Jedného večera sa Róbert vracal domov. Nájsť si prácu v tomto malom mestečku bolo takmer nemožné. Odkedy zavreli továreň, v ktorej pracoval, bol nezamestnaný. No nestrácal nádej.
Touto cestou nechodilo veľa áut, iba robotníci, ktorí odchádzali domov. Všetci už boli preč, len on sa zdržal.
Pomaly sa začínalo stmievať. "Mal by som trochu pridať, " pomyslel si. Takmer prehliadol staršiu pani, ktorá dostala defekt, a bezradne stála na kraji cesty. Všimol si, že potrebuje pomoc. Pani tu už stála asi hodinu. Zastavil a vystúpil z auta. Svojim zovňajškom nepôsobil veľmi presvedčivo. Bol hladný a chudobný. Všimol si, že pani má trochu obavy. Vedel, ako sa asi cíti, preto povedal: "Som tu preto, aby som vám pomohol. Sadnite si radšej do auta, tam je teplejšie. Mimochodom, volám sa Róbert."
Keď bol s opravou hotový, pani otvorila okno a začala sa s ním rozprávať. Nedokázala ani vyjadriť svoju vďačnosť za to, že jej pomohol. Spýtala sa ho, koľko je dlžná. Bolo jej jedno, koľko povie, pretože si už predstavovala, čo všetko sa mohlo stať, keby nebol zastavil.
Róbert, aj keď často trpel nedostatkom, nikdy nemyslel v prvom rade na peniaze. Bola to pomoc človeku v núdzi a ktovie, koľkí už v minulosti podali pomocnú ruku jemu. Robil to tak vždy, zo zásady. Povedal jej, aby sa mu odplatila tým, že pomôže niekomu, kto bude potrebovať pomoc, a dodal: "... a spomeňte si pri tom na mňa."
Počkal, kým naštartovala a odišla. Bol studený, sychravý deň, ale on sa cestou domov cítil tak dobre...
Po niekoľkých kilometroch pani zbadala vedľa cesty malý motorest. Zastavila sa, že si niečo zaje a zahreje sa pred posledným úsekom cesty domov. Obsluhovala ju čašníčka, ktorá napriek tomu, že bola asi v ôsmom mesiaci tehotenstva, stále pracovala, a dokonca s úsmevom na tvári.
Platila tisíckorunáčkou. Kým ju šla čašníčka rozmeniť a vrátila sa do reštaurácie, pani tam už nebola. Čašníčka si však všimla, že na servítke je niečo napísané. Keď začala čítať, v očiach sa jej objavili slzy.
"Nič mi nedlhujete. Niekto raz pomohol mne, teraz som ja pomohla vám. Ak mi to naozaj chcete vrátiť, urobte toto - nedovoľte, aby sa táto reťaz lásky skončila u vás."
Keď sa čašníčka vrátila domov a unavená si konečne ľahla do postele, rozmýšľala. Ako mohla táto pani vedieť, koľko peňazí s manželom potrebujú? Prichystať všetko potrebné pre bábätko, ktoré sa im malo o mesiac narodiť, nebola lacná záležitosť. Vedela, ako sa kvôli tomu jej manžel trápil. Teraz tu ležal vedľa nej a spal. Jemne ho pobozkala a pošepla mu: "Neboj sa, môj milý, všetko bude v poriadku. Mám ťa veľmi rada, Róbert."
Robme malé skutky s veľkou láskou....
