Sam 5:19-20) Hurá! Bol som veľmi šťastný, stále som chválil Boha, jemu som za všetko ďakoval, neustále som sa tešil – Boh mi naplnil srdce radosťou. Priam som skákal od šťastia. Srdce som mal povznesené a nadšené, že mi Boh umožnil túto skúšku urobiť. A trocha aj z tohto, – a musím to tak podľa pravdy povedať – víťazstva nad tým náladovým a nevyspytateľným človekom. Aleluja! Mal som cestu otvorenú do ďalšieho štúdia. Neskončil som na nej a na ňom, prekonal som túto prekážku.

So srdcom naplneným radosťou som išiel ulicami hlavného mesta smerom na železničnú stanicu a neustále sa tešil v duchu ako malé dieťa. Radosť sa mi prelievala zo srdca, mal som ho preplnené nadšením a jasotom. Išiel som aj okolo Kostola Milosrdných bratov a vošiel som dovnútra. Krátko som Pánovi vyjadril svoju vďaku a chválu v modlitbe, že pri mne stál a neopustil ma. Len mimochodom som si všimol jednu zapáchajúcu bezdomovkyňu – žobráčku, ktorá tam mala zložené igelitky so svojím imaním; skryla sa tam pred tuhým mrazom.

Sledovala ma.

Pri odchode som ju chcel obísť a rýchlo sa jej vyšmyknúť, lebo som vedel, že bude odo mňa chcieť peniaze. Ale ako som ju obchádzal a unikal k východu, začul som jej „Prosím...“ Pridal som ešte viac do kroku. Myslel som, že tomu „Prosím...“ utečiem. Preniklo však do môjho vnútra. Do srdca.

Aj som utiekol, lenže... pred kostolom som zistil nepríjemnú vec: z môjho srdca sa vytratila radosť. Bola preč! Uvedomil som si, že jasot a nadšenie už nie sú v mojej duši! Ako to? Čo som urobil, Pane, že si mi zobral to povznesenie?

Boh sa mi prihovoril: Kam utekáš?!

Odpovedám: Nechcem jej dať peniaze. Sa možno len povaľuje a nechce pracovať.

Lenže Pán na to: Ja som ťa požehnal, a kvôli mojej milosti si urobil túto skúšku a ty sa nemáš rozdeliť s týmto požehnaním?! Vráť sa.

Zastavil som sa. Váhal som. Vrátiť sa – nevrátiť? To možno... len sám si nahováram, že mi to Boh hovorí... Musím sa ponáhľať... Vlak nebude na mňa čakať...

Bojoval som so svojím sebectvom. Bojoval s Láskou. Prehral som: to sa nedá. Zvíťazil Boh.

Vrátil som sa. Asi štyridsaťosemročná bezdomovkyňa sa hneď vrhla na mňa; hrozne je páchlo z úst a chcela byť tvárou čo možno najbližšie mojej – najlepšie päť centimetrov. Možno bola krátkozraká, možno jej chýbala blízkosť človeka. Ani ju nenapadlo uvažovať o prekročení intímnej sféry človeka.

Tak som sa dal na počúvanie jej príbehu. Spustila, že jej sestra ju nemá rada – že je ako Marta: robiť a robiť – vôbec sa asi nemodlí; ale ona (stojaca predo mnou) je Mária: je povolaná len k modlitbe, nie k práci. Vraj aj Mária, Ježišova matka, nič nerobila, len sa venovala Ježišovi, to Jozef sa staral finančne o nich. Preto teraz je žobráčka, lebo vydatá sestra jej nič nechce dávať. Samozrejme, s takouto „teologickou náukou“ a výkladom problematiky „pracovať alebo modliť sa“ Lazárových sestier a Panny som nemohol súhlasiť; aj som jej to naznačil. Ale keď som jej pozrel do očí a najmä na hodinky, vzdal som sa dlhých teologických vysvetlení, prečo sa mýli. Nakoniec som jej dal peniaze a len povedal:

„Dnes chcem byť pre vás Jozefom.“

Tu som už musel preseknúť jej nekonečnú niť životných príbehov a sebaospravedlňovania; ponáhľal som sa na vlak. Zo svojho cesnakového zovretia svoju obeť vôbec nehodlala pustiť, ale som sa jej vytrhol. Musela ma pustiť. Vlak nepočká.

A vonku pred chrámom... čo sa stalo? Vrátila sa mi do srdca pôvodná radosť! Zase som skákal v duchu od radosti, že ma môj nikým neprekonateľný Boh takto požehnal! Jasot duše a nadšenie z preukázaného dobra od Pána boli späť. Tento môj dobrý, úžasný Boh! Za koho by som ťa vymenil? Kto by ma naplnil viac?

Keď nás Boh požehná, nemáme si to nechať pre seba ako „súkromníci“. Popravde – sebci. Duchovní sebci. Máme sa vedieť s požehnaním rozdeliť: podobne, ako to mal spraviť sluha, ktorého pán požehnal odpustením obrovského dlhu. Mal sa rozdeliť s týmto dobrodením od Pána so spolusluhom, ktorý mu dlhoval oveľa menej, Mt 16:23-33.

S požehnaním sa treba vedieť rozdeliť, podeliť, posunúť ho ďalej. Nech aj iní bratia a sestry niečo z neho zakúsia. Nie je to úžasné, že sa tak môžeme tešiť bratia a sestry spolu z požehnania, ktoré niektorý z nás dostal? Nenásobí sa tak radosť z Krista?

Štefan Patrik Kováč, ThLic, evanjelizátor a duchovný poradca, spkovac@orangemail.sk

P S Brat, sestrička v Kristovi, ak ťa moja skúsenosť oslovila, prosím o zdieľanie na fb, aby to mohlo byť požehnaním aj pre druhých. Ďakujem.

Boh ti žehnaj v tvojích krokoch. Nech ta žehná Pán a nech ta chráni! Nech ti Pán ukáže jasnú tvár a nech ti je milostivý! Nech Pán obráti svoju tvár k tebe a daruje ti pokoj!

 

 

Комментарии
sign-in-to-add-comment
Pokoj vám, priatelia. Akú máte vy skúsenosť/názor na almužnu? V Beckove, po Modlitbách za uzdravenie, vystúpil po tomto mojom svedectve jeden pán, ktorého Boh oslobodil ohľadne jeho mylného postoja k dávaniu almužny. Akú máte vy skúsenosť?
Отправлено в 19.09.14 18:47.
Patrik, brat môj, u nás sedia na schodoch kostola a oproti je väčší obchod....nevadí mi cesnak a špina. Veľmi rada rozdám jedlo, šaty. Peniaze radšej nie. Míńajú do jedného na alkohol a cigarety. Aj ženy. A stalo sa mi, že som prišla s bagetou a teplým čajom, ba pozývala domov na čaj- schmatol, odhodil a vyslovil, kam si to mám dať.....takže zo zásady almužnu áno, ale vecnú, alebo ak je to žena, ideme spolu dačo kúpiť- tričko, pančuchy,a pod. Podľa ich výberu. Ak chce a uzurpuje peniaze, vieme, načo. Raz sme si sadli s jednou takou paňou do pizzerky, chceli ju vyhodiť, ale my sme ju nedali a mala chuť na špagety.
Отправлено в 18.09.14 22:30.
Irmuš, sestra, ty si nám povzbudením. Áno, tak sa to má robiť. Tiež by som peniaze nedával, ak mám skúsenosť, že prepili/minuli na cigarety. Ja som tie peniaze tej bezdomovkyni sa vrátil dať PRETO, lebo mi to povedal Ježiš.
Ale ak zo srdca dá človek peniaze ako almužnu a upozorní, že to nie je na alkohol/cigarety, môže dať. Ten brat v Beckove dával peniaze, ale so šomraním. Potom sa ho Boh dotkol a povedal mu, nech pravá ruka nevie, čo robí ľavá. Odvtedy je slobodný a dáva almužnu so slobodným srdcom (bez reptania).
Отправлено в 19.09.14 19:01 в ответ на Mária-Irma Danieliszová.
Dúfam, že sa môžem pripojiť k názorom v diskusii. Zatiaľ v našom meste nestretávam bezdomovcov či žobrákov, to je asi problém len väčších miest. Spomínam si, že po vojne do našej dediny chodil žobrák, moja mama mu vždy dala nocľah v našom dome, nenechala ho bez prístrešia, hoci to bolo len v šope, ale mne to nebolo moc príjemné stretnutie. Dnes by to určite nikto neurobil. Chudobnejším rodinám zas dávala niečo zo svojej úrody z poľa. Odovzdala mi takýto príklad.
Dnes mi možno viac prekážajú ľudia bez princípov morálky, ktorí nebudujú vzťahy k druhým ľuďom, nepovedia svoj názor, hoci by bol spravodlivý, nevytvárajú dôveru, chýba nám otvorenosť, solidarita, láska, ... Takúto našu nezávislosť, niekedy aj falošnú individualitu, vytvára asi naše bohatstvo. Ale, aby som nebola len negatívna, veľmi pekne to vyjadril na bilborde jeden kandidát na primátora v našom meste: V živote sú najdôležitejšie ľudské vzťahy. Žime teda tak, aby sme si ich nepokazili.
Отправлено в 20.09.14 9:55.
Treba byť veľmi citlivý a rozlišovať. Niekedy je to neobyčajne ťažké, ba až nemožné, zvlášť keď máte v peňaženke posledných 10 euro a výplata je až za týždeň. Ale hladnému človeku aj 2-3 rožky za 0,06 eur môžu pomôcť prežiť a ak sa snaží udržať v triezvom stave, lebo ak sú žobrajúci v skupinkách , tak často holdujú lacnému vínu, tak má šancu, že ho aj charita prichýli ak v meste je. Niekedy mu dobre padne milé slovo, ale jeho zranenie je poväčšine tak hlboké, že štart k novému životu je neraz nemožný. Za niekoľko rokov u nás mnoho biednych bezdomovcov vymizlo. S niektorými to išlo dosť z kopca a bolo vidno, ako im odchádza zdravie, zvlášť po predošlom zneužívaní od rôznych miestnych kriminálnych živlov, ktorí ich dokonca zmlátili, alebo im nažobrané peniažky vzali. Niektorí sú možno v útulkoch pre dlhodobo chorých a niektorí už sú dokonca na onom svete, nech im je zem ľahká a nech Pán zachráni ich duše. Veď mnohí z nich vyšli z rodín, kde absolútnym spôsobom absentovala láska a ostali im duševné a telesné zranenia na celý život. Možno by sa v každom meste mohla konať aspoň jedna Bohoslužba za týždeň za týchto ľudí, veď aj to je spôsob ako budovať a zlepšovať medziľudské vzťahy.
Отправлено в 20.09.14 15:51.
Rada by som poopravila, že niektorí vlastne žiadnu skutočnú rodinu ani nikdy nepoznali. A zároveň ďakujem Štefan, že ste to takto napísali, lebo neraz človeka aj zamrzí, že neposkytol takú tú sekundárnu pomoc, ktorú očakávali. Skutočne sa nemožno sa na tento ôspoločenský" jav pozerať bez lásky.
Отправлено в 20.09.14 16:04 в ответ на nadežda vyskočilová.
Ďakujem Zitka i Nadežda. Ku takto zraneným ľuďom treba skutočne pristupovať citlivo, opatrne sa dotýkať tých rán na ich dušia a aj srdci. My sme tu v Piešťanoch tiež mali prípad, že daného neboráka okradli. Alebo dokonca je bitka o lukratívne miesta: pri kostole, nákup. supermarketoch... silnejší a zdravší statiaľ vytlačia slabších, ktorí sa musia presunúť na nevýhodnejšie.
Myslím, že pre týchto ľudí by mala byť aj špeciálna duchovná starostlivosť a "pastorácia", dobrým príkladom pre kňazov je Maroš Kuffa.
Ale význam ALMUŽNY ako takej je zachovaný: kto sa čohokoľvek (peňazí, potravín, šatstva, ČASU) vzdá pre núdzneho - nech by si už svoj stav privodil akokoľvek - neprijde o svoju odmenu v nebi. Ježiš všetky vyzbierané a darované peniaze vždy rozdal bezdomovcom a núdznym. Možno tých núdznych by sme mali viac vyhľadávať v našom okolí... matky s deťmi, ktoré opustil otec... vdovy... siroty...
Myslím, že v dnešenej dobe má veľký význam aj ALMUŽNA ČASU.
Отправлено в 20.09.14 21:07 в ответ на nadežda vyskočilová.