Báseň Pavla Horova (1914-1975)

Lúky sú pokosené

a senom voňajú.

Nad lúky pokosené

sa vôňa sena klenie

a pripomína ju,

 

 najprvšiu moju lásku, 

čo do tmy zmizla mi,

sťaby šla na prechádzku.

Jak vôňu sena ťažkú

cítim ju zmyslami

 

v priezračne čistom ráne,

keď v zraku snivých žien

tieň nočných bozkov planie

jak rosa v čistom ráne

na lúkach v podjeseň.

 

Tie lúky a tá rosa,

svete môj rozmilý!

Bežala cez ne bosá

a dnes je tiež len rosa,

čo vetry vypili

 

alebo smädné lúče,

alebo smädná zem.

To len ja city vrúce o láske nehynúcej

vyspievať nevládzem.