Úvaha

Tím sociológov vedený katolíckym vysokoškolským pedagógom Dr. Williamom D'Antoniom nedávno zverejnil výsledky prieskumu, ktorý do značnej miery zaujal médiá, demonštrujúc, že mnoho katolíkov nesúhlasí s kľúčovými článkami doktríny svojej Cirkvi, a predsa sa stále považuje za „dobrých katolíkov“. Napríklad 40 % respondentov uviedlo, že viera v reálnu prítomnosť Ježiša v Eucharistii nie je nevyhnutná na to, aby človek mohol byť verným katolíkom. A azda najzarážajúcejším údajom je, že až 88 % opýtaných povedalo, že „to, ako človek žije, je dôležitejšie než to, či je katolíkom“. Po zverejnení štatistík reportér denníka Chicago Sun-Times na uliciach zisťoval reakcie ľudí na tieto zistenia. Jeden muž vyhlásil: „Som veľmi dobrým katolíkom, lebo nerobím všetko, čo mi povie Cirkev, ale riadim sa srdcom...“

Ako dobre vie už aj prvák na sociológii, takýto ľahostajný postoj k doktríne je bežný, aspoň na západe. Dovolím si tvrdiť, že väčšina ľudí z Európy alebo Severnej Ameriky sa drží určitej verzie tohto názoru: pokiaľ je človek hlboko vo vnútri dobrý, až tak nezáleží na tom, v čo verí. Pôvod tohto obľúbeného presvedčenia siaha minimálne k nemeckému filozofovi 18. storočia Immanuelovi Kantovi, ktorý tvrdil, že náboženstvo možno v podstate zjednodušiť na etiku. Všetky ďalšie formy náboženského života a vyznávania viery ako dogmy, obrady, liturgie, sviatosti a pod. majú podľa Kanta len prispievať k bezúhonnému morálnemu správaniu. Pokiaľ spĺňajú tento účel, sú prijateľné, no ak k etike ničím neprispievajú, stávajú sa bezvýznamnými, ba až nebezpečnými.

Podľa môjho názoru je veľmi nebezpečné práve toto Kantovo rozdelenie na doktrínu a etiku, ktoré sa tak zakorenilo v predstavách dnešných ľudí. Pretože aj keď to často nespomíname, mnoho z etických noriem, ktoré považujeme za samozrejmosť, pochádza práve z konkrétnych článkov doktríny židovsko‑kresťanskej tradície. A keď dogmy ignorujeme alebo ich vyhlásime za bezvýznamné, normatívnosť morálnych pravidiel sa tým pádom skôr či neskôr zoslabí.

Myslím, že „dobrého človeka“ by väčšina ľudí v našej spoločnosti definovala ako osobu, ktorá s ostatnými zaobchádza láskavo, a ctí si dôstojnosť, slobodu a hodnotu ľudských bytostí. A väčšina by súhlasila, že etické prešľapy ako krádež, klamstvo, nevhodné sexuálne správanie, nevera, podvádzanie, fyzické ubližovanie, atď. sa oprávnene považujú za popretie lásky. Čo je však láska? Láska nie je len pocit alebo inštinkt, ale skôr želanie si dobra pre druhého. Je to radikálne sebadarovanie, žitie pre toho druhého. No ak sme na  niekoho milí preto, aby bola tá osoba milá voči nám alebo keď s druhými zaobchádzame spravodlivo len preto, aby nám to v budúcnosti oplatili, nie je to láska, pretože také správanie sa rovná nepriamemu prospechárstvu. Milovať znamená vystúpiť z čiernej diery vlastného egoizmu, odporovať odstredivej sile, ktorá nás núti starať sa len sami o seba. Láska sa opodstatnene opisuje ako „teologická cnosť“, pretože predstavuje účasť na láske, ktorou je Boh. Keďže Boh nič nepotrebuje, len On môže existovať bezvýhradne pre iných. Všetci veľkí učitelia kresťanskej duchovnej tradície si uvedomovali, že sme schopní milovať vďaka tomu, že sme milosťou dostali podiel na živote, sile a podstate Boha.

Zatiaľ sme skúmali lásku len ako subjekt. Zamyslime sa teraz nad jej predmetom. Prečo presne sme presvedčení, že ľudia majú práva, dôstojnosť a hodnotu? Toto presvedčenie je v nás tak hlboko zakorenené a berieme ho za takú samozrejmosť, že zabúdame na jeho teologickú povahu. Každá ľudská bytosť, bez ohľadu na rasu, vzdelanie, inteligenciu, silu alebo schopnosti má nevyčísliteľnú hodnotu, pretože ju stvoril Boh a predurčil ju na večný život. No ak Boha z rovnice vypustíme, ľudská dôstojnosť sa dosť rýchlo zmenší. Ak so mnou v tomto bode nesúhlasíte, dovoľte mi poukázať na národy, ktoré neverili v Boha ako stvoriteľa. V antickom Grécku v časoch Platóna a Aristotela sa za hodnú úcty považovala len malá skupina ľudí - aristokrati, ktorí boli bezúhonní, majetní a vzdelaní. Od všetkých ostatných sa očakávalo, že budú poslúchať; deti narodené s určitým postihnutím Gréci často nechali zomrieť, a až neuveriteľne vysoký počet ľudí bol uvrhnutý do otroctva. A v sekulárnych totalitných režimoch minulého storočia, v spoločnostiach, v ktorých Boha systematicky popierali, sa ľudská dôstojnosť rešpektovala tak málo, že hromadenie miliónov mŕtvol bolo vnímané ako prijateľná politická stratégia, Leninovo „rozbíjanie vajec, aby mohol urobiť omeletu“.

Ak sme presvedčení o oprávnenosti myšlienky ľudskej dôstojnosti, vychádzame z nášho teologického povedomia, či už si to uvedomujeme alebo nie. Ak sa doktríny a úkony, ktoré podporujú náboženské povedomie zavrhujú, čo sa často deje v súčasnej sekulárnej spoločnosti, morálne presvedčenia pochádzajúce z tohto povedomia sú ohrozené. A práve tento extrémne dôležitý bod uniká ľuďom, ktorí tak ľahkovážne tvrdia, že „nezáleží na tom, v čo veríš, pokiaľ si dobrým človekom.“

Prameň