« Назад

Ešte raz: Náboženstvo

Ešte raz: Náboženstvo

Veľmi presne si pamätám na moju prvú hodinu Náboženstva.

Bola som malá školáčka a vládol tvrdý komunizmus.
Na tento "predmet" - nepovinná hodina, -  museli rodičia dieťa zapísať osobne, s podpísanou prihláškou.
Pamätám si, ako mi mama hovorila, ako ju od toho odhovárali pedagógovia, aby tú prihlášku nedávala, lebo ma nezoberú "na školu". Veď vraj o nič nejde, na Náboženstvo môžem chodiť aj tak. Ale viem, že rodičia koľkokrát nechali prihlášku v škole aj nasilu, lebo si pokladali za česť a povinnosť, aby ich dieťa malo zapísané vo svojich osobných údajoch, že je kresťan katolík. Nehanbili sa za svoju vieru, vštepovali nám ju od mala do sŕdc a boli pripravení niesť aj príkoria, urážky, ak by sa ktokoľvek vysmieval, že veríme v Boha.

A tak sa mi v mysli vynorili tie prvé okamihy z hodín Náboženstva, ktoré sme mávali až po vyučovaní, ako poslednú hodinu.
Do môjho linajkovaného zošita som si na prvú stranu nakreslila veľký kríž. Ako znak mojej viery, ako symbol, nástroj môjho vykúpenia, na ktorom zomrel Spasiteľ sveta.
Náš dobrý a staručký kňaz nám vždy nebojácne a s horlivosťou vysvetľoval všetko, čo sa týka Boha, o Jeho láske ku nám a o našom vzťahu ku Nemu.
V mysli sa mi vynárajú tieto vzácne chvíle...ako som sa na tieto hodiny tešila!
Vždy prišiel s veľkou, ilustrovanou Bibliou, z ktorej sme si čítali a hltali Božie slovo.
My, jeho žiaci, jeho deti, jeho poslucháči, jeho ovečky, sme nemali nič, žiadne knižky, nič, iba ten zošit...
Náboženstvo bol predmet, ktorý aj za to, že bol tak ťažko vybojovaný, bol veľmi blízky môjmu srdcu.
Bol pokrmom mojej duše, ktorá sa napĺňala a sýtila Bohom.
Tam niekde, v tomto období som cítila, že za vieru treba bojovať, nedať si ju nikým a ničím vziať. Naozaj, aj položiť život, ak bude treba. Že vieru v Boha treba vyznať aj za cenu mučenia, veď Pán Ježiš dal život za mňa, už dávno pred tým, ako som sa narodila. Tak veľmi ma miloval! A že ak by malo aj k takémuto kroku naozaj prísť, nech sa nebojím, že mi Pán Boh dá aj silu, aby som to naozaj dokázala. Že naša viera musí byť nebojácna, horlivá. Že nesmieme zapredať svoju vieru v Boha ako Judáš. Za nič na svete.

Na Náboženstve nás pán farár pripravoval na prijatie samého Boha do našich sŕdc! Ach, ako veľmi som prežívala tento okamih!

Bolo to práve Náboženstvo, kde sme sa oboznamovali s vyliatím Darov Ducha Svätého, ktoré sme aj následne, vo Sviatosti birmovania aj prijali.

V tej dobe neexistovali žiadne stretká mladých, žiadne detské, alebo mládežnícke sväté omše, všetko potrebné o Bohu nám prinášalo "iba" toto tvrdo vybojované Náboženstvo. A samozrejme, účasť na svätých omšiach.

A preto bude toto slovo Náboženstvo - náuka o Bohu -  vždy v mojom srdci hlboko ukryté a preto sa nečudujte, prosím, ak mám potrebu si brániť to, čo mi je sväté...

 

obrázok: Google - je to kríž na Križevaci v Medžugorí a tento kríž sa najviac podobá tomu, ktorý vždy zdobil moju písanku na Náboženstve :)

Комментарии
sign-in-to-add-comment
Отправлено в 04.10.12 12:21.
Ach kde ú tie časy,kď sme si na vlastnej koži overili našu vieru,my sme mali náboženstvo dokonca až poobede a náš dobrý Páter Jozef Šabo SVD,tak ako aj Váš nebojácne ohlasoval Božie slovo.Ako ma to napĺňalo,nevedela som sa dočkať v ten deň poobedia,kedy sa zídeme a už som ho vyzerala.Jasné našli sa aj takí,čo koli prijatiu na školu "akože odmietli".Jediné "stretká",ako to dnes nazývame,boli potajme(a nezabudnem,ako nám vykrikoval nejaký pán,keď sme chodili pozerať k známemu filmy o svatých,"ved počkajte,ja vás udám")No reku udajteemoticon))A srdce mi naplnila radosť,ze možem takto svedčiť a nezaprela som svojho Boha,denne som bola na sv.omši,sv.prijímaní,boli sme u reholných sestier na návšteve,na púti,ktorá žila,nie moderným rockom,nie voľnosťou,kde je sloboda vyznania a slova,ale aká?emoticonŽilo to skutočne,aj za cenu obetí,nemala som strach,keď som s profesorom diskutovala o viere,mala som radosť,že možem brániť,po novom,asi svedcit??Krista živého,prítomného medzi nami,v eucharistii,dokonca som mala túžbu,nech ma aj vyhodia z učňovky,na VŠ chodili,tí čo nechodili na náboženstvo,že tým Ježišovi preukážem to najmenej čo možem,za to čo on dal nám,zomrel za nás,dá sa viac?Dnes máme slobodu slova...ale bojím sa ústa otvoriť,lepšie sa dalo o viere hovoriť s "nevercami" za komunistov,ako dnes...ach ako mi chýba živá viera,nie tá,kde sa ľudia predbiehajú,kto lepšie vyloží čo nám chce Pán Ježiš povedať.."Tam kde je každý kráľ,komu chceš kraľovať"...dnes si veľa ludí myslí,aké je to ťažké ukázať vieru,možno,ale smutné je,že pred veriacimi je to ťažké...musíme mlčať...od malička som cítievala zvláštne voňe,veľmi som mala rada voňu kadidla,tak som tomu neprikladala na váhe,stávalo sa mi to hocikde,po rokoch som sa dočítala o Pátrovi Piovi,tie vone ostali dodnes,voňa kadila,kvetov..a viem aspoň jedno,po porode,keď nám zomreli deti,skoro si Boh povolal aj mňa,zle vyčistenie,masívne krvácanie,po 7 týžnoch po porode,myslela som,že som sa prebrala po operácii,ale miestnosť bola prázdna,len ja na nejakom stole,prikrytá plachtou,poobzerala som sa,kde su sestričky...začala mi byť zima,miestnosť bola zeleno osvetlená..na pravo boli operačné,aspon myslým,nástroje,nik neprichádzal..chcela som sa posadiť,nešlo to a v tom ma na chodbe facká sestrička,PreBoha,ženská preberte sa...Evička,prepáč,viem odbehla som od témy...
Отправлено в 04.10.12 12:31.
Evička, to je krásne vyznanie.
Cítim to podobne. Možno s tým rozdielom, že moja náboženská formácia bola trochu iná (chodiť na náboženstvo v škole, bolo pre mňa nemysliteľné, chodievala som na tajné skupinky, kde nám "ujo Michal" vysvetľoval všetko to, čo vám pán farár), ale obsah a pocit, láska k bohu a cirkvi a jej učeniu... to všetko máme rovnaké. emoticon
Отправлено в 04.10.12 12:46.
Chápem ťa veľmi dobre. Pojem "náboženstvo" sa ti spája so spomienkami na učenie cirkvi a na všetko to, čo si s láskou prijímala do svojho otvoreného srdiečka. Žiaľ sú tu aj takí (nemyslím seba), čo sa im tento pojem spája s niečím iným (azda negatívnym. Možno oni zažili "náboženstvo", ktoré im len prikazovalo to a ono a ak nie, pôjdeš do pekla).

Netráp sa tým, ak rôzni ľudia chápu pod tým istým pojmom tak diametrálne odlišné veci. Nemusíš meniť svoj slovník, veď by bolo hlúpe nahradiť pojem ktorý v tebe vyvoláva lásku iným len preto, že tomu pôvodnému dal niekto iný význam.

Ale toho druhého nezmeníš. Zahŕňam do svojich modlitieb oba "tábory", nech sa pokoj a láska usídli v srdciach všetkých nás. emoticon
Отправлено в 04.10.12 12:47.
Vďaka Evka. Niečo také som ja už nezažil, ale veľmi ma to povzbudzuje. Kedysi sa o hodiny náboženstva zápasilo osobne. Ako je to dnes? Bola to tabu téma, dnes sa na Kristovu Cirkev už hocikto vyvršuje a opovrhuje ňou.

Rozmýšľam, kedy sa diablovi v tomto darilo viac?
Отправлено в 04.10.12 18:20.
Evka aj pre mňa je náboženstvo učením o Bohu. Sú to krásne hodiny z detstva, keď mi kňaz a rodičia odovzdávali vieru. Nebolo to vôbec jednoduché.
Už som to tu písala a tak opakujem.
Keď ma mama chcela prihlásiť na náboženstvo musela ísť pred komisiu komunistov, pretože mávala tri prihlášky neskôr päť. Aby jej ich prijali tak si musela vypočuť ich keci, urážky a pohŕdanie. Keď sme boli na stredných tak to bolo oveľa horšie lebo na nás títo komunisti donášali. A mali čo, pretože sme boli stále v kostole. Prešli sme asi všetkými službami, kostolník, zvonár, organista...O tom ako nám bránili študovať by sa dalo písať veľa.
Aby som vôbec mohla zmaturovať prestala som chodiť do tajnej skupiny.
Bolo to po krásnych chvíľach strávených na Velehrade, (oslavy 1100.výročia smrti sv. Metoda), vtedy to už začalo byť ozaj nebezpečné. Ale to sa zas opakujem.
V tom čase som napríklad ani nevedela, že v skupine medzi nami boli už tajne vysvätení kňazi.
Pripomenula si mi tieto šťastné chvíle a teraz sa mi preplieta minulosť s prítomnosťou.
Chystáme sa v našej farnosti na privítanie relikvii sv. Cyrila, začína sa rok viery a tiež sa pripravujeme na oslavy príchodu sv. bratov. To nieje vôbec náhoda všetko tak krásne do seba zapadá.
Naše náboženstvo je živé, nepatrí do minulosti a to, že sa delíme o tieto naše pocity ma presviedča o tom, že ho máme hlboko zakorenené v srdci.

Ďakujem ti za tieto riadky a spomienky.emoticon

Dedičstvo otcov zachovaj nám Pane!
Отправлено в 04.10.12 20:17.
Bolo to ťažké, tiež som také niečo nezažila. Ale zažila som výsmech kvôli viere. Spomínam, keď som roku 1992 nastúpila na strednú v ČR v Krasliciach. / To je u nem. hranic/, chcela som tam pravidelne chodiť na sv. omšu. Ale, keď sa moji noví spolužiaci dozvedeli, že verím v Boha, že chodím do kostola, že sa modlím, verte nebolo mi všetko jedno. Trápilo ma to, ale väčšmi ma trápilo keby som kvôli predsudkom mala Boha zatajovať a zapierať. Nejaký čas som bola na smiech a volali ma ,že "pánbíčkářka", ale časom ich to prešlo. Dokonca ten čo bol najhorší a radil sa do nejakej skupiny satanistov, nakoniec pohrozil každému kto sa mi chcel vysmievať. Už sa nik neodvážil. Neviem prečo zmenil názor a možno po našich celkom dlhých rozhovoroch každý o svojej viere ma jednoducho začal len tolerovať. Aj ja som si bránila svoje náboženstvo, svojím spôsobom, ale bránila. S odstupom času si ale hovorím, že aj keby som ja začala pochybovať, bola som len 15 ročná puberťáčka čo sa prispôsobí kraju a mravu. Mladosť pochabosť, ale nestalo sa tak . Strážila som si svoju vieru a snažím sa o to doteraz. Všepujem ju svojim deťom. Veď čo iné nám zostane, keď stratíme vieru v nášho Boha.
Отправлено в 04.10.12 22:20.
Ďakujem Vám všetkým, milo ste ma prekvapili...emoticon
Отправлено в 05.10.12 14:34.
Keď som pre chodenie do kostola a "Náboženstvo" musela opustiť učiteľské miesto , zamestnala som sa v zdravotníctve. No a učila som Náboženstvo po domoch v rodinách, lebo ma viedol dobrý a skúsený kňaz. Išlo viac o deti, ktoré by síce rodičia radi prihlásili, ale učili by sa i v piatej a siedmej triede to čo druháčikovia a tretiačikovia.
Ale nie o tom chcem písať.
Mali sme na oddelení upratovačku, Magdu. Pekná, statná žena s prenikavo čistým pohľadom. Muž sa nebál chodiť do kostola, hoci bol majstrom. Nuž a mali tri veľmi
nadané deti, čo sa ukázalo už na začiatku školskej dochádzky.
Na začiatku do Magdy zapárali iba učitelia. Pani, viete, čo robíte? Ničíte deťom budúcnosť! Veď ich s tým príveskom v posudkoch nikam nezoberú. Nepomohlo. Ani o rok. A keď o dva roky išiel na náboženstvo najmladší, to už škola nestačila. Magdu predvolali najprv na závodný výbor vtedy jedinej a vládnucej strany, ktorá rozhodovala na miesto vlády, a keď nepomohlo, k riaditeľovi. Napokon schytila
inak pokojná Magda ten správny oheň a povedala: "Sudruhove. Co mi zavidzice? Totu metlu, toto vedro a handry? Ta ket hej, ta idzem.A naj sebe to robi fto chce. I vy. A o dzeci še ňestarajce, o te še staraju dvojo otcove- na žemi i na ňebi." Nechala náčinie tam a odišla na oddelenie umývať riad.
Nevyhodili ju.
A o deti sa najmä ten nebeský Otec postaral kráľovsky:
Najstarší Miško vyhral nielen krajskú a celoštátnu, ale medzinárodnú olympiádu v chémii. Samozrejme ho na štúdiá prijať museli.
Hanka bola opatrnejšia a dala si prihlášku na učilište.Po pol roku triedny učiteľ s riaditeľom prehlásili, že jej je tam škoda a vybavili presun na strednú školu s maturitou. Diaľkovo vyštudovala vysokú školu ekonomickú.
A najmladšiemu učarovala medicína a keď maturoval,padol socializmus prijali ho tam bez protekcie a bez úplatkov...., akurát vtedy to zaniklo a obnovilo sa to až po viacerých rokoch našej demokracie.....
A ja? Povolali ma za katechétku, vyštudovala som diaľkovo teológiu a ešte každoročne dostanem dve skupinky birmovancov. Asi tá dôvera....je v tom Náboženstve najdôležitejšia.
Отправлено в 05.10.12 19:24.
Mária Irma, úžasné! Ďakujem za tieto svedectvá.
Отправлено в 05.10.12 19:41 в ответ на Mária-Irma Danieliszová.
Bravo, Žanetka! Teším sa, že si mi ponúkla priateľstvo. Takých ľudí potrebujem teraz nakonci svojej životnej cesty! Ďakujem!
Отправлено в 05.10.12 20:04 в ответ на žaneta Krížková.
Отправлено в 05.10.12 20:53 в ответ на Mária-Irma Danieliszová.

whole-profile
Ž95,1 Poďte, plesajme v Pánovi, oslavujme Boha, našu spásu.

Eva belongs-to:

Друзья

Štefan Hrbček
Anna Lojeková
Martin Lojek
Ján Pankovčin
Robert Krett
Martin Majda
Marcela Bagínová
Eva Baranovičová
июня 19
Daniel Ruščák оставил(а) комментарий к записи Bohu vďaka!... в дневник Eva Vráblová .
12:22
октября 21
Eva Vráblová добавил(а) новую запись, Rodičia, viete, čo si vaše deti kupujú na desiatu?, в дневник.
15:19
мая 4
Eva Vráblová добавил(а) новую запись, Deti - ako plod manželskej lásky, в дневник.
11:53
апреля 16
Eva Vráblová updated a blog entry, Súcitíme.
12:27
Eva Vráblová updated a blog entry, Súcitíme.
12:19
Eva Vráblová добавил(а) новую запись, Súcitíme, в дневник.
12:13
апреля 12
Eva Vráblová updated a blog entry, Priatelia sú hviezdy na nebi.
17:43
Eva Vráblová добавил(а) новую запись, Priatelia sú hviezdy na nebi, в дневник.
17:39
апреля 10
Eva Vráblová добавил(а) новую запись, Milujem, milujem svoj život, в дневник.
17:22
апреля 8
Eva Vráblová добавил(а) новую запись, Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších..., в дневник.
16:42
Подписаться на деятельность Eva Vráblová. (Открывает новое окно)