Sv. Charbel Makhlouf
pustovnícky mních a divotvorca, 24. júl
(1828 – 1898)
Sv. Charbel Makhlouf je známy ako pustovník z Annaya. Tento maronitský kresťan žil v Libanone v rokoch 1828 –1898. Je považovaný za jedného z najväčších divotvorcov 19. storočia. Už za svojho života bol vzorom dokonalého mnícha pustovníka a ľudia ho považovali za svätca.
Jozef Anton Makhlouf sa narodil 8. mája 1828 na juhu Libanonu v chudobnej roľníckej rodine. Ako trojročnému mu zomrel otec, a tak vyrastal pod dohľadom svojho strýka. Keď mal 14 rokov, utiahol sa do jaskyne, dnes nazývanej Jaskyňa svätca, aby sa tam v tichu modlil. V rozjímaní dokázal tráviť celé hodiny.
Cítil povolanie do mníšskeho stavu, no nemohol túto túžbu realizovať, lebo strýko bol proti. Až po dosiahnutí 23 rokov opustil tajne domov a stal sa novicom v kláštore Rádu libanonských maronitov v Annay. Prijal meno Charbel (Sarbel, Jerbello) po jednom z mučeníkov za éry cisára Traiána. Slávnostné sľuby zložil 1. novembra 1853 a predstavení ho poslali do seminára v Kfifane. Charbel Makhluf bol vysvätený za kňaza roku 1859 a nasledujúcich štyridsať rokov prežil v kláštore v Annay. Roku 1859 požiadal o možnosť žiť životom eremitu a usadiť sa v pustovni. Toto povolenie však dlho nedostával. V r. 1875, keď otec Charbel už pridlho čakal na povolenie utiahnúť sa dopustovne, sa udial tento zázrak. Dvaja sluhovia sa rozhodli, že si z neho urobia žart a namiesto oleja naplnili jeho lampu vodou. Otec Charbel ju však zapálil ako obyčajne. Otec predstavený, ktorého na to upozornili vystrašení sluhovia, sa presvedčil, že v lampe naozaj horela voda. Pochopil túto udalosť ako znamenie a na druhý deň prišlo od generálneho predstaveného povolenie pre pustovňu.
Východná duchovná tradícia, ktorú žili mnísi a rehoľníci, je v podstate vždy svätosťou
kontemplácie po ťažkom asketickom boji. Východné kláštory boli vždy strediskami intenzívneho
duchovného života. Otec Charbel každú noc od polnoci kľačal pred svätostánkom, aj v najväčšej
zime oblečený iba v ľahkom odeve. Podstupoval tvrdé umŕtvovanie. Keď 16. decembra ako
sedemdesiatročný slúžil svätú omšu v sýrsko - maronitskom obrade, v momente pozdvihovania
dostal mozgovú porážku. Veriaci ho previezli do jeho pustovne, kde prežil osem dní v ťažkej agónii. Zomrel 24. decembra 1898.
Niekoľko mesiacov po smrti sa okolo jeho hrobu začali diať mimoriadne udalosti. Keď otvorili
rakvu, našli telo v stave, akoby ho pochovali iba včera. Preniesli ho teda do novopostavenej kaplnky, kde ho pochovali. Roku 1927 sa začal proces jeho blahorečenia, a tak rakvu znovu vyniesli na povrch. Mnísi a veriaci, ktorí sa tam zišli, videli z truhly vytekať tekutinu. Domnievali sa, že do nej prenikla voda, preto ju znovu otvorili. Telo bolo nedotknuté rozkladom a malo teplotu živého človeka.
Na čele mŕtveho boli kvapky potu. Keď ich predstavený utrel, na šatke ostal odtlačok tváre.
V deň, keď sa v r. 1950 exhumovalo jeho telo, boli na príhovor otca Charbela uzdravení mnohí
chorí, hluchí, nemí, slepí, ochrnutí – púhym dotykom jeho hrobu alebo krvou, alebo často
jednoduchou modlitbou v jeho mene. K hrobu Šarbela Makhlufa začali prichádzať pútnici, katolíci aj veriaci iných vierovyznaní, prinášali chorých a modlili sa za ich uzdravenie. Mnohí z nich sa skutočne vyliečili. Počas II. vatikánskeho koncilu pápež Pavol VI. vyhlásil Šarbela Makhlufa za blahorečeného 5. decembra 1965 a 9. októbra 1977 ho pripísal do zoznamu svätých.
Svätý pustovník z Libanonu
autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr
Pán Boh si vyberá niektorých ľudí, aby svetu neobyčajným spôsobom pripomínali jeho jestvovanie, jeho nesmiernu lásku a nekonečné milosrdenstvo. Jedným z nich je aj svätý Charbel Makhlouf (Šarbel Makhluf), najznámejší svätec na Blízkom Východe. Vzbudzuje nadšenie a všeobecný údiv svojimi neobyčajnými zázrakmi a znameniami, ktoré sa skrze neho udiali.Najdôležitejšie je očami neviditeľné
autor: redakcja
V chráme svätého Charbela v meste Annaya sa nachádza bohatá dokumentácia o vyše šesťtisíc zázračných uzdraveniach. Iste je to však len malá časť zázračných znamení , ktoré sa stali na príhovor svätého pustov-níka z Libanonu. Desať percent z nich sa týka nepokrstených, moslimov, drúzov a tak isto vyznávačov iných náboženstiev. Vybrali sme niekoľko z nich.
Uzdravenia z posledných rokov
V jeseni roku 2004 päťdesiatštyriročná Francúzka Bernadetta Maria Helena Vernamatová z mesta Orange sa vybrala na púť do Libanonu k hrobu svätého Charbela. Žena mala zhubnú rakovinu prsníkov a žalúdka. Po prijatí sviatosti zmierenia a Eucharistie sa pri hrobe svätého Charbela pomodlila celý ruženec. Vyšetrenie, ktorému sa podrobila po návrate domov, preukázalo úplné uzdravenie.
George Younan je americký kardiológ. Roku 2004 sa mu v ušiach objavil zvláštny šum a bolesti hlavy. Ukázalo sa, že to bolo spôsobené upchávaním hlavnej tepny, ktorá krvou zásobuje mozog. Bola nutná operácia, ktorá však bola veľmi riskantná a mužovi hrozilo ochrnutie alebo dokonca smrť. Napriek tomu sa George rozhodol pre zákrok. Keď sa dozvedel termín operácie, jeho žena sa začala vrúcne modliť k svätému Charbelovi a prosila ho o príhovor u Boha, aby sa jej manžel uzdravil. Nasledujúci deň sa George cítil výborne a prestali všetky jeho bolesti. Lekárske vyšetrenia ukázali, že tepna sa nevysvetliteľným spôsobom vrátila do normálneho stavu.
Libanončanka Malake Michel Malek sa narodila roku 1950 so znetvorenými nohami. Mohla sa pohybovať len pomocou bariel a špeciálneho ortopedického zariadenia. Niekoľkonásobné operácie boli neúspešné. Roku 2004 Malake strávila tri dni v kláštore v Annayi pri hrobe svätého Charbela, kde sa postila a modlila za svoje uzdravenie. Hneď po návrate domov bola uzdravená, jej nohy sú normálne. Žena okamžite vycestovala späť k hrobu svätého Charbela, aby sa poďakovala za svoje zázračné uzdravenie.
Roku 1992 švédske a britské noviny, medzi nimi i The Guardian, informovali o pätnásťročnej Samire Hannach, ktorej sa zjavil svätý Charbel u nej doma neďaleko Štokholmu. Odvtedy z portrétu svätého Charbela, ktorý má Samira vo svojej izbe, vyteká zvláštny olej, ktorý má liečivé účinky.
Každý mesiac bude rana krvácať
Začiatkom januára 1993 Nouhad Al-Chami, päťdesiatdeväťročná Libanončanka, matka dvanástich detí, úplne ochrnula na ľavú stranu. Jej stav navyše komplikovalo upchatie krčnej tepny. Nouhad mohla jesť a rozprávať len s čoraz väčšími ťažkosťami. Podľa názorov lekárov bolo možné ešte skúsiť operáciu, ale šance na úspech boli minimálne. Manžel a deti vložili svoje nádeje už len do Boha. Najstarší syn chorej matky, Saad, sa vybral na púť do neďalekého kláštora v Annayi, kde sa nachádza hrob svätého Charbela, a tu na jeho príhovor prosil za uzdravenie svojej matky. Po návrate domov jej natrel krk tekutinou, ktorá vyteká zo svätcovho tela. Žena veľmi trpela a modlila sa k Panne Márii i k svätému Charbelovi o skorú smrť. Najbližšiu noc mala zvláštny sen. Snívalo sa jej, že pri jej lôžku sa objavil svätý Charbel ešte s jedným rehoľníkom a povedal jej, že jej prišiel zoperovať krk. Chorá spočiatku nesúhlasila, ale napokon uverila mníchovým argumentom, že len vtedy ozdravie, keď sa dá operovať. „Ako ma môžu operovať, keď nemajú chirurgické nástroje ani anestetické prostriedky?", pýtala sa sama seba, chvejúc sa od strachu. O chvíľu zacítila na krku rehoľníkove ruky a prenikla ju veľká bolesť, ale nemohla sa brániť ani kričať. Keď sa operácia skončila, priblížil sa druhý rehoľník, pomohol jej sadnúť si, upravil vankúš a podal jej pohár vody. Povedala mu, že má ochrnutý aj jazyk a nemôže piť bez slamky. Rehoľník ju ubezpečil, že už je zdravá a už môže sama jesť, piť, chodiť a aj pracovať. Potom obaja rehoľníci zmizli v tajomnom svetle. Keď sa sen skončil, Nouhad sa prebudila a s radosťou zistila, že jej ochrnutie úplne zmizlo. Sama vstala z postele a bez akýchkoľvek ťažkostí začala chodiť po izbe. Keď sa pozrela do zrkadla, zistila, že má na krku po oboch stranách dve jazvy, každú s dĺžkou 12 centimetrov, so švami, z ktorých viseli konce čiernych chirurgických nití. Krk i nočnú košeľu mala celú zakrvavenú. Keď sa prebudil jej manžel, začal kričať, lebo videl manželku zakrvavenú a s jazvami na krku prechádzať sa po izbe. Čo sa s ňou udialo, predsa bola ochrnutá a vôbec nemohla vstať z lôžka? A odkiaľ tá krv? Nouhad manžela upokojila a podrobne mu porozprávala o nočnej návšteve svätého Charbela, o operácii a o svojom úplnom uzdravení.
Ešte v ten deň celá rodina Al-Chami odišla do kláštora v Annayi, aby predstavenému oznámili zázračné uzdravenie skrze svätého Charbela. Na druhý deň Nouhad navštívila nemocnicu v Bejrúte a stretla sa s lekármi, ktorí ju liečili. Môžeme si predstaviť ich údiv, keď po dôkladných vyšetreniach a odstránení stechov zistili, že z lekárskeho hľadiska sa jej úplné uzdravenie nedá vysvetliť a tak perfektne zašité rany ešte nevideli.
Správa o zázračnom uzdravení Nouhad Al-Chami vyvolala veľký ohlas v masmédiách v celom Libanone. Do ich domu začali prúdiť davy zvedavcov. Miestny farár aj rodinný lekár im radili presťahovať sa do iného mesta. Jednej noci sa jej však vo sne znova zjavil svätý Charbel a povedal jej: „Operoval som ťa, aby sa ľudia obrátili, keď uvidia tvoje zázračné uzdravenie. Veľa ľudí sa odvrátilo od Boha, prestali sa modliť, pristupovať k sviatostiam a žijú tak, ako keby Boha nebolo. Prosím ťa, aby si chodila do kláštora v Annay na svätú omšu k aždý 22. deň v mesiaci. Na pamiatku tvojho uzdravenia až do konca života budú tvoje pooperačné rany každý 22. deň v mesiaci krvácať."
Odvtedy každý mesiac v deň svojho uzdravenia Nouhad prichádza do kláštora v Annayi a spolu s veľkým množstvom pútnikov sa zúčastňuje na svätej omši a ďakuje za svoje zázračné uzdravenie. Ešte treba pripomenúť iný zvláštny jav. Obraz svätého Charbela, ktorý má vo svojom dome, začal vylučovať voňavý olej, ktorý má také zloženie, aké sa v prírode nevyskytuje. Navyše v záhrade rodiny Al-Chami rástol veľký dub, ktorý – ako hovorí Nouhad – požehnal svätý Charbel, aby každý, kto sa napije čaju z vývaru jeho listov, bol uzdravený.
Roku 1996 bola v Libanone zázračne uzdravená tridsaťročná Naďa Sader, matka dvoch detí. Bola to veľmi bohatá žena, ktorá priam zbožňovala luxusný a zábavný životný štýl. Jedného dňa úplne ochrnula a nejaký čas ju trápili veľké bolesti. Nepomáhala ani liečba v najrôznejších európskych klinikách, ani vyšetrenia u najlepších odborníkov. Nábožná priateľka chorej Nadi poradila, aby prijala sviatosť zmierenia a sviatosť Eucharistie a modlila sa za svoje uzdravenie na príhovor svätého Charbela. Dala jej tiež vypiť vývar z listov dubu z jej rodinnej záhrady, ktorý mal požehnať svätý Charbel, keď sa jej ukázal vo sne. Naďa spočiatku všetky priateľkine rady s posmechom odmietala, ale po niekoľkých dňoch veľkého utrpenia súhlasila. Najprv sa sviatostne zmierila s Bohom a prijala Eucharistiu. Začala sa tiež modliť a prosiť svätého Charbela o príhovor. Po modlitbe súhlasila aj s vypitím vývaru z listov požehnaného dubu. Po prvom dúšku zacítila strašnú bolesť, začala kričať a omdlela. Neskôr povedala, že pred omdletím uvidela Najsvätejšie Srdce Ježišovo obklopené intenzívnym svetlom. Potom stratila vedomie a prebrala sa až po troch dňoch. Po prebratí sama vstala z postele a ukázalo sa, že ochrnutie úplne zmizlo. Naďa mohla začať zasa normálne žiť, ale už inak ako predtým. Pochopila, že človek, ktorý žije tak, ako keby Boha nebolo, je najväčším úbožiakom na zemi, hoci by vlastnil aj veľké materiálne dobrá. Odvtedy denne číta Sväté písmo, modlí sa ruženec, pravidelne pristupuje k sviatostiam, je verná manželovi, vychováva svoje deti a pomáha chudobným.
Rôzne príbehy zázračných uzdravení poukazujú na skutočnosť, že – ako výstižne poznamenal A. Saint-Exupéry, autor Malého princa – „to, čo je najdôležitejšie, je očami neviditeľné" – a teda návrat k Bohu a každodenný život vo viere. Hlavná misia svätého Charbela bola a je pripomínať ľuďom cez znaky a zázraky, že Boh jestvuje, že čas nášho pozemského života je krátky a nemožno ho premrhať, ale treba ho využiť na dozrievanie k láske, lebo vo chvíli smrti sa bude brať do úvahy len láska. „Kristus vie, čo je vo vašich srdciach," hovorieval svätý Charbel, „a preto ich túži premieňať. Nehľadajte pravdu bez Krista. Keď ho spoznáte, spoznáte Pravdu a získate slobodu a lásku. Kristus túži, aby ste boli slobodní a aby ste sa naučili milovať. Buďte si istí, že s Kristom premôžete všetko zlo."
Svätí sú viditeľným znakom neviditeľného Boha, milujú nás a konajú mocou jeho lásky. Inými slovami, to sám Boh koná skrze nich, apeluje na našu slobodu, ukazuje nám konečný zmysel nášho pozemského života – nebo. Vyzýva nás k obráteniu, aby sme zanechali cestu hriechu, ktorá nás vedie do strašnej skutočnosti pekla a nabáda nás k vytrvalej každodennej modlitbe, pravidelnej spovedi, častému svätému prijímaniu a k životu podľa evanjeliových zásad.
Znak ohňa
autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr
Raymond Nader, riaditeľ libanonskej katolíckej televízie Tele–Lumière bol už od detstva fascinovaný tajomstvom Boha. Ako študent sa snažil objaviť vedecké vysvetlenie aktu stvorenia, dával si najťažšie teologické otázky týkajúce sa tajomstva našej spásy v Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní, tajomstva Eucharistie, Najsvätejšej Trojice a iných otázok. Hľadal na ne odpovede nielen čítaním teo-logických diel, ale aj vo vytrvalej každodennej modlitbe a kontempláci.
Po uzavretí manželstva a narodení detí mu rodinné povinnosti a povinnosti v práci nedovoľovali venovať toľko času vnútornému životu ako predtým. Nader však dostal originálny nápad. Niekoľkokrát v roku odchádzal do blízkych kláštorov na celonočné modlitby. Bral si so sebou Bibliu a sviečky. Započúval sa do Božieho hlasu a v kontemplácii hľadal Krista. Vždy o 22. hodine sa rozlúčil s manželkou a deťmi a odišiel do vybraného kláštora, aby mohol v úplnom tichu rozjímať nad textami Svätého písma a celú noc sa modliť. Až nad ránom sa vracal domov.
9. novembra 1994 v predvečer svojich 33. narodenín sa Raymond Nader vybral do kláštora v Annaya (1350 m n. m.), v ktorom svätý Charbel Makhlouf prežil posledných 23 rokov svojho života v úplnej samote s Bohom a dosiahol tu vrchol svätosti. Keď Raymond hľadel na hviezdnaté nebo, uvedomil si, že v porovnaní s veľkosťou vesmíru a miliardami hviezd a galaxií je naša zem nič neznamenajúca škrupinka – a o čo menej on sám. V jeho mysli sa vynárali otázky: „Aká je moja úloha v tomto svete? Skutočne som ako rozumná a slobodná bytosť pre Boha dôležitejší ako celý stvorený vesmír?" Uvedomoval si, že ak môže medzi človekom a Bohom jestvovať vzťah lásky, obaja musia mať v tom vzťahu veľmi dôležitú úlohu. V opačnom prípade by nič nemalo zmysel. Naplnený týmito myšlienkami pokľakol, zapálil päť sviec, rozložil ich v tvare kríža a začal čítať a meditovať nad podobenstvom o talentoch v Evanjeliu podľa Matúša (25, 14 – 30). Bolo nepríjemne chladno a blížila sa polnoc.
V jednom momente Raymond zacítil závan horúceho vzduchu, ktorý o chvíľu zosilnel a jeho teplota tak stúpla, že si musel vyzliecť nielen bundu, ale aj sveter a košeľu. Uvedomil si, že tento tropický vietor je v novembri niečo nezvyčajné. S prekvapením zároveň zistil, že vietor ohýbal konáre stromov, ale nevysvetliteľným spôsobom obchádzal sviece a tie pokojne horeli ďalej. Na to, čo sa okolo neho dialo, nenachádzal logické vysvetlenie.
V jednom momente stratil zmyslový kontakt s realitou a ocitol sa v jej inom rozmere. Svoj nezvyčajný zážitok opísal v jednom programe libanonskej televízie LBC takto: „Ocitol som sa v inom svete, ktorého krásu ťažko vyjadriť slovami. Bol som obklopený tajomným svetlom a prítomnosťou úplne nezištnej, čistej Lásky, ktorá všetko udržiava pri živote. Pochopil som, že je to jeden Boh v troch Osobách. Stratil som zmyslový kontakt s materiálnym svetom, ale dostal som iný druh poznania, videl a počul som iným spôsobom, plnším, duchovným. Kontemploval som to zázračné svetlo, ktoré bolo tak neobyčajne oslnivé, že nie som slovami schopný túto skúsenosť opísať. To svetlo súčasne odhaľovalo i zakrývalo prítomnosť neviditeľného Boha. Bolo mi jasné, že jestvuje len Boh, ktorý je Láska, a len on je jediným zdrojom jestvovania. Ono tajomné duchovné svetlo bolo tisíckrát silnejšie ako jas slnka, ktoré v porovnaní s ním bolo ako svetlo sviece. To svetlo i napriek svojej nesmiernej intenzite bolo príjemné, prinášalo sladkosť lásky, radosť a pokoj. Na slnko nemožno hľadieť voľným okom, ale na to božské svetlo som mohol pozerať neustále, očarený jeho fascinujúcou krásou. Bolo priezračné a súčasne ma obklopovalo a prenikalo, nevychádzalo z jedného bodu, ale zo všetkých strán. Ohromený a vo vytržení som sa pýtal sám seba: ,Nie je to sen?‘ Avšak tá Prítomnosť mi odpovedala: ,Nie, to nie je sen. Až teraz si úplne pri vedomí a triezvy.‘ Odpoveď bola jasná a zrozumiteľná, prenikla ku mne bez slov a bez akéhokoľvek zvuku. Pýtal som sa ďalej: ,Kto si? Kde som to?‘ Okamžite som dostal odpoveď: ,Ja som a som všade. To ja som Láska, ktorú zakusuješ.‘ Takže trojjediný Boh je Láska, ktorú nám Bohočlovek Ježiš Kristus zjavil v tajomstve svojej smrti a zmŕtvychvstania a ktorá túži obdarovať každého človeka. Bolo mi jasné, že trojjediný Boh pozná všetky moje myšlienky a miluje ma nezištnou láskou, zahŕňa ma svojím nekonečným milosrdenstvom, dvíha ma, keď klesnem, a odpúšťa mi všetky hriechy. Božia láska ma napĺňala nevysloviteľným šťastím a pokojom. Až v jej svetle som spoznal celú svoju nezrelosť, hriešnosť, egoizmus a uistil som sa, že len vtedy môžem dozrievať v láske, keď dovolím Kristovi, aby viedol môj každodenný život a pomáhal mi premáhať moje chyby.
V určitom momente som si uvedomil, že moja skúsenosť prítomnosti Boha a tajomného svetla začala miznúť. Zároveň ma prenikol strach, že stratím vedomie aj život. Preto som sa začal modliť: ,Pane, prosím ťa, neodchádzaj, zober ma so sebou.‘ Vtedy mi Pán – som presvedčený, že to bol Ježiš – povedal, že vždy je a stále bude so mnou.
Moje zmysly začali naplno fungovať, začal som počuť a vidieť. Mal som pocit, akoby som bol znova uväznený v tele. Zacítil som prenikavý chlad a musel som sa hneď obliecť. Uvedomil som si, že od momentu, keď som sa začal modliť, prešli štyri hodiny, sviece úplne vyhoreli, ale mne sa zdalo, že to všetko trvalo len chvíľu. Na to, čo sa stalo, som nenachádzal nijaké logické vysvetlenie. Vstal som, zobral Bibliu a pobral som sa k autu. Keď som prechádzal okolo sochy svätého Charbela, ktorá stála na kláštornom dvore, náhle som pocítil silnú bolesť v ľavej ruke a horúčosť v ramene. Až v aute som si vyhrnul rukáv, aby som zistil, čo sa stalo. S úžasom som zbadal na pokožke odtlačok piatich prstov, ako keby ich tam vypálila čiasi horúca dlaň. Po chvíli ma to prestalo bolieť a cítil som na tom mieste už len horúčosť. Nemohol som však pochopiť, ako sa tých päť prstov mohlo odtlačiť na moje rameno. Ukázal som to manželke, aby som sa presvedčil, že to nie je len nejaké moje videnie. Napokon som pochopil, že svätý Charbel mi dal jasné potvrdenie autentickosti mojej nočnej skúsenosti v kláštore v Annayi z deviateho na desiateho novembra 1994, a že to nebol sen alebo nejaká moja predstava. Po čase som sa vybral za bejrútskym arcibiskupom Abiegom Naderom a všetko som mu porozprával. Keď ma vypočul, prikázal mi môj tajomný odtlačok na ramene ukázať lekárom."
Raymondovu ruku skúmali lekári s rôznych odborov, medzi nimi aj slávny libanonský chirurg dr. Nabil Hokayem, ktorý potvrdil, že odtlačok piatich prstov na Raymondovom ramene má znaky popálenín II. a III. stupňa a jeho príčina je neznáma. Lekári nenašli ani medicínske vysvetlenie, prečo popálenina po niekoľkých minútach prestala bolieť, prečo na nej nevznikla nijaká infekcia a prečo má popálenina červenú farbu, keď popáleniny majú zvyčajne šedú až čiernu farbu. Lekári navyše potvrdili, že rana sa nezjazvila ako každá rana na koži. Tento fakt vylučoval hypotézu úmyselného poškrabania. Na pokožke ramena bolo vidieť výrazné vypálenie piatich prstov. Raimund Nader je presvedčený, že to mu svätý Charbel odtlačil svoju ruku na rameno, aby ho uistil, že jeho skúsenosť prítomnosti Boha bola taká reálna ako znak na jeho ramene. Rana po piatich dňoch úplne zmizla a nezanechala nijaké jazvy.
V júli 1995 v deň liturgickej spomienky svätého Charbela sa počas procesie v kláštore v Annayi objavil po boku Raymonda starý mních s kapucňou na hlave. Nader nevidel jeho tvár, ale počul vnútorný hlas, ktorý mu odovzdal prvé posolstvo svätého Charbela. Keď vnútorný hlas doznel, rehoľník zmizol a Nader pocítil na svojom ramene takú istú bolesť ako v pamätný 9. november 1994. Zistil, že na tom istom mieste ako minule má znova popáleninu v tvare dlane. Raymond pochopil, že je to znamenie od svätého pustovníka. Odvtedy Raymund Nader pravidelne dostáva od svätého Charbela osobitné posolstvo pre ľudí. Zakaždým ho sprevádza odtlačok prstov na Raymondovom ramene. Posolstvá najprv posúdi cirkevná vrchnosť a potom sú zverejnené. Do minulého roku bolo odovzdaných 22 posolstiev svätého Charbela. Vyzývajú ľudí na návrat k Bohu a k budovaniu civilizácie lásky cez modlitbu, pokánie a lásku k blížnemu.Posolstvá svätého Charbela
autor: redakcja
V okamihu smrti bude najdôležitejšia láska. Hriešnik sa vo chvíli smrti bude najväčšmi obávať toho, že nebude mať odpoveď na nekonečnú Božiu lásku, a bude to oplakávať.
Boh existuje, existuje aj jeho kráľovstvo. Každý človek je povolaný, aby bol súčasťou jeho kráľovstva skrze zjednotenie sa s Bohom v láske. Je len jedna cesta, ktorá vedie do jeho kráľovstva. Je ňou Ježiš Kristus, pravý Boh a pravý človek. Cesta dozrievania k láske je ťažký duchovný výstup. Musíme sa navzájom milovať nezištnou láskou, bezpodmienečnou a bezhraničnou. Aby sme mohli dozrievať k takejto láske, musíme neustále čerpať z jej prameňa, ktorým je Ježiš Kristus. Z tohto jediného prameňa môžeme čerpať všetci bez výnimky cez každodennú vytrvalú modlitbu, sviatosť zmierenia a cez Eucharistiu.
Len Ježiš môže vyslobodiť človeka od všetkých hriechov, problémov a súžení. Veľmi trpí, keď človek vykúpený jeho krvou upadá do hriechu. Boh túži, aby sme boli slobodní a šťastní. Ľudia však hľadajú šťastie tam, kde ho nikdy nenájdu, teda na zemi v materiálnych dobrách alebo v iných ľuďoch. Úplné šťastie možno nájsť len v zjednotení sa v láske s Kristom. Hriešnik sa vo chvíli smrti bude najväčšmi obávať toho, že nebude mať odpoveď na nekonečnú Božiu lásku, a bude to oplakávať. Každý človek, ktorý nemiluje, keď hriechom zničil v sebe schopnosť milovať, je v stave duchovnej smrti, pretože dobrovoľne prerušil putá života a lásky, ktoré ho zjednocovali s Bohom. Láska je jediným pokladom, ktorý si môžeme počas pozemského života zhromaždiť a ktorý pretrvá naveky. Všetko materiálne bohatstvo, sláva, spoločenské postavenie a všetky úspechy spolu so smrťou zostanú na tomto svete. V okamihu smrti bude najdôležitejšia láska. Kto sa postaví pred Boha bez lásky, bude musieť niesť všetky následky svojich hriešnych rozhodnutí a egoistického správania. To bude strašný zážitok opravdivej duchovnej smrti a premárneného života. Vo vašich srdciach musí panovať láska a vo vašich mysliach pokora. Arogancia vždy privádza k hriechu a nedostatok odpúšťania a nenávisť k večnému zatrateniu. Modlite sa a obráťte sa.
Modlite sa z hĺbky srdca a Boh vás vypočuje. Otvorte Kristovi dvere svojich sŕdc, aby mohol v nich prebývať a obdariť vás pokojom. Pamätajte si: modlite sa zo srdca, úprimne a s nádejou, nie len perami. Skôr príde k Bohu zvuk kvákania žiab, než prázdne slová, ktoré nevychádzajú z ľudského srdca. Pri modlitbe sa započúvajte do Božieho hlasu. Žiaľ, je málo tých, čo počúvajú a aj rozumejú; a ešte menej tých, čo počúvajú, rozumejú a zároveň to uvádzajú do života. Započúvajte sa teda do toho, čo vám Boh rôznymi spôsobmi hovorí, usilujte sa to pochopiť a úplne splniť jeho svätú vôľu.
Každý človek je akoby lampou Boha. Jeho úlohou je prežarovať temnotu vo svete. Pán Boh stvoril každú lampu s jasným a priesvitným sklom, aby svetlo mohlo prenikať a osvecovať temnotu sveta. Ľudia však zabúdajú na svetlo a väčšmi sa starajú o to sklo. Tak ho vyfarbujú a ozdobujú, až stemnie a nedovolí svetlu prenikať von. A preto panujú vo svete veľké temnoty. Sklo vašich lámp sa musí stať znova priesvitné, aby vaše svetlo svietilo vo svete. Preto po každom páde treba hneď pristúpiť k sviatosti zmierenia, aby ste mohli stále zotrvávať v stave posväcujúcej milosti.„Ak nevidíte znamenia a divy, neveríte" (Jn 4,48)
autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr
Svätí sú zreteľnými znakmi prítomnosti a pôsobenia neviditeľného Boha. Ich prostredníctvom Ježiš Kristus neustále koná rôzne znamenia a zázraky, ktorými nás vyzýva k obráteniu.
Tajomstvo fotografie svätého Charbela
Od momentu, keď svätý Charbel vstúpil do kláštora, nikto okrem spolubratov nevidel jeho tvár a nikto ho ani nefotografoval. 8. mája 1950 v deň narodenín svätého pustovníka prišli k jeho hrobu štyria maronitskí misionári. Keď sa pomodlili, urobili si tam spoločnú fotografiu spolu so strážnikom, ktorý dohliadal na poriadok na mieste odpočinku otca Charbela. Po vyvolaní filmu zistili, že na fotografii sa vedľa misionárov nachádza aj postava tajomného mnícha s bielou bradou a kapucňou na hlave. Experti vylúčili fotomontáž. Najstarší mnísi, ktorí svätého Charbela poznali, zistili, že na fotografii je on a že tak vyzeral v posledných rokoch svojho života. Táto fotografia sa stala podkladom pre všetky portréty svätca, aj tie, ktoré viseli na Námestí svätého Petra počas jeho blahorečenia a svätorečenia.
Zázračné uzdravenia vybrané na proces blahorečenia a svätorečenia
Spomedzi tisícich zázračných uzdravení pripisovaných príhovoru svätého Charbela boli tri vybrané na zavŕšenie procesu blahorečenia a svätorečenia.
Roku 1936 ťažko ochorela tridsaťročná rehoľná sestra Maria Abel Kamari – zistili jej veľké vredy na žalúdku. Po dvoch operáciách sa jej stav ani trochu nezlepšil – žena aj naďalej nemohla jesť, k tomu sa pridalo ešte odvápnenie kostí, vypadali jej zuby a ochrnula jej pravá ruka. Roku 1942 sa jej problémy so žalúdkom natoľko zhoršili, že už vôbec nemohla vstať z postele a hrozilo jej, že zomrie. Po prijatí sviatosti pomazania chorých sa začala rehoľná sestra vrúcne modliť za uzdravenie na príhovor svätého Charbela. Na jej úpenlivú prosbu ju 11. júla 1950 odviezli k hrobu svätého pustovníka. Keď sa sestra Mária dotkla hrobu, zacítila, akoby celým jej telom prešiel elektrický prúd. Vreckovkou otrela tajomnú tekutinu, ktorá vytekala z tela svätého Charbela a presakovala cez mramorový sarkofág. Keď si tekutinou potrela choré časti tela, ihneď sama vstala z nosidiel a začala normálne chodiť. Keď to zhromaždení ľudia uvideli, s veľkou radosťou začali kričať, že sa stal zázrak. Od tej chvíle bola žena úplne uzdravená. Neskôr to potvrdili aj podrobné lekárske vyšetrenia.
Iskander Obeid bol kováč. Roku 1925 počas práce v dielni mu úlomok kovu vážne poškodil pravé oko. Zhodou okolností roku 1937 tiež počas práce si tak veľmi zranil to isté oko, že ním úplne prestal vidieť. Lekári sa vtedy rozhodli odstrániť ho. Aj keď Iskander cítil neustále bolesť v poškodenom oku, nesúhlasil s jeho odstránením. Roku 1950 sa začal horlivo modliť za uzdravenie na príhovor svätého Charbela. V istú noc videl vo sne svätého pustovníka, ktorý ho žiadal, aby sa vydal na púť k jeho hrobu v kláštore Annayi. Iskander sa rozhodol odcestovať k hrobu 18. októbra 1950. Keď tam prišiel, bolesť oka tak veľmi zosilnela, že ju len ťažko zniesol. Po spovedi a prijatí Ježiša v Eucharistii sa Iskander dlho modlil pri hrobe svätého Charbela. V noci sa mu prisnil sen, v ktorom ho svätý pustovník požehnal. Keď sa ráno prebudil, s veľkou radosťou zistil, že riadne vidí na pravé oko a bolesť úplne prestala. Lekárska komisia potvrdila, že nastala zázračná, úplná regenerácia poškodeného oka Iskandra Obeida.
Mariam Assai Awad, žena zo Sýrie bývajúca v Libanone, sa dozvedela, že má rakovinu žalúdka a že má už metastázy na črevách a hltane. Operácie v rokoch 1963 a 1965 jej vôbec nepomohli. Z lekárskeho hľadiska nemala nijakú nádej na vyliečenie. Prepustili ju teda z nemocnice, aby mohla zomrieť doma. Chorá začala vtedy vzývať o pomoc svätého Charbela. Raz v noci roku 1967 sa pred spaním vrúcne modlila za svoje uzdravenie na príhovor svätého Charbela. Keď sa ráno prebudila, zistila, že všetky príznaky jej choroby zmizli. Lekári z miestnej nemocnice zažili skutočný šok, keď zbadali Mariam, ako sa sama pohybuje. Podrobné vyšetrenia potvrdili, že žena bola nevysvetliteľným spôsobom úplne uzdravená.
Zázračné znamenia v Rusku
Anatolij Bajukanskij, šéfredaktor ruského mesačníka Lekár, sa prvý raz dozvedel o svätom Charbelovi po prečítaní článku v bieloruskom časopise Objaviteľ. Autor písal, že svätý z Libanonu uzdravuje z rôznych chorôb a pomáha ľuďom objaviť a prijať poklad kresťanskej viery. Roku 1997 sa Anatolij rozhodol uverejniť v svojom časopise článok o svätom Charbelovi aj s jeho fotografiou. Odozva čitateľov Lekára bola prekvapujúca: z Ruska aj z Bieloruska prišla do redakcie záplava 5000 listov so svedectvami zázračných uzdravení a rôznych milostí pripisovaných príhovoru svätého Charbela. Pre Bajukanského to bolo o to viac prekvapujúcejšie, že Rusi po období komunistickej ateizácie nie sú naklonení veriť v zázračné uzdravenia, zvlášť keď sú pripisované katolíckemu svätcovi. V piatich nasledujúcich vydaniach svojho mesačníka Anatolij uverejnil fotografie svätého Charbela a tiež svedectvá uzdravení na jeho príhovor. Čitatelia písali o uzdraveniach z najrôznejších nevyliečiteľných chorôb, pokročilých nádorov, ochrnutí, gangrén, stavov úplného bezvedomia, spavej nemoci a tiež iných menších zdravotných ťažkostí. Články a knihy Bajukanského o svätom Charbelovi mnohí pravoslávni duchovní aj ruskí novinári neprijali pozitívne. Autora podrobili ostrej kritike za to, že propaguje kult katolíckeho svätého a niektorí pravoslávni kňazi dokonca vyzývali veriacich, aby spálili obrazy svätého Charbela.
Anatolij Bajukanskij sa vtedy vybral na púť k hrobu svätého Charbela. Vzal so sebou aj listy, ktoré mu poslali čitatelia, aby ich položil na hrob svätého pustovníka. Táto púť ho veľmi upevnila vo viere. Takmer hmatateľne vtedy zakúsil blízkosť svätého Charbela a jeho zázračného orodovania u Boha, pretože veľa nevyliečiteľne chorých čitateľov Lekára bolo úplne uzdravených. Anatolij sa vtedy presvedčil, že všetko je možné človeku, ktorý úprimne dôveruje a verí Bohu a prosí o príhovor svätých.
P. Mieczysłav Piotrowski TChr
Adresa do svätyne svätého Charbela:
Saint Marone's convent, Saint Charbel's Tomb, Annaya – Byblos, Libanon
tel.: 00961 – 9 760130
fax: 00961 – 9 760135
www.charbel.org
zdroj :http://www.milujtesa.org/nr/cirkev/svaty_pustovnik_z_libanonu.html