Pravdupovediac, práve táto časť bola mojou „štartovnou“. Prvý krát som o nej písala už ako malá do čitateľského denníka ako žiačka prímy. A teraz, keď bolo napísané „...ľubovoľnej časti BS“ som sa rozhodla opäť pre túto časť, tento príbeh.
Ako som už napísala, prvý krát som ho opisovala v príme. Opisovala som ho ako podobenstvo o malej viere ktorú mal Peter a preto sa začal topiť keď uvidel silný vietor. Dnes ho však už chcem opísať z „osobnejšieho“ pohľadu.
Včera, v sobotu 25.2.2012 sme chceli ako partia priateľov spolu s našim pánom farárom podniknúť výstup na Ďumbier. Už na začiatku našej túry fúkal poriadny vietor, ale všetko bolo ešte v poriadku, pretože sme boli medzi stromami. Keď sme však prišli do oblasti kosodreviny, celý výstup nabral iný spád. Vietor mohutnel a poriadne sa do nás opieral. Keďže som nestíhala s ostatnými, bola som na samom chvostíku našej výpravy spoločne s našim p. farárom. Postupne sme vystupovali čoraz vyššie a vyššie a vietor naberal na holom vrchu ešte väčšiu rýchlosť a tým aj silu. Asi dvakrát sa do mňa zaprel tak, že som mala naozaj čo robiť aby som to ustála. Čím vyššie sme boli objavoval sa pod snehom ľad, ktorý moje topánky až tak dobre nezvládali, teda pardón, nezvládali ho vôbec. Keď sme boli už len kúsok pred cieľom, opäť zadul vietor a oprel sa do mňa tak, že som spadla a začala sa šmýkať dolu strmým svahom. Tak som sa zľakla, že som si ani neuvedomila, že brzdím holými prstami po ľade a vystrašene som sa zmohla len na výkrik o pomoc. Našťastie bol nižšie p. farár, ktorý ma zachytil, pretože naozaj neviem kde by som zastala, keď naokolo nebolo nič čoho by som sa mohla chytiť.
Keď som teraz večer premýšľala nad spomínaným slovom o tom ako sa Peter zľakol, keď uvidel silný vietor a začal sa topiť, spojila som si to s mojim zážitkom zo soboty. Samotné premýšľanie nad slovom bolo naozaj čímsi iné, aké sú tie moje „obyčajné“. Akoby som počula otázku: ,,Prečo pochybuješ? Čoho sa bojíš?“ Aj práve toto sú otázky, ktoré teraz v mojom živote zaznievajú dosť často, no prečo pochybujem?, čoho a prečo sa bojím?. No hneď za tým sa objavili slová: ,,Vzchopte sa! ... nebojte sa!“
Tak, ako Petra zachránil vtedy z vody Ježiš, tak aj mňa v tú chvíľu zachránil náš p. farár.
Preto chcem povedať len toľko, že nech príde akákoľvek ťažká situácia, keď zafúka akýkoľvek silný vietor už viem, že nechcem byť „malovernou“ a chcem veriť bez pochybností, že vždy je tu niekto, kto ma zachráni. A verím, že je to práve Ježiš, ktorý ma zachráni pre večný život. Veď povedal: „Vzchopte sa! To som sa, nebojte sa!“. Verím, že práve On je pre mňa tou pravou záchranou.
(foto je len ilustračné)
