A hľa, bol tam nejaký muž, menom Zacheus, a to bol nadcolný a bol bohatý. (Lukáš 19:2).
Zacheus bol zlodej, okrádal ľudí na daniach. Ale kto z nás nie je zlodej? Každý niečo ukradol v živote. Zacheus sa na svojom povolaní obohatil - bol bohatý. Poznáme to dnes z politiky, kde sa dá obohatiť aj inak ako sedením v parlamente.
Ale toto funguje aj na nižších postoj. Pamätám si časy, kedy vedúci ktorý sa dostal na post z bežného pracovníka, si začal privyrábať na blokoch od nafty. Koľko ľudí si zarábalo tak, že predávali software či filmy, nelegálnym spôsobom. Tu ukazujem aj na seba. Zacheus nie je nikomu v roli colníka vzdialený. Zacheus som ja, si ty. Každý kto kradol a obohacoval sa podvodmi, je Zacheusom. Ako nespravodlivý človek Zacheusa hneď odsúdime aj preto, lebo sami seba pasujeme za lepších. Ale keď nás presvieti Boží Duch skrze Božie slovo spoznáme, že sme všetci Zacheovia.
A žiadal si vidieť Ježiša, kto je. Ale nemohol ho vidieť pre zástup, pretože bol malej postavy. (Lukáš 19:3).
Tento Zacheus bol na tom lepšie ako mnoho iných ľudí. Počul o Ježišovi, vedel že Ježiš očisťuje ľudí nielen od chorôb, ale aj od hriechov. Zacheus mal v sebe nepokoj, podvedome ho niečo trápilo a keď počul o spravodlivom Ježišovi, žiadal si ho vidieť. Mal však problém - bol malej postavy a tak by cez dav Ježiša neuvidel.
Ako často sa s týmto stretneme ako noví kresťania. Chceme vidieť Ježiša jednoduchou vierou, ale máme pred sebou vysokých nábožných ľudí, cez ktorých Ho neuvidíme tak ľahko. Ako často nám títo nábožní ľudia zastierajú pohľad na Spasiteľa svoju výškou, ktorá sa meria dĺžkou koľko sú kresťanmi, ich vieroukou, ich názormi a pohľadmi na Krista, ich zásluhami, ich doktrínami. My chceme vidieť jednoduchou vierou Ježiša, ale najprv narazíme na dav nábožných veriacich ľudí, skrze ktorých Ho len tak ľahko neuvidíme. Oni stoja vpredu, oni majú prvé miesta v zhromaždeniach, oni vedia odpovedať na každú našu otázku. Ale pozrime čo Zacheus urobil.
A predbehol napred a vyšiel na planý fík, aby ho videl, lebo tade mal ísť. (Lukáš 19:4).
Zacheus vyliezol so svojou malou postavou na strom - fígovník. Nedbal na nábožných ľudí, ktorí na Ježiša čakali so svojou spravodlivosťou, so svojimi skúsenosťami, svojou nábožnosťou - on ich ignoroval a chcel vidieť Spasiteľa sám osobne, svojimi očami, nie cez oči doktrín a názorov iných.
Na druhej strane bol Zacheus na posmech. Ľudia sa mu určite posmievali a hovorili si: ,,pozrite na toho krpatého zlodeja! Boha sa nebojí, nezachováva Jeho príkazy, ale na Jeho Syna je zvedavý až tak, že vylezie na strom, aby bol na posmech celému mestu. Zlodej na strome chce vidieť Ježiša. Hanba mu!"
Tu je deliaca čiara medzi samospravodlivosťou a spravodlivosťou Božou. Ten vysoký dav chcel od Ježiša pochvalu za to, že milujú na oko Boha, že chodia na bohoslužby, že sa modlievajú, že Bohu obetujú príjemné obety, že dávajú desiatky. Oni samých seba pasujú do postavenia spravodlivých ľudí akoby bez hriechu. Nie tak Zacheus. Ten chudák je opovrhovaný celým mestom, je posmeškovaný za svoju malú postavu a teraz sa upínajú oči mesta na neho za to, že tento piatimužík sedí na strome aby videl Boha v ľudskom tele.
Dva typy ľudí - samospravodliví a posmeškujúci, naproti pokorenému hriešnemu Zacheovi. Klasická teológia o tomto príbehu hovorí, že kto chce spoznať Boha, musí sa pokoriť a to presne Zacheus urobil. Pokoril sa pred svetom, aby videl Spasiteľa. Nedbal na podpichovanie ľudí, na ich opovrhujúce pohľady keď bol na strome, na ich úškrnky a ukazovania prstom.
Mnoho ľudí tajne vyznávajú Krista, hanbia sa pred svetom, pred svojimi blížnymi. Alebo mnoho ľudí by aj prišli ku Kristovi, ale ich pýcha im to nedovolí - veď čo by si o mne pomyslelo moje okolie, keby som sa stal kresťanom?! Ale Zacheus bol a je veľký príklad pre nás všetkých, kedy naplnil to biblické - nebojte sa ľudí - Boha sa bojte. Veď ľudia vám môžu maximálne vziať iba tento pozemský život, ale Boh má moc vziať život večný.
Pozrime sa na Boha, ako On reaguje, aký je nevyspytateľný. Namiesto toho, aby pochválil tých zbožných ľudí ktorí sa tak veľmi v živote snažia a na spásu si nárokujú, On oslovil skrúšeného Zacheusa.
A jako prišiel Ježiš na to miesto, pozrel hore a povedal mu: Zachee, sídi rýchle dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome! (Lukáš 19:5).
Ježiš nielenže Zacheusa oslovil, On mu dokonca hovorí, že musí dnes u neho zostať a sám seba pozval do jeho domu. Ježiš videl do sŕdc ľudí a to Zacheovho bolo na tom najhoršie. Preto ku nemu prišiel ako lekár, keď bol Zacheus ranený svojou vlastnou hriešnosťou a skazenosťou.
Ako mnoho ľudí o sebe hovorí, že sú kresťania, že patria to takej a takej cirkvi, do takého a oného zboru, že zakúsili v živote mnoho vecí, že sa mnoho modlia, mnoho Bohu obetujú a nazdávajú sa, že Boh je z nich celý nadšený pre ich nasledovanie. Nárokujú si na spásu, pritom nevidia svoju vlastnú hriešnosť, svoj mizerný stav pred Bohom, netrápi ich to, že zostali trčať iba v akomsi povrchnom vzťahu k Stvoriteľovi, pritom si žijú svoje svetské bezbožné životy, kde sa na Boha absolútne nespoliehajú. Tento príbeh je podobný príbehu o spravodlivom farizejovi a publikánovi, kde sa zákonník modlil aký je spravodlivý a ďakoval Bohu že nie je taký ako tento publikán. Publikán sa bil v prsia a volal - buď milostivý mne hriešnemu. Publikán bol ospravedlnený, farizej však nebol.
Ako mnoho ľudí odchádza takto z tohto života, kde si myslia, že prežili celkom zbožný život, že sa pomodlili ráno a večer modlitbu (ak sa vôbec pomodlili), že chodili do chrámov a zborov, že konali mnoho skutkov, že konali, že robili, že konali, že pracovali - ale Písmo nám hovorí - ON - KRISTUS je hodný slávy, On je stredobodom všetkého. Celá naša spása stojí na Ňom, posvätenie stojí na Ňom, pretože všetko bolo Jemu dané pod nohy, skrze Neho, pre Neho, kvôli Nemu je všetko.
Zacheus pozerá na Krista, publikán pozerá na Krista, naproti tomu ľud Jericha pozerá na seba a svoje zásluhy, farizej pozerá na svoje skutky. Nábožný človek pozerá na svoje skutky, svoje chodenia do chrámu a na nich si zakladá, skrúšený hriešnik hodný opovrhnutia nemá čo Bohu dať a tak pozerá na Krista, hľadá ho na vysokom strome, pretože je malej postavy, malej viery, malých zásluh.
A Zacheus sa raduje z toho pozvania, kde nám tento príbeh ukazuje nezaslúženú spásu. Zacheus, ktorý si nezaslúžil ani len pohľad Boha, kde ho celé mesto odsúdilo, Boh sa práve ku nemu skláňa a daruje mu večnosť ktorú si vôbec nezaslúžil. Prečo? Pretože Zacheus bol v tomto meste jediný, kto nemal čo Bohu ponúknuť a prichádza s holými rukami. Ostatný ľud má plné ruky svojej spravodlivosti, ale Zacheus je duchovne úplne chudobný duchom. Je bohatý čo sa týka majetku, ale majetok je pominuteľná vec a Zacheus to tuší. Chce naplniť svoje vnútro, ktoré je úplne prázdne a bez života. Ježiš to vidí a chce u Zacheusa prebývať. Zacheovi sa mení život, jeho vnútro je naplnené a raduje sa:
A sišiel rýchle a prijal ho radujúc sa. (Lukáš 19:6).
Ako reaguje ten nábožný a spravodlivý ľud? Vidia v tom nespravodlivosť, sú prekvapení, sú nahnevaní a pobúrení. Presne tak, ako boli pobúrení farizeji preto, lebo Ježiš jedol s farizejmi a prostitútkami a ich spravodlivých si nevšímal. Všetky tie príbehy sa spájajú v jednom bode - musíš učiniť pokánie aby si prišiel k Bohu. Pokánie je zmena myslenia, pokánie je zmena k pokore, odhodenie svoje spravodlivosti pred Bohom, odhodenie svojich zásluh a vyznanie - Pane, ja ti nemám čo dať a ponúknuť, celá moja viera, celé moje náboženstvo je podobné náboženstvu farizejov, ktorí síce navonok vyzerajú pekne, ale sú ako obielené hroby, plní práchnivých kostí. Bohu nič nemôžete priniesť okrem jedného - svojej špiny, svojej skazenosti, svojho hriechu, svojich smetí. Toto jediné Boh prijme ako súčasť pokánia.
A títo navonok nábožní ľudkovia z Jericha, boli na tom podobne ako je aj dnes mnoho nábožných ľudí, ktorí si zakladajú sami na sebe a svojich výkonoch. Nehľadia na Boha, na Spasiteľa, ale hľadia na seba a to, čo pre Boha vykonali, ako keby Boh niečo potreboval. A preto ich reakcia je prirodzená z pohľadu ich nevedomosti a zaslepenosti samých sebou:
A vidiac to všetci reptali a hovorili: K hriešnemu človeku vošiel nocovať. (Lukáš 19:7).
Tu vidíme deliacu čiaru. My sme spravodliví, ale Ježiš išiel k hriešnemu človeku. Oni sami seba nevidia ako hriešnych a to je koniec. To je to najhoršie čo sa človeku môže v živote stať, keď sám seba vidí vcelku dobre a prijateľne. Boh nám hovorí vo svojom slove, že nikto nie je spravodlivý, nikto skutočne a naozaj nehľadá Boha. Ale ľudia sa nazdávajú, že svojimi mizernými výkonmi sa Bohu zapáčia. Boh naopak vie, že človek je neschopný zbaviť sa hriechu a preto ponúka spásu zdarma v Kristovi. Kristus má byť stredom veriaceho človeka, má byť jedinou vecou jeho skúmania a bádania. Ale ľudia sú zahltení sebou, svojimi starosťami, chorobami, problémami, svetom, televíziou, obchodnými centrami a na Boha nemajú čas, i keď prídu raz za týždeň do kostola alebo zboru, aby sa nepovedalo o nich niečo zlé. A div sa svete, Kristus k takýmto ľuďom neprichádza, ale prichádza k vrahovi, ktorý má na svedomí niekoľko vrážd, ktorý je tak zničený svojimi skutkami, až napokon vylezie na strom a hľadá Boha. Tak sa stáva predmetom výsmechu nábožných ľudí, no nie tak samotného Boha. Boh ku nemu prichádza a potešuje jeho dušu. Je to pre naše skazené srdce nepochopiteľné, že sme dokonca v stave, kedy odsúdime počínanie samotného Boha ako nespravodlivé.
Zacheus nachádza potešenie a Ježišovi hovorí:
A Zacheus si stal a povedal Pánovi: Hľa, polovicu svojho majetku, Pane, dávam chudobným a jestli som niekoho v niečom oklamal, vraciam štvornásobne. (Lukáš 19:8).
Po pokání, po hľadaní Boha, po tom ako Ho našiel, po tom ako Boh prichádza to jeho života, do jeho domu, je Zacheus posvätený samotným Bohom a jeho zmýšľanie sa zmenilo o 180 stupňov. Koľko ľudí si chce zaslúžiť spásu skutkami, pritom ešte neprijali Krista do svojho srdca, do svojho života, do svojho domu. Oni sa nazdávajú, že je veľa pre Boha pracovať, aby ich Boh potľapkal po pleci. Ale spása je o ničom odlišnom. Je to Boh ktorý prvý vstúpi do nášho života, až potom sa začneme meniť.
Ježiš hovorí, že kto neprichádza do ovčincami dverami, ale preskakuje ohradu, je zlodej a spásu si chce ukradnúť. O akých dverách to Ježiš hovorí? Ja som dvere - to je Ježišova odpoveď. Len Ježiš a Jeho zásluhy, Jeho spása, Jeho dielo na Golgote ťa môžu vpustiť do Jeho kráľovstva Božieho. Ale ak sa tam chceš dostať tak, že prelezieš plot, Ježiš ťa označuje za zlodeja. Je skutočne Boží Syn tými dverami ktorými vstupuješ do kráľovstva Božieho? Pretože o iných dverách Boh nehovorí. Naše cirkvi, naši svätí, naše učenia, naše doktríny, naše výkony - to všetko je pekné, ale ak nie je Ježiš stredom, uholným kameňom, skalou, všetky tieto veci sú iba smeti.
Na druhej strane ak sa Ježiš stane tvojim jediným stredom vesmíru, staneš sa Zacheom, ktorý začne naprávať svoj život posvätený samotným Bohom. Ani posvätenie nie je z nás, ale je prácou Boha.
A potom ti Boh dáva istotu spasenia už za života. Koľko ľudí si chce spasenie zaslúžiť, ale Boh dáva istotu spasenia už teraz a dnes. Aké nové učenie je toto pre mnohých, ktorí nevenujú pozornosť Bohu, ale venujú pozornosť svojmu spoločenstvu, ktoré ich formuje namiesto Boha a Jeho svätého Slova zapísaného v Biblii. Pretože záver tohto príbehu hovorí o istom spasení, ktoré už nebude vzaté naspäť, keď Ježiš hovorí:
A Ježiš mu povedal: Dnes sa dostalo spasenie tomuto domu, pretože je aj on synom Abrahámovým. (Lukáš 19:9).
Už dnes môže byť spasenie tvojim, už dnes sa môže dostať spaseniu tvojmu domu, už dnes sa môžeš stať pravým synom alebo dcérou Abrahámovou. Nie z telesnosti, ako si na to nárokovali Židia - potomkovia Abraháma podľa tela, ale vierou, podľa Ducha pravdy. Akou vierou? Vierou v Ježiša Krista. Pretože už nie je Žid, už nie je pohan, ale všetci sú v Kristovi.
Kiež by sme všetci boli takí féroví, takí priami, takí odvážni ako zlodej Zacheus. Nech je nám tento zlodej vzorom ale nezabúdajme, že aj Zacheus je iba predmetom Božej milosti. Boh je nad všetkým, Kristus dokonal svoje dielo na Golgote, tam vykríkol - dokonané, tam boli všetky hriechy tých ľudí zmazané, ktorí uverili v Krista. Aká malovernosť panuje v dnešných časoch, keď ľudia hovoria - ktovie čo bude po smrti? Ktovie či na spásu stačí Kristova obeť - ja si k tomu pridám ešte mnoho vlastných rituálov aby to bolo kompletné, ale ktovie či aj toto všetko bude postačovať? Toto je neviera v Božie slovo. Žalárnik sa pýta Pavla, čo má robiť aby bol spasený. Pavol odvracia jeho pohľad zameraný na seba, ku Kristovi - uver v Ježiša Krista a budeš spasený. Toto urobil Zacheus. Stačí uveriť. V čo uveriť? V Slovo ktoré nám Boh zanechal v Biblii - tam sa dočítaš o Kristovi, tam sa dočítaš o viere, Bohu, o Jeho spáse ktorá je tá najjednoduchšia vec na svete.
