« Back

Dušičkové mecheche

Počas týchto dní sa viac usmievam. Hoci nebo plače a občas i mrzne. Všetci sa húfne stretávame na cintorínoch, aby sme zapálili sviečky a na hroboch nechali vôňu niekoľkých Otčenášov zmiešanú s povzdychom: „Odpočinutie večné daj im, Pane...“

 

Potom sa vrátime sa domov, a zapneme si telku v presvedčení, že všetko čo sme mali urobiť, sme urobili.... A nič viac sa nedeje.

Lenže  naozaj? Myslím, že práve vtedy, keď pošleme nejakú tú modlitbu, najlepšie tú srdečnú, tam hore, sa Boh usmeje na svoje deti a otvorí nebeskú bránu. A tak osem dní má svätý Peter čo robiť a prepisovať vo veľkej knihe života.... Usilovne značí, čo sme vymodlili, lebo práve počas týchto dní nám cirkev v Božom mene dáva privilégium, vyprosiť nebo pre duše z očistca...

Verím, že počas týchto dní je tam radosť a plesanie, ktoré nemá konca... Veď mnoho duší konečne dostáva do vlastníctva nebeskú kartu... A už ju nikdy nemusia odovzdať a odísť odtiaľ, kde sa všetko mení na lásku....

Škoda. Mne ešte táto karta nepatrí. No som si istá, že tí, ktorí ju dostanú v týchto dňoch, mi akosi patria. Nie že by sa mi mali „zavďačiť“ za moje modlitby, ktoré im pomohli vojsť konečne do pravého domova, ale preto,  že sme spolu zviazaní... Tu na zemi nás niečo spájalo. Bol to smiech, ale i bolesť, slová, ale i mlčanie. Stretnutia, alebo iba napísané listy.... Teraz však, keď sú tieto duše v nebi to nie je podstatné, lebo chápu všetko, aj to čo bolo povedané medzi nádychmi, či napísané medzi riadkami...

A tak sa počas týchto dní, neponáhľam z cintorína a nehľadám v sebe presvedčenie, že som splnila všetko, čo odo mňa chce cirkev a Boh, keď hovorí o plnomocných odpustkoch pre duše v očistci.

Zastavím sa pri každom – mne troška známom hrobe. Pozdravím babku, poviem jej, čo je nové (teda aspoň pre mňa, lebo ona to už dávno vie). Poprosím si od nej požehnanie, zdravý rozum ale aj čas na smiech, aby som nevidela tmu tam, kde je svetlo... A nezabudnem jej pripomenúť, že mi je smutno, pretože odišla skôr, než som sa narodila. Zomrela pri pôrode, a ani moja teta, ktorú nazvali Katka nebola na svete dlho. Chápem to. Dala život za svoje dieťa ale to neznamená, že mi nechýba.  A preto jej poviem: „Prosím ťa, dávaj na mňa pozor. A raz keď prídem do neba, čakaj ma hneď pri nebeskej bráne. Teším sa, že prvý krát v živote (v tom večnom) na vlastné oči, uvidím svoju babičku.“ Usmejem sa a zamávam jej. Odchádzam síce od hrobu, na ktorom horia sviečky, no v srdci si nesiem niečo horúce, aj keď to nehorí.

Takto sa prechádzam, kým nepozdravím všetkých svojich „nebeských známych.“ Z roka na rok ich je viac a pripomínajú mi, že aj môj čas sa blíži... No predsa. Jeden hrob si nechávam na koniec. Leží v ňom telo človeka, ktorý teda na cintoríny chodiť „nemusel“. Ak som ho tam aj vzala, tak frfotal ako stará lokomotíva na ceste do Prahy. Nepáčilo sa mu, že sme spokojní s „odrobinkami“, ktoré hádžeme na hroby. A triafalo ho pri predstave, že raz, keď si ho Pán zavolá, dopadne rovnako ako ostatní nebožtíci. Často mi opakoval: „Je to hlúposť! Ísť na cintorín, pomodliť sa Otčenáš, Zdravas a Sláva... dať tam kvety, umyť kameň.... veď predsa tí ľudia, čo tam akože odpočívajú... naše babky a dedkovia... oni nechcú kvety, ani čisté pomníky. Oni chcú, aby sme ich prosili o milosti. Mali nás na zemi radi, a keby mohli, tak by nám priniesli modré z neba. A myslíš, že keď sú v nebi, prestali nás ľúbiť? Nie! Nie! Nie! Práve naopak. Majú oveľa väčšiu moc nám rozdávať milosti, orodovať za nás... Ak ja umrem, opováž sa odísť od môjho hrobu hneď ako mi zapáliš sviečku...“ Smiala som sa mu a hovorila o tom, že mu nebudem nosiť sviečky, ale čokolády. A keďže on ich nemal rád, tak ich tam zjem ja... A on súhlasil...

Prišiel čas a on odišiel. A ja? Poctivo plním svoj sľub. Zastavím sa pri jeho hrobe, zašuštím niečím vo vrecku a pustím sa do vysvetľovania. Dávam otázky a čakám odpovede. Provokujem a vyhrážam sa, že ak nebude za mňa orodovať, vykopem ho z hrobu. A on, „mučeník môj nebeský“, sa naozaj snaží... Prichádza na pomoc... a dáva do môjho srdca svetlo. V duchu si vypijeme spolu prípitok, lebo sa teším spolu s ním, z príchodu nových nebešťanov a tajne dúfam, že ak zomriem ja, bude sa za mňa mať kto ešte pomodliť v tomto dušičkovom čase.

Keď sa „vykecám“ a zatvorím cintorínsku bránu, zdá sa mi, že dostávam krídla. Už neodchádzam sama. Tí moji známi, bývajúci u Pána, idú so mnou... Nesú kúsok mojich starostí i radostí... Už vedia, ako sa to skončí. Kým ja sa obávam, oni poznajú môj „happy end.“ Je super mať na svojej strane Boha, ktorý daruje človiečikom tejto zeme kopec svätých.

A dokonca aj takých, o ktorých sa nepíše v litániach....

Čo keby sme počas týchto prvých novembrových dní prispeli zo srdca k tomu „dušičkovému mecheche“ aj my?... Určite sa to oplatí. A ani svätý Peter sa na nás nebude zlostiť, ak mu pridáme o čosi viac práce... Veď kniha života, má nekonečne veľ strán... je tam miesto aj pre tvoje meno.

Comments
sign-in-to-add-comment
Tak toto ste ste trafili,sestraemoticon))))Veru,urcite sa svaty Peter nebude hnevatemoticon))Myslim,ze skor bude rad.Uz sa tesim ne to mecheche,aby zas ti co cakaju pred nebeskou branou mohli vstupit...do nebaemoticon))))
Posted on 10/25/11 11:24 PM.
sr. Damiána, veľmi krásne. Ja tiež v tento "dušičkový týždeň" prosím o plnomocné odpustky pre duše zomrelých, veď dušičky majú teraz Vianoce, tak sa aj ja teším
Posted on 10/26/11 7:43 AM.