Z poslednej kostolnej lavice možno vidieť všeličo. Nie síce to, čo sa deje pri oltári, ale to čo sa deje pri vchodových dverách... A niekedy sa tam stávajú veľké veci. Múdre. Pokorné. Otvárajúce oči. Také, o ktorých tí vpredu ani netušia...
Staršia pani práve vošla do chrámu. Občas som ju vídavala posedávať v parku. Kedysi katolíčka. Aj svadba bola v kostole. No potom sa niečo zlomilo. A ostal iba Boh. Rozhovory s Ním, hádky a „nebeské sms-ky“, na ktoré neprišla odpoveď.
Je to žena, ktorá má svoj život. Rodinu. A má svoje srdce. S nikým o ňom nerozpráva, a keď sa už zdá, že by chcela, mávne rukou a povie: „Toto nepotrebuje vedieť svet. Poviem to Bohu...“
Dnes si to však zamierila celkom zvláštnym, pre mňa nečakaným smerom. K spovednici, ako to s ironickým úsmevom na tvári volá: „Škatuľa, kde sa odpúšťajú hriechy.“
Počkala, kým na ňu príde rad a vošla. Netrvalo dlho a vybehla von. Krútiac hlavou, s pohoršeným výrazom tváre.
Že by nedostala rozhrešenie? Prebehlo mi mysľou.
Keď som vyšla z kostola i ja, sedela na obvyklom mieste v parku na lavičke.
„Dobrý deň,“ usmiala sa som sa. Prikývla.
„Bola som na spovedi,“ precedila pomedzi zuby. „Komu sa vlastne spovedám – farárovi alebo Bohu? Lebo ja som sa spovedala Bohu ale ten farár, si to asi nemyslel.“
„Prečo?“ Pozorne som sa jej snažila načúvať.
„Prišla som a povedala som, ako som si to pamätala: ...Bože vyznávam ti tieto hriechy... . No a ten farár sa ma spýtal, kedy som bola na posledy spovedi, a iné veci. A potom?“ Pohoršene sa pozrela pred seba.
„Potom mi povedal: „Ďakujem vám za dôveru.“ Ale mňa to naštvalo a tomu neznámemu na druhej strane som povedala: „Prepáčte, ale ja vám nedôverujem! Ja som svoje hriechy hovorila Bohu, nie kňazovi. Mýlila som sa?“
„Nie.“ Mykla som plecami. „Veta „ďakujem za dôveru,“ je v spovedniciach lanom, ktoré zväzuje a mýli. Aj tretiakov, sa snažím učiť, že sa nespovedajú kňazovi, ale Bohu.“
Prikývla
„Aj ja som si to tak myslela. Už dlho som sa s Bohom hádala a tak som mu povedala, že zájdem za ním a poviem mu o svojej biede z očí do očí... Ale zmiatlo ma, keď si ten farár, myslel, že to hovorím jemu...“ Na tvári sa jej objavili vrásky. „Nevadí, asi si myslel, že je dôležitejší, ako ten hore,“ usmiala sa.
Rozlúčili sme sa. No jej príbeh mi stále lieta v mysli. A tak som sa rozhodla, že sa s ním podelím. Aj keď si ho tá žena asi neprečíta, možno ho budú čítať ďalší, ktorí majú v tomto zmätok.
Myslím si, že tomu kňazovi, s ktorým sa dnes stretla, dala minimálne podnet na spytovanie svedomia.
V spovedi totiž nejde až tak o kňaza, ako o stretnutie človeka s Bohom – a som si istá, že to platí aj pri „duchovnom vedení.“
Slová v spovednici „Ďakujem za dôveru,“ sú lanom, ktoré zväzuje a pripútava k osobe kňaza. A aj pletie, motá a zahaľuje pravdu.
Dôvera medzi kňazom a spovedajúcim sa buď je, alebo nie je...
Ak sa o nej viac hovorí a menej žije, často to končí zranením, nedôverou, či neschopnosťou oddeliť to, čo patrí Bohu a čo kňazovi ako človekovi...
Sama viem, ako je niekedy ťažko odlíšiť komu o čo ide... A táto žena – verím, že nielen mne – ale aj ďalším pripomenula to potrebné!
Ako sa máme chrániť pred zraneniam duše...
... Ak niekedy pôjdete na spoveď, nezabudnite na to, že hriechy hovoríte iba Bohu..
... A ak vám kňaz povie, že ďakuje za dôveru... prosím, začnite sa modliť za neho, aby mu Pán daroval milosť pochopiť, že je iba „potrubím“, cez ktoré prúdi milosrdenstvo zhora...
Práve sa pozerám sa na obraz Božieho Milosrdenstva. Do jeho srdca vkladám každú svoju spoveď i kňaza, s ktorým som sa stretla. Tak isto každého z vás, ktorí čítate tieto riadky...
Nech Boh uzdraví to, čo bolo ranené a požehná to, čo vyznávame: „Verím v odpustenie hriechov.“
