« Back

Prinútili ma

Prinútili ma

Viem, že veci by sa mali robiť slobodne. A že nič čo je urobené z prinútenia nemá takú cenu, ako keď to človek spraví sám... s radosťou, a iba preto, že to chce.... Ako napríklad nejaký darček. Lenže niekedy musí do života vstúpiť niekto, kto vás nakopne, a PRINÚTI... Urobí to takým originálnym spôsobom, ako to vedia urobiť iba deti....

 

Zrealizovala som prepad. Dvojičkovský.

Zazvonila som na zvonček, no namiesto detvákov mi prišla otvoriť babka.

„Čo sa deje? Kde sú decká?“ mrkla som na ňu. Nemusela som dlho hádať. Z detskej sa ozýval hurónsky krik.

 „Hrôza! Ja neviem čo z nich len vyrastie,“ zalamovala starká rukami a bezradne pozerala za mňa.

„Stále niečo vystrájajú! Najskôr odo mňa chcú, aby som im prečítala rozprávku o Janíčkovi a Marienke a potom....,“ prevrátila oči. „No Sodoma Gomora.“ Bránila sa dokončiť vetu.

„Čo potom?“ neodolala som svojej zvedavosti....

„Potom som si na chvíľu zdriemla a tí dvaja zatiaľ upiekli v trúbe gumennú ježibabu. Našťastie som sa zobudila na ten smrad,“ priznávala, ešte stále sa červenajúc. „Ja fakt neviem, čo s nimi budem robiť.“

„A prečo to spravili?“

„Mladým povedali, že preto, aby ich tá striga nevábila na žiadne medovníky, aby neubližovala deťom, a aby si zo sladkostí už nikdy nepokazili zuby.“

„Aha, drobci boli u zubára,“ smiala som sa a predstavovala som si upálenú, teda spálenú ježibabu a tie dve „maximálne nevinné“ tváre.

„No vidíte, aj teraz. Zasa tam niečo vystrájajú... Ja už fakt nemám na nich nervy,“ dodala babka a spolu so svojou pomocníčkou paličkou cupotala do kuchyne.

 

„Idem sa na to pozrieť,“ usmiala som sa a už som aj stála za zatvorenými dvermi.

Viem, patrilo by sa zaklopať, no bolo by to zbytočné. Nikto by ma nepočul. A tak som potichu stisla kľučku.

 

Domino a Domina viedli skutočnú plyšákovú vojnu. Hádzali po sebe plyšové zvieratá a jeden cez druhého kričali. „Majú!“ „Nemajú!“ „Ty tomu nerozumieš!“ „Rozumiem, ja som ich videla!“ Bránila sa Domina.

Nuž útočníci si ani nevšimli môj príchod, až do vtedy, kým sa Domino nerozohnal s plyšovým krtkom a ten namiesto jeho sestry, trafil mňa.

 

Šok.

Ticho.

„Ahoj,“ pozdravili po chvíli.

„Som myslela, že začala tretia svetová vojna,“ obzerala som sa okolo.

„Nezačala,“ usmiala sa Domina, „Iba Domino mi neverí,“ spustila histericky. „Klame a hovorí, že skutoční anjeli nemajú krídla!“

„Je to tak! Nemajú! Zavadzali by im!“

„Ale ako by potom mohli lietať!“  Začína hádka  nanovo.

„Tak to by asi stačilo. Zdá sa že sa neviete dohodnúť,“ dodávam vážne a dve detské tváre sa súhlasne pozerajú na mňa.

 

Sadli sme si na koberec a ja som zahájila pokus číslo jedna: Zistiť čo sa stalo.

No skôr ako som povolila pokračovať v ich slovnom zápase, mi prišlo na myseľ úžasné pravidlo: „Iba ten, kto má v ruke krtka, má aj slovo.“

 

Keďže Domino, bol jediný „chlap“ v izbe, dostal slovo ako prvý: „No boli sme v kostole a tam pán kaplán hovoril, že anjeli nemajú krídla tak naozaj. To je iba tak „akože“ a to znamená, že sú poslovia medzi nebom a zemou.“

„To je hlúposť. On sa pomýlil. Keby sa pozrel na obrázky na stenách, našiel by tam  toľko anjelov a videl by aj krídla...“ bránila svoju mienku Domina....

„No ale to sú iba obrázky, to nie sú skutoční anjeli. A to že im tam ujo maliar namaľoval krídla, to neznamená, že ich aj majú,“ nedal sa múdry brat.

„Aj ty si slepý????“ ťukala si po čele malá slečna a keby som tam nebola, tak na obranu anjelských krídel svojho brata vyťahá aj za uši.

„Nie. Ja vidím. Ale ty si nepočúvala, čo hovoril pán kaplán!“ Húdol si svoje.

Neostávalo mi nič iné, ako si „násilím“ vyžiadať krtka a nájsť  niečo na záchranu anjelov ale i na svoju. Obzrela som sa okolo a... položila som otázku:

 

„Koľko je v tejto izbe anjelov?“

„Dvaja ružoví, dvaja belasí, jeden zelený, to je Dominikov, a ten červený je zasa môj.“

„Spolu je to šesť,“ zakončí logicky jediný chlap v izbe.

„Ok. Tí anjeli, ktorých vidíme majú krídla,“ priklonila som sa na chvíľu na stranu malej princeznej.

„No vidíš, som ti hovorila,“ tá sa hneď ozvala.

„Ale je tu veľa anjelov, ktorí krídla nemajú, a pritom ich vidíme,“ dodala som akoby pomimo....

„Čo???? Ty si vymýšľaš,“ detské hlavy sa točili zo strany na stranu... „Nevidíme ich a ani ich nepoznáme,“ začali ma presviedčať.

„Myslím na anjelov, ktorí nám pomáhajú, aby sa nám nič zlého nestalo. A ak sa poraníme, pofúkajú nám rany. Sú s nami, keď rodičia musia chodiť do práce. Idú s nami von a dávajú na nás pozor... Alebo ak sme smutní...“

„Už buď ticho,“ položil mi prst na ústa Domino, „tak nám prečítajú rozprávku.“

Prikývla som.

„Alebo nám upečú koláč...,“ dodala Dominika.

Obaja mysleli na toho istého anjela, ktorý musel prežiť aj to, že upiekli v trúbe ježibabu, aj to, že sa neustále hašteria...

„To je fakt. Naša babka je náš anjel,“ prikyvovala Domina.

„A vidíš, nemá ani krídla,“ dodal Domino.

„Zavadzali by jej, to máš pravdu. Nemohla by si obliecť kabát. Omínalo by ju omínalo,“ pritakávala sestra.

„A zajtra bude mať sviatok. Veď je Anjelov strážnych. A ona nás stráži, aj keď nemá krídla.“, napadlo Dominovi.

„Zajtra by sme naozaj mali ďakovať za anjelov z neba, i za tých, ktorí na nás dávajú pozor na zemi. A majú nás radi. Chcú nám pomáhať. A možno by bolo dobré, keby...“

„... Sme im pripravili darček?“  povedali obaja na jeden dych.

„Super. Ale kto je Anjel okrem babky?“

 

A zoznam sa začal zväčšovať. Pribudli naň rodičia, kamaráti a aj moja maličkosť.

 

O niekoľko minút ma tí dvaja vyhodili z izby. „Vraj je tam neporiadok a oni sa musia hanbiť, keď vidia, že  ja vidím, ako majú rozhádzané hračky...“ Nuž nechcela som aby sa hanbili, tak som vypadla do kuchyne...

Na stole ma už čakala káva... „Čo ste im povedali, že sú tak ticho?“ spýtala sa neveriacky babka, „Dúfam, že zasa niečo nevymyslia...“

„Hej, vymýšľajú, darčeky pre anjelov...“ smiala som sa a pozrela som do starenkiných očí. „Dúfam, že budú bezpečné a nikomu tie darčeky neublížia. Nie ako tá striga. Skoro sme zhoreli.“

„Neviem, ale myslím, že ten najkrajší bude pre vás.“

Starká prikývla. „Aj keď sú beťári, vedia človeka potešiť. Nevymenila by som ich za nič na svete. Ale tá ježibaba! To nemôžem prežiť!!!“

 

Cestou domov som premýšľala nad tým, či anjeli majú krídla alebo nie, a v spomienkach som sa túlala svojim životom.

Stretla som v ňom veľa anjelov a najviac takých, ktorým by krídla zavadzali, ak by si chceli obliecť kabát...

A každý z nich má alebo mal svoje meno.... maminka, ocko, babka, krstná, Lucka, Šaňo, Padre, Monika, Peťo, Taty, Pali, Domina i Domino... a nikto z nich to nemal a ani nemá so mnou ľahké....  A predsa sú tu...

Je niekoľko minút po pol noci... A ja „Prinútená hádkou Domina a Dominy“ myslím na svojich pozemských anjelov a práve pre nich píšem do riadkov tieto písmená....

 

Slobodne a s radosťou ďakujem Bohu za čas, ktorý som s nimi mohla stráviť... a prosím ho, aby požehnával ich srdcia....

A aby mi odpustil, ak som svojimi „pozemskými bláznovstvami“ prinútila svojich anjelov, aby vstúpili do krajiny strachu, bolesti, plaču... či smútku....

 

Anjeli moji, bez krídel, boží i človečí, nikto vás vraj nevidel, no každý vás dosvedčí...

 

Dnes máte svoj sviatok.... Ste strážni, aj keď občas strážite „strašných“ a ja vám ďakujem, že ste to doteraz so mnou nevzdali. A že spolu bojujeme... a verím, že na konci nás čaká víťazstvo... a možno aj krídla, ktoré nám už nebudú zavadzať.

 

Je čas...

Čas ďakovať za anjelov bez krídel.

Začínam prvá: „Ďakujem.“

 

PS: Nestíham vyrábať darčeky, a tak si zabaľte na dnešný deň tento blog. Je pre každého z vás, ktorí ste prešli so mnou kúsok života....

Comments
sign-in-to-add-comment
Ďakujem všetkým anjelom, ktorí sú okolo mňa, strážia ma e nedovolia, aby som zomrela z nedostatku lásky,
Posted on 10/2/12 9:02 AM.
Nádherné. Ďakujem za pripomenutie vďačnosti mojim anjelom emoticon
Posted on 10/2/12 9:35 AM.
Velké ďakujem,čítať vaše blogy je balzam na dušu.
Posted on 10/3/12 4:25 PM.
Úžasné. Aj ja sa pripájam a ďakujem anjelom za ich ochranu.
Posted on 10/3/12 10:31 PM.
Ďakujem za tento nádherný príspevok za anjelov ktorí sú pri nás i keď sú pre nás neviditeľný .
Posted on 10/21/12 11:59 AM.