SVÄTOJAKUBSKÁ CESTA NA SLOVENSKU: 2. ÚSEK LEVOČA – BANSKÁ BYSTRICA, ČASŤ PO LIPTOVSKÝ HRÁDOK

Silné zážitky, duchovné podnety i prekonanie samého seba z 1. úseku Svätojakubskej cesty z Košíc do Levoče ma navnadili na ďalší úsek na nasledujúci rok. Čakala ma trasa z Levoče cez kopce do Kežmarku, potom Popradskou kotlinou do Popradu, Svitu, Štrby a Važca. Z Važca trasa vedie lesmi na Čierny Váh, popri priehrade do Kráľovej Lehoty a skončil som v Liptovskom Hrádku.

Trasa 2. úseku vedie z Levoče cez Kežmarok, Poprad a Liptov

Z Bratislavy do Popradu som doobeda cestoval vlakom. Potom autobusom do Levoče. Mám rád centrum Levoče. Z hornej zastávky autobusu som Košickou hornou bránou vstúpil do mesta. Krásny barokový kostol minoritov zasvätený Duchu Svätému bol výborným začiatkom cesty, lebo na cestu som potreboval veľa milostí od Ducha Svätého. Došiel som ku koncu minuloročnej púte, ku Chrámu sv. Jakuba, ktorý priamo poukazuje na Svätojakubskú cestu. Odovzdal som cestu Bohu a vyrazil som okľukou okolo gymnaziálneho kostola Panny Márie. Popri hradbách som míňajúc severnú baštu zišiel dolu z historického centra. Čakal ma tiahly kopec s miernym stúpaním ale bez tieňa. Cestu mi Pán posväcoval skrze Ježišovu modlitbu, ktorá sa krásne spája s rytmom krokov. Z času na čas som sa obzeral a videl som Levoču ako na dlani, čoraz menšiu.

Chrám sv. Jakuba – pôsobivá Posledná večera od Majstra Pavla.

Originálne sochy Poslednej večere na Zvolenskom hrade – sv. Jakub s mušľou v strede.

Levoča z diaľky s Chrámom sv. Jakuba v strede.

Konečne les a tieň, i keď stúpanie pokračovalo. Popod vrchol Ostrej hory po peknom lese som sa dostal znovu na lúky. Potom popri vysielači som prešiel až do horskej obce Hradisko. Čakala ma cesta po asfaltke smer Kežmarok. Nohy ma už trochu boleli, hľadal som vhodné miesto na odpočinok. Po najedení som pokračoval do najbližšej obce. Plánoval som, že sa zastavím v kostole. V obci Tvarožná akurát začala svätá omša. Bohu vďaka, Pán ma posilnil. Po skončení liturgie som zašiel do sakristie, či si môžem načerpať vodu do fľaše. Povedali mi, že vodu v kostole nemajú. Ochotný pán farár mi na blízkej fare naplnil fľašu.

Kostol sv. Mateja v Tvarožnej - slnko už je nízko pri obzore.

Pokračoval som v ceste, ktorú navrhli tvorcovia Svätojakubskej cesty. Podľa mňa viedla nelogicky riadnou okľukou. Nešla priamo po asfaltke do Ľubice ale bolo treba kľukato vystúpať cca 150 m na sedlo a potom lesom po hrebeni až nad Ľubicu a po lúkach zísť sto výškových metrov do obce. Zo začiatku som to prijímal, časom som sa vnútorne búril. Začalo sa stmievať. V lese bolo šero, ale ovládol ma pokoj, keď som sa modlitbou spájal s Bohom. Keď som nad Ľubicou vyšiel z lesa, ktorým som mierne blúdil, tak už aj na lúkach bolo prítmie. Vtedy som pochopil, prečo cesta viedla práve tadeto. Ocitol som sa vo vrcholnej časti ľubickej Kalvárie. V silnom súmraku bolo dobre vidno obrysy krížov. Objal som Kristov kríž a schádzal som opatrne popri zastaveniach krížovej cesty do Ľubice.

Kalvária v Ľubici. V pozadí Tatry. Dole sa rozsvecuje Ľubica a Kežmarok.

V Ľubici som zavolal už potme manželke, že som v poriadku. Ďalšia úloha bola nájsť ubytovanie. Zapol som mobil a internet a hľadal som ubytovanie. Nepodarilo sa. Vydal som sa popri hlavnej ceste do Kežmarku. Zastavil som sa v najbližšej osvetlenej reštaurácii. Výčapný i čašník boli veľmi ochotní. Keď som im povedal, že hľadám nocľah, povedali, že oni nemajú, ale mladý muž pri pulte začal telefonovať na niekoľko čísel. Zatiaľ som si objednal malé pivo, veľmi dobre mi zapasovalo. Po chvíli úsilia mi výčapný povedal adresu ubytovania v centre Kežmarku, ale že je to za 50 euro. Až tak ma to neprekvapilo, lebo v dnešnej dobe sú už drahé ubytovania. Rozlúčil som sa, zobral som posledné sily a vyrazil som ostatné 2 kilometre do Kežmarku. Po dobrej večeri, z ktorej mi zostalo dosť aj na raňajky, som sa uložil na odpočinok v Pánovej náruči. Oddýchnutý som ráno zasvätil deň v svätej omši v najkrajšom chráme v Kežmarku, ktorý som dovtedy nevidel vysvietený vo svojej kráse.

Kostol sv. Kríža v Kežmarku s relikviou sv. Kríža a sv. Heleny.

Pohľad na Žakovecký a Kežmarský rybník, vľavo zatiahnuté Nízke Tatry a v diaľke Chočské vrchy.

O ôsmej som vyrazil cez polia smer Poprad, z ruchu mesta do ticha. Z východu sa ukazoval krásny slnečný deň. Len od západu sa začali končiare Tatier zahaľovať do zlovestných oblakov. Ako som pokračoval, oblaky zachvacovali ďalšie vrcholy. Vynoril sa mi obraz o šírení „progresívnych“ myšlienok zo Západu, ktoré prikrývajú postupne temnotou naše Slovensko, naše rodiny a našu vieru. Vysoké „pyšné“ vrcholy Vysokých Tatier temnota úplne zahalila, ale nižšie „pokorné“ vrcholy Belianskych Tatier temnota len slabo zasiahla.

Postupné zahaľovanie Tatier temnotou od západu (pri Kežmarku, nad Žakoveckým rybníkom, pri Huncovciach a pri Matejovciach).

Keď som prechádzal okolo rybníkov, v diaľke som zbadal Žakovce. Vybavili sa mi spomienky z jari, keď k nám prišli na výmenný pobyt traja Nepálci z univerzity v Káthmandú. Vodili sme ich po geologických lokalitách na východnom Slovensku. Kolegovia ich vzali na termálne kúpaliská vo Vrbove. Nešiel som s nimi, lebo som sa chcel prejsť do Žakoviec, čo bolo len niekoľko km. Túžil som si pozrieť po mnohých rokoch výnimočné dielo, ktoré Boh koná cez otca Maroša Kuffu. Náš šofér bol tiež zvedavý a zobral ma tam a bol nadšený z toho, čo videl. Podarilo sa mi tam ísť na svätú omšu v miestnej kaplnke. Bol to veľký zážitok.

Trasa ma zaviedla do obce Huncovce. Pristavil som sa pri stredovekom kostole. Obec bola kedysi centrom spišských Židov. Žili tu dve tretiny zo všetkých Židov na Spiši. Cesta ma vyviedla opäť na pahorky s poľami a lúkami. Po žatve bolo miestami veľa rozsypaného zrna. Pripomenulo sa mi podobenstvo o rozsievačovi. Niektoré zrno padlo na utlačenú cestu, iné na kraj poľa, kde má väčšiu šancu sa uchytiť a priniesť úrodu.

Zrno rozsypané na utlačenú pôdu okraja cesty asi zakrátko poďobú vtáky a neprinesie úrodu (Mt 13,4 a 13,19).

Poprad od východu – vľavo Kráľová hoľa v oblakoch.

Za krátku dobu sa mi vynoril Poprad s okolitými obcami a za nejakú dobu som prešiel nadjazdom ponad diaľnicu D1. Pri Poprade miestni pôdohospodári rozorali cestu, po ktorej sa malo pokračovať. Cez hrudy a vysokú trávu som sa dostal k stredovekému Kostolu sv. Jána Krstiteľa v Strážach pod Tatrami. Kostol je výnimočný masívnym gotickým portálom z blokov travertínu a jemným ústupkovým portálom. Polia a lúky som zamenil za priemyselnú štvrť, sídliská a centrum s obchodmi. Oázou pokoja bol stredoveký Kostol sv. Egídia v strede mesta, ktorý má veľmi podobný masívny portál ako v predošlom kostole v Strážach. V centre som strávil dlhšiu dobu na načerpanie síl. Som maximalista, chcem prejsť čo najviac, spojiť za deň dve etapy. Je to dosť vyčerpávajúce. Verím, že od Boha som dostal podnet, aby som viac oddychoval, lebo ma navyše začala bolieť jedna noha v členku. Stanovil som si pravidlo, že po jednej hodine chôdze budem najmenej štvrť hodinu odpočívať.

Konkatedrálu Sedembolestnej panny Márie stavali počas 2. svetovej vojny v rokoch 1939 až 1942. V roku 2025 bola Jubilejným chrámom.

Pokračoval som k rieke Poprad a spočinul som v otvorenej Konkatedrále – funkcionalistickom kostole z roku 1942. Popri rieke som sa dostal až na okraj mesta a odtiaľ cez polia do Spišskej Teplice a Svitu. V živote som toľko hodín nepozoroval Tatry, sprevádzali ma už od rána. Tmavé chmáry z doobedia prešli a Tatry sa pokryli bielymi optimistickými oblakmi.

Vysoké Tatry medzi Svitom a Popradom.

Moderný Kostol sv. Jozefa robotníka slúži rímskokatolíkom i gréckokatolíkom.

Vo Svite som sa pristavil pri treťom najväčšom chráme v Spišskej diecéze po Katedrále v Spišskej Kapitule a Konkatedrále v Poprade. Vďaka ti Pane, že som mohol v rámci púte navštíviť tieto chrámy. Vo Svite vybudovali Kostol sv. Jozefa Robotníka až v 90. rokoch. Už zakladateľ mesta Ján Antonín Baťa plánoval v meste vybudovať kostol ako sa to podarili Baťovcom v Partizánskom. Projekt sa však neuskutočnil a nastupujúci „pokrokoví“ komunisti chceli mať robotnícke mesto bez „spiatočníckej“ viery.

Počas cesty sa dali z blízka pozorovať divy prírody, ktoré som dovtedy takto detailne nevidel.

Zo Svitu viedla cesta novým cyklochodníkom do Lučivnej odkiaľ možno pochádzali moji predkovia po mame. Už si nepamätám presne, ale asi v tunajšom kostole som na lavici hlboko zaspal. Náročná cesta s únavou pokračovala po rušnej komunikácii smerom do Štrby. Tu som si musel dať dlhšiu prestávku. Na mobile som hľadal ubytovanie. Najlepšie, keby bolo v Štrbe. Nepodarilo sa mi ho nájsť. Tak v nasledujúcom Važci. Tu sa mi podarilo vytelefonovať robotnícku ubytovňu. Pani v telefóne, asi majiteľka, bola veľmi ochotná. Povedala mi, že ma z auta v Štrbe videla. Všetko o ubytovaní mi vysvetlila. Išlo o určitú samoobsluhu.

Hranica Spiša a Liptova medzi Štrbou a Važcom za súmraku.

Čakala ma náročná cesta ešte 8 km zo Štrby do Važca. Únava. Bolesť nohy, ešte že mám turistické palice. Stúpanie do kopca do sedla medzi Spišom a Liptovom. Blížiaca sa noc. Míňal som zaniknutú stredovekú obec Šoldov. Stmievalo sa. Na Liptove začalo pršať. Konečne Važec. Zavolal som správkyni ubytovania, lebo potme som mal zhoršenú orientáciu. Nasmerovala ma ešte dva kilometre mimo obec. Vďaka Ježišu, že som to zvládol. To bola únava a úľava zároveň.

Ďalšie ráno plný psychickej a obnovenej telesnej sily som vyrazil do kopcov, jemne pršalo. V mene Pánovom som stúpal po lesnej ceste. Návrhári trasy smerovali cestu cez lesný hrebeň do lesníckej osady Čierny Váh, čo bolo od môjho ubytovania cca 11 km. Od Bieleho Váhu, pri ktorom spočíva „malý Váh“ – Važec smerujem k Čiernemu Váhu a pôjdem aj okolo miesta, kde sa obidve rieky spoja do jediného Váhu. Ale to ešte musím prejsť dlhú cestu. Je to cesta dôvery. Sám cez mokrý a mierne zahmlený vyparujúci sa les. Vlastne nie som sám, ale pod Božím dohľadom. Bojujem so strachom. Keď prechádzam cez húštinu, pískam si, spievam, lebo som v medveďom teréne. Ak sa vynorí, ľahnem si do mokrej trávy. Nič lákavé.

Lesný chodník s mrholením a mokrou vysokou trávou.

Široká lesná cesta poskytovala rozhľad a určité bezpečie.

Ďakujem Pánovi, už som na širokej lesnej ceste s ďalekým výhľadom. Prichádzam k urbárskej chate, kde večer prebiehala oslava. Ešte tam boli zbytky jedla a nejaký alkohol. Všetci tvrdo spia. Najedol som sa však zo svojho. Tichosť lesa prerušuje zvuk strojov. Prechádzam okolo skladu vyťažených stromov. Tu už od rána tvrdo pracujú, nakladajú drevo na korbu. Za chvíľu som pri moste a podo mnou tečie Čierny Váh.

Rieka Čierny Váh tečie spopod Kráľovej hole.

Do rovnomennej osady dorazím až po niekoľkých kilometroch. Naposledy som tu bol asi desať ročný. Kamarát Ivan zo susedstva ma zobral na výlet – s rodičmi išli stáčať med. Aké to bolo dobré žuť vosk so zbytkom medu. Bol som hrdý na môj prvý úlovok húb - kuriatok. Osadu Čierny Váh som nepoznával, nevedel som si vybaviť v pamäti, kde som to v detstve bol.

Osada Čierny Váh s kostolom, zvonicou a historickým cintorínom.

Pamätník obetí lesa.

So záujmom som si pozrel kostolík a historický cintorín okolo. Pod skalnou stenou, na ktorej stojí čiernovážsky kostol, je mohutný drevený kríž s drevenou tabuľou, v ktorej je vyrytý text „Hora ich zabila, nezabúdajme“ a mená 20 chlapov, ktorí za ostatných 70 rokov zahynuli pri robote v okolitých lesoch. Všetko okolo bolo také vlhké, ako si z detstva pamätám lesné zákutia po daždi. Popri pamätníku lesnej železnice som sa vydal dolu po prúde Čierneho Váhu.

Dolná nádrž priehrady Čierny Váh, kde sa nemôže kúpať pre rýchlo sa meniacu hladinu vody.

Priehradný múr so skrytými turbínami elektrárne. Nad múrom sa lesom strmo šplhajú hrubé rúry až k Hornej nádrži.

V krásnom počasí sa vynímala Dolná nádrž prečerpávacej elektrárne. Elektráreň Čierny Váh je obrovská batéria, ktorá sa dá nabiť – taká power banka. Keď je v sieti veľa elektriny, tak sa energia využije na vyčerpanie vody z dolnej do hornej nádrže a to je spomínaná batéria. V čase nedostatku energie sa voda pustí niekoľko sto metrov dole a vyrobí veľké množstvo energie. Pokojnou cestou len s ojedinelými autami s drevom som sa dostal až do osady Svarín, kde majú budúci lesníci pracovisko v teréne. Aj môj brat lesník tu chodil praxovať.

Tabuľa misijného centra protestantov, ktorí každoročne organizujú kresťanský festival Campfest.

A už som pri bratoch protestantoch. Tu spravujú objekty, kde každoročne organizujú kresťanský hudobný festival Campfest. Raz som sa ho zúčastnil a mám doteraz z neho pozitívne spomienky. Duch Svätý tu naozaj pôsobil. Nasledovala dlhá cesta otvorenou krajinou zo Svarína do Kráľovej Lehoty. Ticho. Vedľa mňa drôty vysokého napätia, v ktorých elektróny neustále "tancujú" na mieste, pričom tento ich kmitavý pohyb prenáša obrovskú energiu z elektrárne až do zásuviek. A už som blízko avizovaného sútoku Čierneho a Bieleho Váhu. Obec Kráľová Lehota. Tu niekde pracuje moja spolužiačka z gymnázia. Nemal som však odvahu ju navštíviť.

Tichú cestu sprevádzajú drôty vysokého napätia, v ktorých sa deje vysoko energický tanec neviditeľných častíc.

Pod skalou vpravo za budovou meniarne sa nachádza sútok Bieleho a Čierneho Váhu.

Vynárajúce sa mesto Liptovský Hrádok na úpätí Nízkych Tatier.

Ostal mi posledný úsek cesty okolo 5 km do Liptovského Hrádku. Aj keď je to mesto, kde som prežil skoro dvadsať rokov života, šiel som cestou cez polia, ktorou som v živote nekráčal. Ako sa mi spoza pahorku vynárali časti mesta, vzbudzovali sa v mysli spomienky. Ďakoval som Bohu. Už som pri lyžiarskom svahu, kde som sa učil lyžovať. Kostol pri dvestopäťdesiat ročnej lipovej aleji, kde som trávil detstvo.

Historické centrum mesta Liptovský Hrádok založené koncom 18. storočia. Lipová alej vysadená v roku 1777.

Klasicistický kostol v Liptovskom Hrádku z roku 1790.

Zašiel som do predsiene kostola, ďakoval som za prvé sväté prijímanie, ktoré však bolo mojou rozlúčkou s cirkvou na mnohé roky. Ďakoval som za kňaza Štefana Koštiala, pri ktorom som krátku dobu miništroval. Až neskôr som sa dozvedel, že tento skromný ale veľmi vzdelaný a duchovne hlboký kňaz prežil dlhé roky v komunistických žalároch. Zúčastnil sa 3. neúspešnej výpravy Titusa Zemana cez rieku Moravu na Západ, kedy väčšinu účastníkov štátna bezpečnosť pochytala. V procese v roku 1952 Titusovi Zemanovi vymerali 25 rokov väzenia, odsúdili aj 20 ďalších účastníkov výpravy, kňaz Štefan Koštial dostal 19 rokov. V roku 1969 bol rehabilitovaný.

Prechádzam okolo bytovky, v ktorej som prežil časť života, navštívim obchod, do ktorého som chodil. Samí neznámi ľudia, nikoho som nepoznal ani oni mňa. Smutné, ale taký je život, len Boh je nemenný. Na stanici bol koniec mojej tohoročnej etapy. Pokračovať budem v tomto roku, ak je to Božia vôľa a Boh mi dá zdravie. Pripravujem opis úsekov bližšie pri Bratislave, ktoré som absolvoval prvé.

Môj Pane Bože,

Nemám ani poňatia, kam idem.

Nevidím cestu pred sebou.

Nemôžem s istotou vedieť, kde skončí.

Ani ja sám seba poriadne nepoznám

a fakt, že si myslím, že nasledujem Tvoju vôľu

ešte neznamená, že to naozaj robím.

Ale verím, že keď Ťa túžim potešiť, Teba to v skutočnosti teší.

A dúfam, že túto túžbu mám vo všetkom, čo robím.

Dúfam, že nikdy neurobím nič iné ako túto túžbu.

A viem, že ak to urobím, povedieš ma správnou cestou,

aj keď o nej možno nič neviem.