Blogy (Obohatilo ma)

« Späť

Ako sa modlil Ján Pavol II?

Ako sa modlil Ján Pavol II?

Modlitba je dýchaním duchovného života.

 

Tak ako kvet pre svoj rast potrebuje vodu a svetlo, tak aj duchovný život potrebuje modlitbu. Nie len modlitbu prosby kedy Bohu odovzdávame svoje problémy, ale aj modlitbu vďaky, zvelebenia, príhovoru za iných, ale aj tú kedy jednoducho prebývame s Bohom, bez ohľadu na to čo nám hovoria naše city.

Na ceste modlitby stále potrebujeme povzbudenie. Jedno z nich je aj nasledujúce „svedectvo“ muža modlitby - blahoslaveného Jána Pavla II o modlitbe. Mnohí jeho súčasníci zhodne tvrdia, že zdrojom jeho síl, nadšenia, slov a celej jeho pastierskej služby či už ako kňaza, biskupa a pápeža zvlášť bola modlitba, ktorej venoval výraznú pozornosť a ku ktorej sám iných povzbudzoval. Niekto môže namietať, alebo sa mu zdať príklad Jána Pavla II vzdialený hovoriac, že to bol pápež, svätec. A nie práve preto, že sa aj modlil? 

Jozef

***

Modliť sa – ako a prečo


Dovoľte mi, aby som vás ešte poprosil, či by ste sa nám aspoň trochu nezdôverili s tajomstvom svojho srdca. Vaša Svätosť, ak sa môžem opýtať: ako sa obraciate vy na Ježiša? Ako vediete rozhovor v modlitbe s tým Kristom, ktorý Petrovi odovzdal (aby skrze apoštolskú postupnosť došli až k vám) „kľúče od nebeského kráľovstva“ a zároveň právomoc „zväzovať a rozväzovať“?

Položili ste otázku o modlitbe a pýtate sa pápeža, ako sa on modlí. Ďakujem vám za to. Azda je vhodné vyjsť z toho, čo píše svätý Pavol vo svojom Liste Rimanom. Apoštol vstupuje priamo in medias res, keď hovorí: „Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi“ (8,26).

Čo je to modlitba? Bežne sa chápe ako rozhovor. V rozhovore jestvuje stále jedno „ja“ a jedno „ty“. V tomto prípade Ty s veľkým „T“. Skúsenosť modlitby nás učí, že ak „ja“ sa spočiatku zdá byť tým dôležitejším prvkom, neskôr si uvedomíme, že v skutočnosti je to inak. Dôležitejšie je Ty, pretože každá naša modlitba má svoj počiatok v Bohu. Svätý Pavol vo svojom Liste Rimanom nás učí práve toto. Podľa Apoštola modlitba odráža celú stvorenú realitu a v istom zmysle je kozmickým obradom.

Človek je kňazom celého stvorenstva, hovorí v jeho mene, a to natoľko, nakoľko je vedený Duchom Svätým. Bolo by potrebné dlho meditovať nad touto pasážou Listu Rimanom, aby sme prenikli do hĺbky modlitby (nasleduje menovaná pasáž Rim 8, 19-24, ktorá sa končí v.26).: „Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi.“

V modlitbe je teda Boh pravým, hlavným činiteľom. Je ním Kristus, ktorý ustavične vyslobodzuje stvorenstvo z otroctva skazy a vedie ho k slobode a sláve Božích detí. Je nímDuch Svätý, ktorý „prichádza na pomoc našej slabosti“. Keď sa začíname modliť, myslíme si, že je to naša iniciatíva. No je to vždy iniciatíva Boha v nás. Práve tak, ako píše svätý Pavol.Táto iniciatíva nám navracia naše pravé človečenstvo, navracia nám našu osobitnú dôstojnosť. Áno, uvádza nás do najvyššej dôstojnosti Božích synov, ktorých očakáva celé stvorenie.

Modliť sa môžeme a máme rozličným spôsobmi, a to tak, ako nás na množstve príkladov učí Biblia. Nenahraditeľnou je Kniha žalmov. Treba sa modliť „nevysloviteľnými vzdychmi“, aby smevstúpili do rytmu prosieb samého Ducha. Treba prosiť, aby sme dosiahli odpustenie a začlenili sa do silného výkriku Krista Vykupiteľa (porov.Hebr 5,7). Prostredníctvom toho všetkého treba ohlasovať slávu. Modlitba je stále opus gloriae (dielo slávy). Človek je kňazom stvorenstva a Kristus potvrdil túto jeho dôstojnosť a povolanie. Stvorenie plné svoje opus gloriae tým, že je to, čo je, a tým, že sa usiluje stať tým, čím má byť.

O modlitbe sa toho popísalo veľmi mnoho a ľudské pokolenie – najmä izraelský národ a kresťania – má s ňou bohaté skúsenosti. Človek dosahuje plnosť modlitby nie vtedy, keď ňou vyjadruje najmä seba samého, ale keď nechá, aby sa ňou plnšie sprítomnil samotný Boh.
 

Modlitba Kristovho námestníka


Po tomto presnom a veľmi potrebnom vymedzení, čo je to kresťanská modlitba, dovoľte, aby som sa vrátil k predchádzajúcej otázke: Ako – a za koho, za čo - sa modlí pápež?

To by sa bolo treba opýtať Ducha Svätého! Pápež sa modlí tak, ako mu Duch Svätý dovolí modliť sa. Myslím si, že by sa mal modliť tak, aby hlbším poznaním tajomstva zjaveného v Kristovi mohol vždy lepšie plniť svoje poslanie. A Duch Svätý ho v tom určite vedie. Len treba, aby človek nekládol prekážky. „Duch Svätý prichádza na pomoc našej slabosti.“
Za čo sa modlí pápež? Čím vypĺňa vnútorný priestor svojej modlitby?

Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešnej doby (začiatok Gaudium et spes, dokumentu II. vatikánskeho koncilu o Cirkvi v súčasnom svete) sú predmetom pápežovej modlitby.

Evanjelium je predovšetkým radosťou stvorenia. Boh, ktorý po stvorení videl, že to, čo stvoril, je dobré (porov. Gen l,l-25), je prameňom radosti pre všetky stvorenia a v najvyššom stupni pre človeka. Boh Stvoriteľ akoby hovoril celému stvorenstvu: „Je dobré, že jestvuješ.

Táto esenciálna radosť zo stvorenia sa ďalej doplňuje radosťou zo spásy, radosťou z vykúpenia. Evanjelium je predovšetkým veľkou radosťou zo spásy človeka. Stvoriteľ človeka je zároveň aj jeho Vykupiteľom. 

Motívom našej radosti je teda to, že máme silu na premoženie zla a na prijatie božského synovstva, čo tvorí podstatu dobrej zvesti. Túto silu Boh dáva človeku v Kristovi. „Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil“ (Jn 3, 17).
Dielo vykúpenia spočíva v pozdvihnutí diela stvorenia na novú úroveň. Čo bolo stvorené, je preniknuté výkupným posvätením, ba zbožštením – je akoby priťahované do obežnej dráhy božskosti a vnútorného života Boha. V tomto rozmere je porazená ničivá sila hriechu. Nezničiteľný život, zjavený v Kristovom zmŕtvychvstaní takpovediac „pohlcuje“ smrť. „Smrť, kde je tvoje víťazstvo?“ pýta sa apoštol Pavol s pohľadom upretým na vzkrieseného Krista (l Kor 15, 55).

Pápež, ktorý je Kristovým svedkom a služobníkom dobrej zvesti, je práve preto mužom radosti a človekom nádeje, človekom tohto podstatného potvrdenia hodnoty existencie, hodnoty stvoreného sveta a nádeje v budúci život. Samozrejme, nejde tu o nejakú naivnú radosť ani o márnu nádej. Radosť z víťazstva nad zlom nezahmlieva schopnosť realisticky si uvedomovať existenciu zla vo svete a v každom človeku. Ba ona to vedomie robí ešte vnímavejšie. Evanjelium nás učí nazývať dobro dobrom a zlo zlom, ale takisto nás učí dobrom premáhať zlo (porov. Rim 12, 21).

Áno, pápež tak ako každý kresťan musí mať mimoriadnu schopnosť jasne si uvedomovať nebezpečenstvá ohrozujúce život človeka vo svete, jeho budúcnosť v čase, ako aj jeho budúcnosť končenú, večnú, eschatologickú. Uvedomovanie si týchto nebezpečenstiev však nie je príčinou pesimizmu, ale pohýna do boja za víťazstvo dobra v každom rozmere. A práve z tohto boja o víťazstvo dobra v človeku a vo svete sa rodí potreba modlitby. 

Pápežova modlitba má však aj svoj osobitný rozmer. Starosť o celú Cirkev núti pápeža, aby každý deň v modlitbách, myšlienkami a srdcom putoval po celom svete. Črtá sa tu akýsizemepis pápežovej modlitby. Je to zemepis spoločenstiev, cirkví, spoločností, ako aj problémov, ktoré sužujú súčasný svet. V tomto zmysle je teda pápež povolaný kuniverzálnej modlitbe, v ktorej sollicitudo omnium Ecclesiarum (starosť o všetky cirkvi, 2 Kor 11, 28) mu umožňuje predkladať Bohu všetky radosti, nádeje a zároveň žiale a starosti, ktoré má Cirkev spoločne s celým súčasným ľudstvom. 

Mohli by sme hovoriť aj o modlitbe našej doby, o modlitbe XX. storočia. Rok dvetisíc predstavuje určitú výzvu. Treba vidieť to ohromné množstvo dobra, ktoré vzišlo z tajomstva vtelenia Slova, ale zároveň nemožno prehliadať mystérium hriechu, ktoré sa neustále rozširuje. Svätý Pavol píše, že „tam, kde sa rozmnožil hriech tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim 5, 20).
Táto hlboká pravda nepretržite obnovuje výzvu k modlitbe. Ukazuje, ako veľmi je potrebná pre svet a pre Cirkev, pretože je najjednoduchším spôsobom, ako sprítomniť vo svete Boha a jeho spasiteľnú lásku. Boh zveril ľuďom ich vlastnú spásu, zveril im Cirkev a v Cirkvi celé Kristovo spasiteľné dielo. Každému zveril jednotlivcov i všetkých ľudí ako celok. Každému zveril všetkých a všetkým každého. Toto vedomie musí ustavične nachádzať odozvu v modlitbe Cirkvi a osobitne v modlitbe pápeža. 

Všetci sme „deťmi prisľúbenia“ (Gal 4, 28). Kristus hovoril apoštolom: „...dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16, 33). Ale takisto sa aj opýtal: „Nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (Lk 18, 8). Z toho vychádza misionársky rozmer modlitby Cirkvi a pápeža.
Cirkev sa modlí, aby sa všade konalo dielo spásy skrze Krista. Modlí sa, aby ona sama mohla žiť neustále oddaná poslaniu, ktoré dostala od Boha. Takéto poslanie, ako to pripomenul Druhý vatikánsky koncil, rozhoduje v istom zmysle o jej podstate. 
Cirkev i pápež sa teda modlia za osoby, ktorým má byť takéto poslanie mimoriadne zverené, modlia sa za povolania, a to nielen kňazské a rehoľné, ale aj za mnohé povolania k svätosti spomedzi Božieho ľudu, z radov laikov. 

Cirkev sa modlí za trpiacich. Utrpenie je vskutku stále veľkou skúškou nielen fyzických síl, ale aj síl duchovných. Pavlovská pravda o dopĺňaní Kristovho utrpenia (porov. Kol 1, 24) je súčasťou evanjelia. V nej je obsiahnutá radosť a nádej, ktoré sú pre evanjelium podstatné, človek však nemôže prekročiť prah takejto pravdy, ak ho nepritiahne Duch Svätý. Modlitba za trpiacich a s trpiacimi je teda zvláštnou častou tohto veľkého výkriku, ktorý Cirkev a pápež vydávajú spolu s Kristom. Je to výkrik za víťazstvo dobra aj prostredníctvom zla, utrpenia, aj skrze každú krivdu a ľudskú nespravodlivosť. 

Nakoniec sa Cirkev modlí za zosnulých a táto modlitba hovorí veľa o realite samotnej Cirkvi. Hovorí, že Cirkev zotrváva v nádeji na večný život. Modlitba za zosnulých je akoby zápasom s realitou smrti a deštrukcie, ktorá ťaží pozemskú existenciu človeka. Ona je a zostáva osobitným zjavením Vzkriesenia. V tejto modlitbe sám Kristus vydáva svedectvo o živote a nesmrteľnosti, ku ktorej Boh povoláva každého človeka. 

Modlitba je hľadaním Boha, ale je aj zjavením Boha. Cez ňu sa Boh zjavuje ako Stvoriteľ a Otec, ako Vykupiteľ a Spasiteľ, ako Duch, ktorý „skúma všetko, aj Božie hlbiny“ (l Kor 2, 10) a predovšetkým „tajnosti srdca“ (porov. Ž 43(44), 22). Skrze modlitbu sa Boh zjavuje predovšetkým ako Milosrdenstvo čiže Láska, ktorá ide v ústrety trpiacemu človeku, Láska, ktorá podporuje, dvíha a vyzýva k dôvere. Víťazstvo dobra vo svete je organicky spojené s touto pravdou. Človek, ktorý sa modlí, vyznáva túto pravdu a v istom zmysle sprítomňuje Boha, ktorý je milosrdnou Láskou uprostred sveta. 

Zvýraznené časti textu kopírujú rukopis Jána Pavla II, v ktorom zvýraznený text bol podčiarknutý. 

Úryvky sú z knihy Prekročiť prah nádeje v ktorej Ján Pavol II písomne odpovedal na otázky novinára V. Messoriho. Uverejnené so súhlasom vydavateľstva Nové mesto, ktoré knihu vydalo v r. 1995.

 

***

Obohatilo ma – v tejto ponuke môjho menu uverejňujem články, ktorých autorom nie som ja, ale niekto iný. Veriac, že tak ako obohatili, povzbudili mňa môžu aj iných. (Svoje postrehy, názory, svedectvá, atď. uverejňujem v položke Blog)

Komentáre
Nikto nepochybuje o nevyhnutnosti človeka prijímať tekutiny a stravu.... ako málo ľudí je presvedčených o naliehavejšej nevyhnutnosti modlitby ako o prijímaní telesného nápoja a pokrmu....
Odoslané 20.3.2012 11:38.
Modlitba je rozjímanie v prítomnosti Boha – Ježiša a Ducha Svätého. Pri nej zažívame skúsenosť z Božieho srdca , milosť, a tú máme ďalej rozdávať v aktívnom živote. Ak sa nám podarí uviesť modlitbu srdca, v ktorej sa obraciame na tri Božské osoby do života, potom bude náš život celkom iný. Nie je dôležité aký typ modlitieb si vyberieme, tradičné texty či vlastnými slovami. Dôležité je, aby naša modlitba bola od srdca, a nechali pri nej hovoriť aj Boha - čiže načúvali čo sa v našom srdci ozýva.
Odoslané 20.3.2012 12:09.
Ono to ide ako si navzájom. Ak trpíš hladom , tak ťažko ti dôjde na um dakovať Bohu.Ak trpí človek obžerou , tak ťažko mu dôjde na um ďakovať Bohu.Takže chce to mieru a vdaku Bohu :-)
Odoslané 20.3.2012 15:00 ako reakcia na Otília Ferenčíková.