« Späť

Kde sa podela radosť?

 

Mnohí kňazi, miništranti mi dajú za pravdu, že pri pohľadoch na ľud počas svätej omše majú smútok v duši.

Oni najlepšie vidia, čo sa deje s našimi tvárami, očami.... Ako žiarime od radosti, že môžeme byť prítomní na svatej omši, ako sa tešíme, že môžeme vzdávať vďaky Bohu, aký radostný výraz máme v tvári keď prijímame Krista...

 

Ako veľmi sa odlišujeme odo dňa nášho prvého svätého prijímania, keď nám žiarili oči, duša spievala....kedy sme sa tešili, že dostaneme konečne niekoho po kom túžime.

 

Okrem mentálne postihnutých, ktorí majú na tvárach prirodzene úsmev, je naozaj málo ľudí , ktorí by svoju radosť  z Eucharistického Ježiša ukázali on line. Všetci sú takí vážni, akoby boli na pohrebe.

Predstavte si , že na  druhej strane ulice uvidíte niekoho známeho, nejako mimovoľne sa usmejete, kývnete na neho, ak sa dá prejdete na druhú stranu cesty , prejavíte radosť podaním ruky, objatím, bozkom, a pritom sa usmievate a máte radosť.

Prečo pri stretnutí s Ježišom v Eucharistii sa tvárime, akoby sme mali v ústach niečo, prečo máme byť smutní.

Niesť si v ústach Lásku, tešiť sa z Nej,  viesť s Ňou radostný dialóg v našom srdci, to musí zmeniť aj našu tvár. 

 Prečo si nedovolíme prežívať radosť? 

Prečo sa chmúrime?

Prečo neprežívame radostne toto najvzácnejšie stretnutie ? 

Prečo nenesieme radosť z nášho Boha do každej hodiny nášho dňa?

 Prečo žijeme, akoby sme umierali?

Asi sme myšlienkami naozaj inde, ale nie všetci myslíme na to či sme vypli sporák s polievkou, a či som zamkol auto, alebo áno?

Asi nerozumieme Svätej omši.

Asi potrebujeme znovu prejsť prípravou pred 1. svatým prijímaním, aby sme si znouv a znovu uvedomili, čo sa to deje na oltári, s kým máme tú česť, kto vlastne sme,  kým chcem byť....kam sa chceme dostať... a či chceme iba prežívať alebo žiť naplno.

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Alebo sa mýlim a všetko je úplne inak????
Odoslané 12.3.2012 8:02.
Kým sa stretnutie Cirkvi pri slávení sv. omše bude brať ako rutina, zvyk, povinosť, ktorá je spojená s tým, aby som nemala hriech, bude to také, ako to opisuješ.

Ozajsté stretnutie veriacich sa uskutoční za predpokladu, že kresťan ide na stretnutie s vedomím, aby som videl svojho Boha, ide, aby uctieval svojho Pána. Nejde s prázdnými rukami, ale s rukami plnými Krista. Má si byť istý, že má až nadbytok Krista a chce najlepšiu časť odovzdať Bohu a s prebytkom sa podeliť s kňazmi a prítomnými bratmi.

Kým budeme do spoločenstva prichádzať prázdny, nebudeme mať ani čo odovzdať.
Odoslané 12.3.2012 10:00.
Ja za seba ked poviem, tak to tak nevnimam. Ja na svatu omsu idem na stretnutie s Jezisom nie z povinnosti, ale pretoze chcem a velmi sa tesim, ale neusmievam sa na plne usta, ale len srdce mi slavnostne bije, pretoze si uvedomujem svoje slabosti a jeho velke milosrdenstvo ku mne, jeho lasku, ktora mna sprevadza po cely den. Takze ked sa niekto pozrie na mna tiez nevidi, asi to ze ja opravdu prezivam velku radost, lebo mi nevidi do srdiecka.
Odoslané 12.3.2012 10:37.
Martin Švikruha
Kam?

Radost bola zabita povinnostou a strachom. Evanjelium je neustale zabijane zakonom a vyhrazkami.

Takze budem urpimny: bezmedznu radost so vztahu s Bohom nemoze krestan zazivat, ked uprimne veri teologii, ktora ho o tuto radost obera.
Odoslané 12.3.2012 12:57.
Radosť v Bohu

Toľko smutných očí stretám, priam kalných očí,
bez nádeje, bez potechy, a to všetkých generácií.
Pýtam sa: Čo sa to deje, čo sa to stalo,
či nám už radosti celkom odzvonilo?

Radosť z Hospodina je naša sila,
v Jeho pravici je večná blaženosť,
radostné srdcia nám rany a bolesť hoja,
v Pánovi smieme mať vždy radosť.

Pred Jeho tvár prichádzajme,
v duchu a v pravde s plesaním,
radujme sa vždycky v Pánovi
a s radosťou slúžme Hospodinovi.

Dokonalú radosť dáva len Kristus,
On verne riadi život náš,
pri Jeho druhom príchode prežijeme ešte väčšiu radosť,
On slávne dokoná svoj zámer v nás.

Nech všetci vidia, že máme radosť v srdci,
o nič sa príliš netrápme,
bremená naše, vín a žitia tiaže
pod Jeho krížom s vďakou skladajme.

Uvidíš, že tvoje srdce Jeho pokoj zaplaví ti,
aký si ľudský rozum nevie predstaviť,
ovocím radosti, vytekajúcim zo srdca s Duchom Božím
občerstvíš seba a požehnáš mnoho iných.

Ten starý nepriateľ stále by nám chcel
každú radosť v Bohu zo života vziať,
len bdej a do zbrane Ducha sa odej,
neboj sa, s Ježišom budeš vždy víťazne stáť.

Aj keď akékoľvek ťažké skúšky na mňa prídu,
ja radovať sa budem v Hospodinu
a jasať v Bohu mojej spásy,
môj Pán a Kráľ Ježiš, ma vždy zachráni.
Odoslané 12.3.2012 14:40 ako reakcia na Martin Švikruha.
Ďakujem pán Miloslav, za reakciu vo veršoch.
Tej vašej životnej múdrosti je plné vaše bytie, nech radosťou, čo nekončí nás všetkých nakazíte!
Odoslané 12.3.2012 14:43 ako reakcia na Miloslav Peniaštek.
Otili, úsmevy pribudnú, keď z pohrebnej liturgie vymizne: "Už ma obkľúčili smrteľné stony, úzkosti záhrobia", a keď sa v našich homíliách začne viac hovoriť o nádeji a radosti z príbytkov u Ježiša, ako strašiť očistcom a peklom na základe súkromných zjavení. Môj názor.Nemusí byť v súlade s oficiálnym.
Odoslané 12.3.2012 19:01.
Otilka, aj ja sa častokrát zamýšľam nad tým istým...
Odoslané 14.3.2012 21:11.
Nemyslím si, že je to celkom tak ako píšete (mám na mysli hlavne komentáre.
Keď som ja bola na prvom prijímaní, bola som vážna. Na všetkých fotografiách som vážna. Aj môj syn. Ale nie preto, že by sme si neuvedomovali koho prijímame a nemali z toho radosť. Naopak. Ale okrem radosti tu je aj bázeň a úcta, vedomie, aký veľký a dôležitý je môj Hosť.
Samozrejme po rokoch už všetko tak trochu otupie, emócie nie sú až tak výrazné. Ale stále sa podvedome snažíme zachovať úctu.
Naučili sme sa, že v kostole sa máme tváriť vážne. Sú to vážne veci. Máme sa modliť, byť potichu, nesmiať sa... a odtiaľ je len maličky krôčik k ani sa neusmievať.

Je to asi dané historicky.
Napr. v Afrike keď majú slávnosti, radujú sa, spievajú, tancujú, prejavujú radosť.
Aj keď sa stretnú s kráľom - tancujú, spievajú, radujú sa.
V Európe to bolo inak. Ak sa niekto dostal do kráľovej blízkosti, musel sa tváriť vážne, skláňať hlavu, neodvážil sa naň ani pozrieť.
A podobne to bolo v kostole.
Po 2. Vatikánskom koncile sa niečo zmenilo. Už sa na svojho Pána môžme pozrieť, môžeme sa naň usmiať, môžme ho prijať častejšie... Ale v ľuďoch iste niečo z tej staršej mentality ostalo. Tvária sa vážne a dôstojne a tak to učia aj svoje deti.

Myslím, že pravda bude niekde medzi. Vďaka za pripomenutie, že by sme mohli mať viac radosti aspoň v očiach, keď už nie na ústach.
Ale pre mnohých iste platí aj to, čo napísala Margita. Máme radosť v srdci, aj keď nemusí byť tak zjavná na našej tvári.
Odoslané 15.3.2012 9:06.
Jarmila Semanová
Áno, Evka,

nútili nás, že nesmieme navonok prejavovať radosť zo stretnutia s Eucharistickým Kristom. Že musí byť iba vo vnútri - akoby mohlo byť na radosti niečo neúctivé !!! Schizofrénia ako vyšitá.

Ako môže niekto chcieť od zamilovaných, aby to nebolo na nich vidno?

Čo to je - iba vo vnútri sa tešiť?

To akoby som povedala: Ja mám manžela - ale navonok nie je ho vidno. Je iba vo vnútri ...
Odoslané 15.3.2012 9:27 ako reakcia na Eva Baranovičová.
Oči sú vraj okná do duše.
Ak aj tvár je vážna, ale oči stále odrážajú, čo sa v duši deje.
Ak človek uhýba pohľadom...
Ak má pohľad priamy...
Odoslané 16.3.2012 7:52 ako reakcia na Jarmila Semanová.