{1}

Stála pred zrkadlom a obzerala si vlastnú postavu. Mysľou sa jej mihali pochybnosti, vzrušenie, možno i náznak strachu, obava. Ako naňho zapôsobí? Predstúpiť pred Kráľa je veľká vec, a Izabelu to čakalo prvý raz v živote. Dosiaľ si ani nepomyslela, že je to vôbec možné, že by sa to mohlo stať... No zrazu sa všetko zvrtlo a v jej rukách sa objavila pozvánka.

Osobitné pozvanie len a len pre ňu. Srdce sa jej rýchlo rozbúšilo. O Kráľovi už mnoho počula, no zatiaľ ho nikdy nestretla. Tým, čo žili v jeho ríši, ostatní závideli, až kým nezistili, že aj oni sami sú srdečne vítaní. Kráľ svoj ľud zbožňoval a všade vládol blahobyt, každý mal dostatok, ba aj nadbytok všetkého, čo potreboval.

Izabela to nepoznala, tiež patrila k tým, čo o tom len počúvali. Až zrazu... až zrazu prišiel ten deň. Dnešok. Mala pred neho predstúpiť, ukázať sa mu, uvidieť ho. Bude s ňou hovoriť? Osloví ju po mene? Bude si myslieť, že nie je hodna jeho prítomnosti a blízkosti?

Bála sa. Bála sa odmietnutia, vždy sa ho bála.

Zdobili ju brokátové šaty, obopnuté okolo pása, so širokou suknicou, v ktorých si pripadala takmer ako princezná – ako princezná, ktorou v skutočnosti nebola.

Čo od nej mohol Kráľ chcieť?

Odpovede nepoznala, hoci hlavou sa jej sťa divoké býky a kone preháňali stovky otázok, hlasno dupotali a neponechali priestor na ozajstné premýšľanie. A možno to tak i bolo lepšie, aspoň sa mohla sústrediť výlučne na svoj vzhľad, dokonale sa pripraviť. Šaty si do poslednej chvíle uhladzovala, takú drahú látku si nezaslúžila a bála sa, že ju zašpiní, pokrčí alebo inak pokazí. No ona bola stále rovnako dokonalá, stále sa rovnako krásne ligotala na jej tele.

Izabela sa zhlboka nadýchla a pozrela do svojich zelených očí. Žiarili na jej pehavej tvári, lemovanej zlatistými kučerami, ktoré jej padali po celej dĺžke chrbta. Jemne sa na seba usmiala, aby si dodala odvahu. U Kráľa ju mohlo čakať čokoľvek: možno jej oznámi, že sa stane jeho služobnicou; možno ju zo svojej ríše vyhostí, lebo sa dopustila dajakého zločinu, o ktorom sama nemá ani potuchy; možno ju uvrhne do temnice.

Všetci vedeli, že Kráľ vie všetko. Vždy vedel, čo sa v jeho Kráľovstve deje, aj keď mnohí sa snažili svoje skutky utajiť. On to vedel. Kto však raz vstúpil do Paláca, nevyšiel viac von.

Izabela sa bála. Bála sa, že za tou maskou štedrosti a prepychu sa skrýva ktosi krutý, kto chce byť ľuďmi zbožňovaný, ale zároveň ich vôbec nemá rád. Bála sa, že bude z Kráľa sklamaná. Čo ak zistí, že je to chladný, nekompromisný sudca? V jeho Kráľovstve sa predsa dialo i zlo, nezastavil to. Kradlo sa, zabíjalo, týralo, ničilo. Izabela si síce nebola istá, či vie, čo je spravodlivý trest, no nezdalo sa, že by ho Kráľ niekedy niekomu odpustil.

Možno bol Palác nádherný iba zvonku. Možno mal na sebe toľko pozlátka, až takmer skrylo tú čiernotu dnu – lenže ona ju čoskoro uzrie na vlastné oči. Mimovoľne sa striasla; skutočne sa mohlo stať úplne čokoľvek. Jedno však vedela: dnes sa jej život navždy zmení. Už nevyjde z Paláca, neopustí ho.

Na dvere ktosi tichučko zaklopal a ona k nim zvrtla hlavu. „Si pripravená, Izabela?“ opýtala sa staršia žena, jej sprievodkyňa. Odkedy prišla na kráľovský dvor, starala sa o ňu ako o vlastnú a Izabela si ju nesmierne obľúbila. „Kráľ ťa už očakáva.“

Ďalší hlboký nádych, chvíľka napätia, posledný pohľad na vlastnú tvár. „Som pripravená, idem.“

Vykročila spolu s ňou a rýchlo opustili neveľký kaštieľ, kde sa pre Kráľa pripravovali všetci, ktorých si vyžiadal. Nachádzali sa tam miestnosti s horúcimi voňavými kúpeľmi, miestnosti s nespočetným množstvom šiat, miestnosti s pohodlnými otomanmi určené na rozhovory. Jednu z nich, izbu s baldachýnovou posteľou, dostala dočasne aj ona, Izabela. Teraz ju už nebude potrebovať.

Smerovali do Paláca, ich kroky sa ozývali na kamennej dlažbe, pričom vôkol znel ruch z trhoviska a klopot kopýt koňa, čo prevážal voz naložený remeselným tovarom. Izabela si všimla, že sa na ňu upiera čoraz viac zvedavých pohľadov; muži, ženy, deti, starci, stareny, mladíci, devy. Všetci na ňu zízali, pretože vedeli, že ona je dnes tou vyvolenou, ktorá predstúpi pred Kráľa. Ona je dnes tou jedinou, ktorú si vyžiadal a chcel vidieť, s ktorou chcel hovoriť.

Otvorila sa pred nimi oblúková drevená brána a chodník-most zrazu začal stúpať dohora. Z oboch strán obklopený mramorovými balustrádami ich previedol ponad rieku, ktorej voda penila pri brehu i v spodnej časti menšieho vodopádu, odkiaľ sa vinula vôkol celého mesta.

Izabeline zelené oči sa však už v tej chvíli upierali na vysokánske dvojkrídlové dvere, ešte vždy zatvorené, ktorými mala čochvíľa prejsť. Palác sa pred ňou týčil až k bielym nadýchaným oblakom, nespočty vežičiek s cimburím a cibuľovitými strechami. Takto zblízka sa jej zdalo, že tá gigantická stavba by mohla byť mestom sama o sebe; a možno ním aj bola.

Kým sa ocitli dnu, prestala vnímať. Na toľké krásy, čo ju zrazu obklopovali, ju, chudobnú dievčinu odnikiaľ, sa prosto nedokázala sústrediť. Už len ten koberec, po ktorom kráčala, ručne tkaný a tak nádherne žiarivý, sa jej videl taký drahý a vzácny, až sa hanbila položiť naň svoje chodidlá. Vďaka ľahučkým svetlým črieviciam, čo dostala, sa však cítila o čosi lepšie. Všade žiarili fakle spočívajúce v strieborných stojanoch, schodištia pokryté ďalšími kobercami lemovali mramorové zábradlia, všetko prekypovalo hojnosťou a bohatstvom.

Izabela z toho začala byť nesvoja a až teraz si uvedomila, že ju nik nenaučil, ako by sa pred Kráľom mala správať. Čo ak ho svojím jednoduchým správaním urazí? Čo ak...? Čo ak všetko pokazí?

Už-už sa chcela otočiť k svojej drahej sprievodkyni a spýtať sa, získať niekoľko posledných rád, avšak ona zrazu pred ňou otvorila posledné dvere a Izabela sa bez varovania ocitla dnu.

Ohromne veľká sieň so stenami pokrytými drevom, do ktorého umelci vyrezali prekrásne ornamenty, so stropom lesknúcim sa vrstvou zlata, ju privítala nehybným tichom. Uprostred nej stál trón, drevený a vysoký, spočíval na vyvýšenom miestečku, ku ktorému viedla trojica schodov takých vysokých, že Izabela ihneď vytušila, že by po nich nedokázala vyjsť bez pomoci. A dúfala, že nebude musieť.

„Vitaj,“ ozval sa hlas, pri ktorom sa mykla, avšak ktorý do nej zároveň okamžite vniesol medový pokoj. Znel tak rázne a nežne zároveň.

„Môj Kráľ,“ hlboko sa uklonila, aj keď z tej diaľky naňho zatiaľ poriadne nedovidela, a zastala na mieste.

„Poď bližšie,“ povedal jej a ona začula, že trón zavŕzgal, pretože on sám sa postavil. Jeho svetlohnedé rúcho, omnoho jednoduchšie než jej vycibrené brokátové šaty, ju prekvapilo, až začudovane zažmurkala. Na tvári mu pohrával úsmev, čudesne vrúcny, a sám zišiel dolu schodmi, takže zrazu kráčal na tej istej úrovni ako ona, a blížil sa k nej s otvorenou náručou.

Izabela si ho neisto prezerala a srdce jej v krku tĺklo čoraz rozrušenejšie. Čo sa teraz stane? pýtala sa bez akejkoľvek odozvy; odpoveď jej neposkytla ani myseľ, ani Kráľ. Uvedomila si, že v sieni sa nenachádzajú žiadne stráže.

„Vitaj,“ zopakoval, keď prišiel celkom k nej, a objal ju.

Izabela sa ešte nikdy necítila tak bezpečne, tak skryto, akoby mal namiesto rúk mohutné orlie krídla, ktorými ju zahalil pred celým svetom, pred každým zlom. Zavrela oči, do ktorých jej vkĺzli slzy, a hoci bol pre ňu stále neznámym cudzincom, privinula sa k nemu, odhodlaná spočívať v jeho objatí po zvyšok svojho života.

„Veľmi rád ťa vidím,“ usmial sa na ňu, keď sa trošku odtiahol, no stále ju držal okolo pása. A usmieval sa, v jeho očiach – v očiach neopísateľnej farby, ba vlastne možno zmesi farieb, v dúhových očiach – žiarila radosť a hlboká láskavosť.

„Môj Kráľ,“ vyriekla to isté čo pred chvíľou. Na pery sa jej tlačila tá otázka, ale nedokázala ju vyriecť, bála sa v jeho prítomnosti prehovoriť, netušila, čo si smie dovoliť, a naozaj to nechcela pokaziť. Nezdalo sa, že by jej chcel ublížiť či trestať ju; naopak, správal sa, akoby sa jej už dlhší čas nevedel dočkať, akoby na ňu vyčkával, akoby ju už veľmi dlho poznal.

„Iste ťa zaujíma, prečo som si ťa zavolal, Izabela.“

Tak predsa pozná jej meno... Prekvapilo ju to a potešilo, zahrialo pri srdci.

Jeho úsmev sa zrazu stal ešte láskavejším, ak to vôbec bolo možné. „Chcel by som totiž, aby si sa stala mojou dcérou. Rád by som si ťa adoptoval a vyhlásil i prijal ťa za svoju.“