Už veľmi dlho som túžila pocítiť (tú) Božiu lásku.

Tento krát, ako vždy s nekonečnou dávkou mojej bláznivej odvahy, sme sa s kamarátkou vybrali navštíviť jeden tábor a hlavne jedného kamaráta, ktorý tam bol. To leto som na ten tábor chcela ísť  no úplne som sa naň zabudla prihlásiť lebo som nechcela ísť sama a o tom kamarátovi som vtedy ešte nevedela až keď sa prihlásiť už nedalo. Návšteva sa zdalo fajn nápad keď už som tam nemohla byť po celý čas. Nič sme neočakávali stále sme sa pýtali prečo tam ideme. Už keď sa tá myšlienka zrodila cítila som že Boh chce aby sme tam šli hoc sme nevedeli vôbec na čo.

     Vlakom sme sa priviezli do druhého mesta kde ani jedna nebývame. Potom sme prestúpili na MHD, síce správny autobus, no na nesprávnej zastávke sme vystúpili. Vystúpili sme totiž už na druhej zastávke. (bolo ich tam ďalších počas cesty asi 10)  Bol nekonečne horúci deň a šliapať celý čas do kopca sa mi zdalo ako za trest. Deň pred tím som mohla byť mŕtva a videla som ľudí, ktorý tam kde som mala byť ja len o 10 minút pred tím zomierajú. Bolo to desivé hlavne ten pocit že som živá a a zdravá a že Boh ma tam poslal až o 10 minút neskôr. Tak sme sa teda začali modliť za nich ruženec. Keď sme sa ho domodlili stáli sme pred majestátnym krížom vedľa cesty. Poklonili sme sa a začali sme kráčať a modliť sa ďalej. Zrazu sme stáli pred kaplnkou s Pannou Máriou. Chvíľu sme sa zastavili a znovu sme šli ďalej. Pomaly sme chápali prečo sme vystúpili tak skoro hoc sa zdalo že sme sa pomýlili. Nakoniec sme tam prišli prvé čo nás čakalo bola voda a bolo nám jedno z kadiaľ hlavne že je to pitná voda! Ľudia za nami prichádzali a zoznamovali sa s nami hoc nás videli prvý krát. Vravela som si,  woaw aká sloboda, to je super! Zostali sme do večera keď nám mal ísť spoj no potom nám ľudia navrhovali stále ich bolo viac a viac aby sme tam zostali na chvály že vraj oni nás potom odvezú na stanicu. Nakoniec sme teda súhlasili. Zatiaľ čo mali ešte menší program, my sme si šli pozrieť západ slnka ktorý bol ohromujúci z tých kopcov kam sme sa dostali. Večer začali chvály. Tak som sa začala modliť aby sa môj duch modlil za mňa lebo ja sama sa modliť neviem. Modlila som sa aby zostúpil duch na týchto ľudí aby ich požehnal... neskôr som už bola unavená a tak ako skoro vždy na chválach, rada si sadám a zatváram oči a len v tichu sa v myšlienkach modlím za moje uzdravenie, za moju rodinu, za moje vzťahy...no nič som necítila žiadny výnimočný stav žiadne vylievanie ducha svätého, no prišiel za mnou jeden človek. Vedela som kto to je, no on ma videl, myslím prvý krát v živote. (predstavil sa mi) Povedal mi že cíti nado mnou  veľké stekanie Ducha Svätého, no ja som nechápala, a ďalej sa ma spýtal či sa môže za mňa modliť a tak som si vravela, že pravdaže. Prenikal ma pokoj a počúvala som jeho slová tak pozorne ako nikdy nikoho pred tím. Je už dlhý čas od vtedy a stále si to pamätám. Hovoril v prvej osobe (Boh priamo prehováral cez neho ku mne)  a ja som si vôbec nemyslela že je to niečo zvláštne, brala som to akoby niečo normálne. (teraz keď sa nad tím zamýšľam vravím si, že asi každého by napadlo že je to niečo čudné, mňa nie). Hovoril tiež jednu vec ktorú som predtým nechápala a viac-menej nevedela : Boh je môj dobrý Ocko. Dobrý Ocinko ktorý ma miluje. Dobrý Ocko.  Keď sa domodlil vravel mi čo videl : „Si ako malé zranené vtáča v Jeho náručí, ktoré bude viesť a uzdravovať“ : a čo si myslí on sám o tom.  Nezmohla som sa na nič iné ako ho objať a poďakovať mu. Nechápala som ako to, že ten človek bol tak veľmi citlivý na Božiu prítomnosť a šiel ďaleko za hranice, ktoré si  väčšina myslí, že nezvládne, lenže tieto hranice nie sú od nás ľudí sú od Boha a to potom nie sú hranice je to len Jeho prítomnosť a Jeho prozreteľnosť a naša slobodná vôľa mu to dovoliť aby bol tu v nás. A tento človek mu to dovolil aj za mňa. Od vtedy často vkročujem za tieto hranice aj ja. Boh ma to učí, totiž najlepšia škola je Škola Ducha Svätého. Na chválach som čím ďalej tím slobodnejšia. Vo svedectvách som čím ďalej tím viac ukecanejšia pretože ich mám na každý deň veľa a Boh má na každý deň novú milosť pre každého z nás a je len na nás koľko si z nej zoberieme.