Je to taká príjemná bolesť, tak (ne)príjemne príjemná, taká ktorá keď je príliš dlhá, stane sa po čase vašou súčasťou, splynie s vami, JE vami. Pichá tam pod obličkami, cievami sa dostáva do hlavy a je to akoby vám mala každú chvíľu explodovať hlava so všetkým na nej, pulzuje až do posledných končekov rozštiepených vlasov. Končí kdesi pri pravej pľúcnej aorte, a tam pomaly stagnuje, a len je... To je bolesť vlastnej nemohúcnosti, neschopnosti vstať a pokračovať v ceste, to je bolesť, ked si sadnete na okraj chodníka, horko sa rozplačete a do vetra kričíte "čo mám robiť, už neviem čo so svojím životom !" Kdesi som počula, že najťažší kríž aký je nám daný, sme vždy my sami. Počuli ste o dobrovoľnom zotrvávaní v nešťastí ? Každý je strojcom svojho vlastného šťastia, niektorí sa spoliehajú na seba, no po čase zistia, že sami si jednoducho nevystačia (ani s dvoma kilami arašidov v čokoláde pod vetrovkou:), niektorí si zase myslia, že nebo sa postará, ved je to Božia práca aby sme boli šťastní a mali bezstarostný život, pritom však robia všetko sami, spoliehajú sa na vlastný úsudok, a ked si to napokon sami pohnoja, utiekajú sa k anjelom a svätým, aby za nich urobili čistky v ich vlastnom svedomí a pokafranom živote. Iní sa spoliehajú na iných. Väčšina ľudí očakáva, že im niekto iný vloží do rúk riešenie. Pekné, krásne zaobalené v darčekovom balení s extra zľavou. No nekúpite to ? Niektorí čakajú, že niekto iný bude za nich bojovať, biť sa za ich práva, riešiť ich problémy. Umárajú sa v smútku a bolesti, sebaľútosti, a hádžu zodpovednosť za svoj život do rúk iným ľudom. Chápem spolupatričnosti, aj empatii, viem čo je to trpieť, viem čo je to chcieť rezignovať, viem aké je to, ked máte chuť so všetkým praštiť, vybrať sa niekam na Tahiti a proste, len zabudnúť. Myslíte že útek je riešenie ? (z vlastnej skúsenosti budem už vždy tvrdiť, že nie, nie je!)

Problémy sa všade vlečú s vami, sami sa zbalia do príručnej batožiny a pri letiskovej kontrole ani nepípnu. Hoci by ste boli na konci sveta a celkom sami, problémy a ťažkosti idú všade s vami, lebo sú vaše. Nemôžete ich len tak hodiť okoloidúcemu. Chce to veľkú odvahu vstať, a nebáť sa vstúpiť do riešenia každodenných kríz, chce to veľa sily a dôvery v "Kohosi", postaviť sa zoči voči problému tak, aby sa vám neroztriasli kolená. Ale práve to je vaše víťazstvo ! Vstať, neostať sedieť. Vysedíte dieru. Bojovať je výsada ! Neumárajte sa smútkom, lebo ten smútok a nešťastie vás prežijú. Každý deň nesie v sebe kúsok zázraku, tak ho skúste prežiť v plnosti ;)

(2010-kríza zažehnaná:)