« Späť

O laske

Vraj mám písať o zamilovanosti, ba dokonca aj o láske. Ja som však slepá a aj môj sluch je akýsi opotrebovaný. Lásku nevidím, nepočujem. Skúšam rozpoznať jej pach, no jediné, čo cítim, je vôňa kávy šíriaca sa z našej kuchyne. Ako ju mám teda nájsť? Ako ju mám odlíšiť od obyčajnej zamilovanosti? Veď predsa ani netuším, ako chutí. Je sladká ako kúsok z mojej obľúbenej čokolády? Alebo sa človek po jej „užití“ tvári akoby ho práve napadol trojhlavý drak?
 
Vyšla som zo svojej izby, ktorá pravdupovediac nie je len moja, ale moja aj sestrina a rozhodla som sa tú už spomínanú lásku vypátrať. Obula som si kocúrove sedemmíľové letne cizmy, obliekla letné šaty a vybrala som sa na vandrovku.
 
Stretla som ju. Ju, dievča s očami plnými krvavých sĺz. Nie, v skutočnosti nemali červenú farbu, ba ani náznak voľajakého takého odtieňa som na nich nebadala. Ale ono, to akési vzlykajúce dievča, tvrdilo, že plače jej srdce. A srdce je predsa na obrázku vždy vymaľované červenou farbičkou. Vzala som z crossbody kabelky vreckovku a podala jej. Bola som si takmer istá, že som našla lásku. No potom som sa zahľadela do úprimných očí tej krehkej žienky a okrem špinky v jej oku som si nevšimla nič nezvyčajné. A láska predsa osobitá je. Vraj.
 
Po svojom neúspešnom prvom pokuse v hľadaní lásky som si smutná sadla pod obrovský strom posiaty bielymi kvietkami. Našla som tu svoje útočisko. Načúvala som štebotu vtákov. Chvíľami som si už myslela, že im rozumiem. Že mi dávajú odpovede na moje nahlas nevyslovené otázky. Chcela som sa za nimi rozbehnúť a poprosiť ich, nech ma za ňou dovedú. Nech ma dovedú za tým, čo sa nazýva láska. No oni vyplašené uleteli.
 
Sklamane som im kývala. A zrazu som cítila, že niekto hľadí na mňa tak ako ja na tie vtáky. Mal pekne panske tricka, hanblivé oči rovnakej farby ako majú tie moje a tajuplný úsmev. Úsmev, na ktorý som sa od tej chvíle chcela pozerať už večne. V duchu som bola na seba hrdá. Znovu som bola som presvedčená, že som sa stretla s láskou. Znovu som však oklamala svoje vlastné ja. Kým som pozorne sledovala každý ležérny pohyb môjho princa, ktorý síce nebol na bielom koni, ale ak sa to počíta, mal na nohách obuté biele converse topánky, nevšimla som si, že na nos mi spadli akési ružové okuliare. Na začiatku mali pravdepodobne poriadne vyleštené sklá, pretože každá maličkosť sa v mojom oku pretvárala na veľkú vec. Každá minúta, sekunda, dokonca každá stotina dvadsiatich štyroch hodín bola pre mňa výnimočnou. Milovala som kvety a ich vôňu. Milovala som jeho úsmev. Úsmev ako z reklamy na zubnú pastu. Milovala som Slnko a jeho lúče, ktoré ohrievali moju dušu. No znenazdajky sa obloha zatiahla a na moje (pre mňa dovtedy neviditeľné) ružové okuliare začali padať kvapky dažďa. Behom sekundy som si prestala vážiť to, v čom dovtedy spočívala podstata môjho života. Už pre mňa neznamenal nič ani princ, ani jeho úsmev. A aj moje srdce odrazu skamenelo.
 
Všade som kráčala v tých čižmách, ktoré vraj prejdú sedem míľ a nepoškodia sa. A hľadala som tú, ktorej meno sa začína na písmenko L. Neprešla som síce celú zemeguľu, ale navštívila som každý zabudnutý kút vo svojich spomienkach. Celý deň som uvažovala nad slovami, ktoré kedysi možno len zo srandy vyslovil pán, menom Viktor a priezviskom Frankl. No nemôžem úplne súhlasiť s jeho slovami. Vraj zamilovanosť je obyčajná? Neverím, moje srdce nie je detske hry. Totiž, keby bola obyčajnou, nemala by takú veľkú silu, aby nás oslepila. Myslím, že zamilovanosť vôbec nie je bezvýznamná. Rovnako ako láska. Láska by bez zamilovanosti existovať nemohla. Kráčajú spolu ruka v ruke. Všetko má predsa svoju postupnosť. Kdesi som čítala, že je čas narodiť sa a je čas zomrieť. Je čas milovať a potom aj čas nenávidieť. Rovnako ako je čas zamilovať sa a čas zistiť, či nejakého človeka milujeme len ako akúsi plyšovú hračku, o ktorú sa netreba starať  alebo ho milujeme skutočnou LÁSKOU, ktorá vraj aj hory prenáša.