Slávnosť Panny Márie Bohorodičky je aj nasa statopravna slavnost. Na jednom stretnutí Lectio Divina sme sa tak neformálne bavili o viere. A zaznel tam aj takýto názor. ,,Vieru si každý vysvetľuje (môže?) po svojom.“ Je pravdou, že viera je výsostne intímna záležitosť, ktorá presakuje všetky subjektívne sféry existencie jednotlivca. Či už vo forme teistickej, deistickej, agnostickej alebo ateistickej viery, stále ide o rozhodnutie, ktoré determinuje každý deň všetky subjektívne rozhodnutia, viažuce na seba pozitívne či negatívne dôsledky. Doslova štrukturuje moje bytie, ako vraví najvýznamejší nemecký filozof 20. storočia Martin Heidegger.

Je však kresťanská forma viery produktom môjho ja? Alebo je to niečo, čo človek nevymyslel a ani nebude môcť vymyslieť? V cirkevných dejinách sa to len tak hemží vlastnými interpretáciami viery, daru, ktorý prichádza zvonka, zhora a má už vopred daný apriórne sociálny charakter. To znamená, že viera je prostredníctvom ohlasovania Slova ( kerygma) zameraná na spoločenstvo, Cirkev. Viera je z hlásania, hovorí svätý Pavol v Liste Rimanom (porov. Rim 10,7). To znamená, že vo svojej podstate je viera úplne inak vystavaná ako filozofia, ktorej priestorom je vnútro človeka, kde sa rodia myšlienky a tak po artikulácii týchto myšlienok do slov, vychádza von a tak si môže sekundárne nachádzať svojich stúpencov (platonizmus, aristotelizmus, neokantizmus, hegelianizmus, marxizmus ...). Na počiatku viery je Logos, Slovo, ktoré je Bohom (porov. Ján 1,1). To však prichádza k nám zvonka! Viere predchádza nadprirodzené zjavenie Boha, ktoré sa stáva predmetom viery (zjavené pravdy, preambula fidei). Pozitivita viery spočíva v tom, že to, čo prichádza ku mne zvonka, ma predchádza, nie je produktom môjho myslenia ani intelektu, nech by bol sebalepší. Preto nemôžem Božím Slovom a Tradíciou svojvoľne disponovať a ani ich účelovo vykladať. Ako to súvisí so slávnosťou Panny Márie Bohorodičky?

Titul Bohorodička, ktorý priznáva Panne Márii; Matke Cirkvi a nášho Spasiteľa a Boha Ježiša Krista; Koncil v Efeze (431 p. K.), nebol v prvých storočiach po Kristovi až tak jednoznačný. Prvou veľkou herézou (z gréckeho háiresis, voľba, výber, vyberanie niečoho z kontextu) bola Markionova heréza v 2.storočí po Kristovi. Nechcem jej tu venovať osobitnú pozornosť, pretože nesúvisí priamo s dogmou o Panne Márii Bohorodičke, ale skorej súvisí s biblickou vedou a s vývojom kánonu inšpirovaných kníh, teda Biblie. Len pre zaujímavosť možno povedať, že Markion odmietal celý Starý zákon ako aj väčšinu spisov Nového zákona a za ústredný text svojej sekty stanovil Lukášove evanjelium. Boh sa mu videl ako láska a len ako láska a chcel Boha len ako lásku, pre spravodlivého sudcu nebolo v Markionovej teológii žiadne miesto a preto odmietal aj z Nového zákona tie state, kde sa ako spravodlivý sudca Boh javil. A tak Markion prichádza s prvou veľkou vlastnou interpretáciou toho, čo bolo zjavené. Markion bude hrať v priebehu storočí ešte nemalú úlohu. Jeho vplyv sa dokonca posúva až do 19.storočia, kde priamo ovplyvňuje Schleiermacherovu protestantskú teológiu. Schleiermacher, spoločne s Harnackom, najvýznamejší protestantskí teológovia 19.storočia, si dovolil z kresťanského étosu priamo vytlačiť von Dekalóg s odvolaním sa na Markiona, čo bude mať aj v kontexte Nietscheho nihilizmu ešte neblahé dôsledky pre dušu nemeckého človeka v prvej polovici 20. storočia v súvislosti katalyzácie dvoch svetových vojen. Samozrejme, obrovský dosah na ďalší vývoj kánonu inšpirovaných spisov Svätého písma, ale aj prvých veľkých dogiem, malo aj gnostické hnutie druhého storočia po Kr., najmä z hľadiska lepšej selektívnosti apokryfných a inšpirovaných spisov a ortodoxie od heterodoxie.

Ďaľšou veľkou heretickou iniciatívou bola už tá, ktorá mala už zasadný dosah na formovanie kristologických a mariologických článkov našej viery. Áriusov vplyv v treťom a štvrtom storočí po Kr., ako aj v nasledujúcich storočiach po ňom; už samozrejme v iných miernejších formách ako semiarianizmus a novoarianizmus; bol obrovský. Stačí, keď sú uvedomíme, že veľké množstvo biskupov v Rímskej ríši bolo stúpencami jeho bludu. V čom spočíval jeho blud? Árius nevedel recipovať, že by sa Boh mohol stať človekom, pre Áriusa bol človek, Ježiš, len stvorením, ktoré nemohlo byť inkarnovaným Bohom. Árius vytvára akýsi medzistupeň medzi Bohom a človekom, a tým medzistupňom je najdokonalejšie stvorenie, Ježiš Kristus. Aká veľká analógia bludu s vierou svedkov Jehovových, ale aj s východným Haré Krišna hnutím, kde sa Ježiš Kristus predstavuje ako najdokonalejší z anjelov (svedkovia Jehovovi) resp. z oddaných (Haré Krišna hnutie). Árius si však uvedomoval vlastný rozpor jeho teologickej konštrukcie a tak ju dopĺňa ďaľším bludom, podľa ktorého bolo predsa dané Ježišovi Kristovi božstvo, z dobrej vôle Boha, Otca, ale až post, teda postupne a potom. Teda nie večný pôvod Boha, Syna, v Bohu, Otcovi, v zmysle ontologickom (ako to správne formuloval Prvý nicejský koncil v roku 325 po Kristovi), ale božstvo Ježiša Krista dané Synovi v časnosti, Bohom, Otcom. Už spomenutý Prvý nicejský koncil (325 p. Kr.) konaný pod osobitným patronátom cisára Konštantína I. Veľkého (mimochodom tiež pravdepodobne pokrstený ariánskym biskupom) odsúdil Áriusov blud. Avšak jeho vplyv zostával stále obrovský. Dokonca v 7. storočí preniká priamo do teológie islámu, kde sa Ježiš Kristus (arab."ísá) pod vplyvom aj ariánskej teológie predstavuje v Koráne ako najväčší prorok a posol Boží, božie slovo a boží duch z Boha vyvierajúci (analógia k Áriusovej koncepcii najdokonalejšieho stvorenia, pozri vyššie) a Panna Mária ako univerzálne jedinečná a najkrajšia žena, ktorá bola stvorená. Je zaujímavé, že Korán potvrdzuje zázračné počatie Ježiša Krista z Ducha Svätého v tele Márie Panny (Korán, súra 3, verš 42). Avšak Kristus ostáva podľa Koránu na úrovni stvoreného. Práve tu sú podľa mňa markantné stopy ariánskej teológie. Z neskorších výskumov religionistiky sa dá predpokladať, že zakladateľ Islámu prorok Mohammed bol pod priamym vplyvom aj ariánsky chápanej východnej mníšskej tradície. A naopak, keďže v Koráne nachádzame jasné dôkazy recipácie veršov aj apokryfných evanjelií (napríklad o adopcii Panny Márie otcom Jána Krstiteľa Zachariášom, Korán, súra 3, verš 44), dá sa z toho indukovať všeobecný záver, že v arianizme sa dosť pracovalo s apokryfnými textami.

Mne osobne vyvoláva na perách úsmev antiiniciatíva biskupa Apollinára z Laodícey, zároveň však ostáva aj veľkým mementom, ako aj horlivosť môže uviesť do bludu. Apollinár bol obratný rétor a teológ , podobne ako aj Árius, avšak vo svojej horlivosti a snahe za čistotu viery bol tak posadnutý Áriusovým bludom, že sám upadá do ďaľšieho bludu.Vo svojej teologickej koncepcii večného Božieho Slova, vylúčil v Ježišovi Kristovi okrem tela, akúkoľvek ďaľšiu ľudskú prirodzenosť, teda Ježiš Kristus, Boh, večný Logos, sa síce inkarnoval do ľudského tela, ale nebolo v ňom miesto okrem božskej prirodzenosti pre ľudskú. Povedané inými slovami, Ježiš Kristus nemal rozumnú ľudskú dušu, prebývala v ňom len božská prirodzenosť. A keďže hriech plodí hriech a blud plodí zasa blud, prichádza na scénu cirkevných dejín ďaľší veľký heretik Nestórius, slávny carihradský  patriarcha.

Nestórius na prelome štvrtého a piateho storočia po Kr. prichádza s ďaľšou nesprávnou teologickou iniciatívou, ktorá už mala priamy dosah aj na formovanie dogmy o Panne Márii Bohorodičke, ktorá bola vyhlásená na Efezkom koncile v roku 431 po Kr., v nadväznosti na Nestóriove blúdne učenie. Nestórius v snahe poprieť Apollinára vytvoril ďaľší nesprávny teologický konštrukt, podľa ktorého mal Ježiš Kristus nielen dve prirodzenosti a teda božskú a ľudskú prirodzenosť, ale aj dve osoby a to božskú a ľudskú, ktoré od seba Nestórius selektívne a ontologicky oddelil. Podľa tohto bludu nemohla Panna Mária porodiť Boha, ale iba Krista, teda človeka Ježiša Krista a preto ju nazýval Nestórius Christotókos, teda Kristorodička. Mimochodom Nestórius bol známy svojou úctou k Panne Márii a táto úcta sa preniesla aj do liturgie nestoriánskej cirkvi, kde je Panna Mária stále titulovaná ako Christókos. Príde mi ako nanajvýš symbolické, že sa všeobecný koncil o tak dôležitej otázke konal v Efeze. Tradícia totiž pokladá Efez za jedno z miest, odkiaľ mohla byť Panna Mária vzatá do neba, ale o tejto dogme pri inom sviatku:). Koncil v Efeze (431 p. Kr.), odsúdil Nestóriov blud, keď jednoznačne prehlasuje, že Panne Márii patrí titul Bohorodička (grécky Theotókos, lat. Deipara), pretože porodila Bohočloveka (gréck.Théadros), ktorý mal síce dve prirodzenosti a to božskú a ľudskú, ako tvrdil aj Nestórius, ale len v jednej! nedeliteľnej osobe Ježiša Krista, Bohočloveka, Boha od večnosti, v druhej božskej Osobe, Najsvätejšej Trojice. Takto Efez vytvára dôležitú teologickú fundáciu pre Koncil v Chalcedóne v roku 451 po Kristovi, ktorý je všeobecne dogmatikmi považovaný za najveľkolepejšiu teologicko-kristologickú formuláciu učenia o Ježišovi Kristovi, Božom Synovi. Chlacedón veľkolepo zužuje všetko na jeden centrálny bod:,,Ježiš Kristus, Boží Syn, jednej podstaty s Bohom, jednej podstaty s nami (gréck. homousios)..."

Ešteže tu máme koncily a ešteže tu máme dogmy.:) Tak ako medicína potrebuje anatómiu, tak aj viera potrebuje svoju anatómiu a tou je katolícka dogmatika. Dnes. keď povieme niekde slovo dogma, hneď to v nás evokuje nepríjemné pocity statickosti, stratu slobody, potencie myslenia. Myslím, že opak je pravdou. Dogma, teda pravidlo reči, nám umožňuje správne uchopiť pravdy inak rozumom neuchopiteľné, vytyčuje hranice a mantinely vlastnému mysleniu, o ktoré sa môžeme smelo oprieť. Vo všeobecnosti možno povedať, že pôvodným cieľom cirkevných dogiem bolo umožňiť, nie hatať!, spoločné vyznávanie viery na liturgických zhromaždeniach, ktoré sa môže stať naozaj spoločným vtedy, len keď máme spoločný základ v to, v čo veríme aj spoločne formulovaný v pravidle reči, teda v dogme. Keď sa zriekneme vlastných interpretácii a prijímame to, čo si ináč my svojím myslením nemožeme dať, keď prijímame vieru ako dar. Nemusím hádam zdôrazňovať, že nesprávne chápaná viera alebo prekrútená zjavená pravda môže mať tie najvážnejšie, fatálno- soteriologické (spásonosné,v tomto prípade skazonosné) dôsledky pre spásu človeka a pre tých, ktorí sú bludármi a rozkolníkmi vedení. Tu platia slová Pána, ktorý nám hovorí: ,,Nechajte ich. Sú slepými vodcami slepých. A keď slepý vedie slepého, obaja padnú do jamy."(Mt 15,14). Vonkoncom nie je jedno v koho alebo v čo verím a vôbec nie je jedno, či spôsobujem v Kristovom mystickom tele, v Cirkvi, farnosti, rozkol, schizmu, resp. herézu alebo zachovávam napriek všetkým treniciam jednotu a lásku. Ako katolík som nesmierne rád, že sa môžem oprieť o duchovné ovocie koncilov v 2000 ročných cirkevných dejinách. Áno, to je to, čo zakladá moju katolicitu, a nie to, čo si ja myslím o Bohu a pre Neho.

Zdá sa mi opäť symbolické, že Slovenská suverénna republika vzniká práve na slávnosť Panny Márie Bohorodičky 1.1. v roku 1993, keď sa konštituuje ako samostatný, suverénny a právny štát. Pamätám si ten deň a viem, že som si vtedy uvedomoval (na balkóne rodičovského bytu v Trnave hľadiac na impozantný, trnavský ohňostroj spoločne s mojimi drahými rodičmi a bratom) jeho výnimočnosť a historickosť. Nie každý národ v rodine európskych národov má to obrovské privilégium, že jeho priamou patrónkou je Matka Božia. Sedembolostnej Panne Márii slovenský národ osobitne patrí ako jej zvláštne patrimónium medzi všetkými národmi a Ona vskutku osobitne naň aj dohliada. No len keď sa opätovne zasvätí jej Nepoškvrnenému Srdcu, bude môcť obstáť skúškami, ktoré na neho v 21. storočí čakajú. Modlime sa za to!

Venované našej drahej Matke, Panne Márii, nech za nás oroduje počas celého roku 2018, aby sme sa aj my stali tou žírnou pôdou pre Božie semeno, Slovo, akou sa stala ona svojím fiat, svojím áno.

Prajem Vám všetko Božie požehnanie do roku 2018 a zakúsiť to, čo je srdcom tohto sveta, nesmierne, nikdy nevysychajúce Božie milosrdenstvo:). Veľmi ho potrebujeme...Ježiš je tvárou Otcovho milosrdenstva.

pochválený buď Ježiš Kristus!