„Môžem dnes za tebou zájsť?“ ozýva sa hlas v telefóne. „Stalo sa niečo?“ dávam protiotázku lebo sa mi zdá, že na druhej strane nie je všetko v poriadku. „Neviem. A neviem, čo si mám o istých veciach myslieť,“ priznáva sa moja známa. „chcela by som mať v tom jasno. Môžem prísť?“ zopakuje. „Môžeš,“ hovorím pokojne a nemám ani najmenšie tušenie, či budem môcť vliať svetlo do jej života...

O niekoľko minút  už sedíme pri káve. „Mám také bujné noci,“ vysvetľuje mi. „Už tretiu sa mi sníva ten istý sen.“

Usmievam sa. Triafam a hovorím, že sny môžu byť dôsledkom ťažkého jedla pred spánkom, alebo výsledkom vnútornej nespracovanej bolesti, ktorú v sebe nosíme. Môžu byť aj výkrikom o pomoc a to najmä vo chvíľach, keď to čo sa deje v našom vnútri, nevieme navonok pomenovať.

Moja známa ma počúva a nakoniec môjho odborného výkladu, mávne rukou. „Hlúposť,“ povie a zamračí sa. „Ty neveríš, že v snoch môže hovoriť k tebe aj Boh? Hovoria ti niečo prorocké sny?“ Položí otázku a  vynúti si chvíľu ticha...

Uvažujem vo svojom vnútri a spomínam si na svätého Jozefa. Áno, Boh mu v sne povedal, čo má robiť. A prehovoril aj k Samuelovi... a k mnohým ďalším... Ale že by prehovoril práve teraz k tejto mojej známej?

Mykla som plecami. V poslednej dobe som veľmi opatrná, čo sa týka vizionárov a ľudí, ktorí tvrdia, že majú v sebe niečo „charizmatické“, či dar proroctva. Viac ma zaujíma ovocie ich života a až potom dary, ktoré majú...

 „A vlastne, čo sa ti to snívalo?“ spýtam sa, aby som nemusela odpovedať.

„Každú noc stretávam ľudí, ktorí mi podrazili nohy. Sklamali ma, ublížili mi... Stojíme pred nejakou bačorinou a oni ma volajú. Prosia, aby som im podala ruky a hovoria: „Poď pôjdeme spolu. Prejdeme na lúku priateľstva, dôvery, prejdeme spolu kúsok života.“ vysvetľuje. „A ja každému z nich ruku podám a oni ma vtiahnu do tej bačoriny. Tam sa mi blato lepí na nohy. Len čo vojdeme na tú lúku, kde cítim, ako je mi s nimi fajn, zmiznú. A ja zistím, že na mojich nohách sú akoby čižmy – ale nie z kože, ale z blata. V tej chvíli sa znova ocitnem na mieste pred bačorinou a naletím ďalšiemu známemu.“

Strasie sa a pritom vážne pozerá do mojej tváre. „A vieš čo sa stane, keď sa má sen skončiť?“

„Nie,“ priznávam. A dávam jej znova slovo: „Ostanem sama na lúke. Aj s ťažkými zablatenými čižmami. Niekde v diaľke počuť tlkot kladiva. Slnko zapadá. A ja plačem. Veľmi plačem,“ opakuje. „A zrazu vidím, ako sa z mojich nôh postupne odlupuje blato, jedna vrstva za druhou, potom tretia. Nakoniec zistím, že nemám na nohách kožu, ale niečo čo mi pripomína sval, bijúce srdce. Odokryté a nechránené... a možno pripravené pre ďalších, ktorí ho budú zraňovať.“

Pozerá sa na mňa. „Neviem, nerozumiem... Čo to má znamenať. Tí ľudia sú každú noc iní a každého z nich poznám...“

Čaká odpoveď. No nemám v pláne sa hrať na Jozefa, ktorý s odvahou povie faraónovi, čo znamená jeho sen.

Myslím na jej život....

Na ľudí, ktorých stretla a ktorí sa hrali na jej priateľov. Nebolo ich málo...

Myslím na tých, ktorí sklamali jej dôveru a rozhlasovali zo striech to, čo bolo jej najväčším tajomstvom života, lebo sa to dotýkalo jej bytia...

Myslím na ľudí, ktorí sa tešili z lúčov jej krvopotne vybudovanej kariéry... Myslím...

A v duchu vidím, ako zatvára všetky dvere dôvery, najmä v momente, keď zistila, že človek, ktorý stojí vedľa nej nie je priateľ ale iba „pseudo-kamarát.“

Ako si opakuje, že už nikdy nebude nikomu dôverovať a radšej ostane sama, ako sa má znova popáliť...

A každú konkrétnu kapitolu stretnutí obhajuje vetou: „Boh nech tomu ixypsilónovi odpustí a ja sa na neho nehnevám. Len už nikdy nikomu nič nepoviem.“

No vie, že toto „nikdy“ nedodrží... a po čase znova niekomu „podá ruku.“

„Povedz, prečo sa mi to sníva už tretí krát za sebou?“ Dáva mi priamu otázku... „Možno že,“ a hovorím to vážne, „práve preto, lebo cítiš, že si týmto ľuďom neodpustila... A ten „sval, podobný srdcovému“ je možno znakom toho, že ťa to bolí. A je to živé.“

Moja odpoveď sa jej nepáči. Točí hlavou. „Nie, nie. Ja som im odpustila...,“ presviedča ma i samú seba.

„Ja si myslím,“ a to čo hovorím, nemám načítané z kníh, „že si v sebe iba potlačila hnev na týchto ľudí. Nikdy si za nimi neprišla a nepovedala si im ako sa ťa dotklo, čo spravili. Iba si zatvorila za takýmto vzťahom „dvere“...“

Sedí bez pohnutia. Viem, že sa nemýlim. Život ju stĺkol a ona už ako malé dieťa zaťala päste a vymenila ich za slzy. Povedala si, že musí ísť ďalej... a musí bojovať so silou mocného obra...

No predsa. Je žena a to čo sa počas nocí vynára z jej vnútra je citlivé, jemné a hlavne živé srdce...

„Prekliaty sen,“ precedí pomedzi zuby a pozerá do diaľky...

„Nie,“ dotýkam sa jej pleca. „Je prorocký a  pravdivý... Je o tebe... je o každom z nás...“

Mysľou mi prebehne, čo hovorí svätý Pavol: „Moja sila sa prejavuje v slabosti...“ a pýtam sa v duchu aj v mene tejto ženy: „Kedy pochopíme, že nemusíme zvládať všetko, aby sme boli skvelé a hodné lásky?“

Moja známa vstáva. „Čakala som že mi to povieš,“ vraví a oblieka si vestu. „Ale ťažko sa to počúva... a nemám odvahu s tým niečo spraviť.“ Berie kabelku a odchádza...

Nuž niekedy sa pýtame na „prorocké sny“ a sami vo svojom vnútri rozlišujeme, ktoré nimi sú a ktoré nie...

No ak spoznáme, že sme prorocký sen naozaj dostali, musíme si priznať aj to, že máme novú úlohu: pretaviť proroctvo do všedného života ľudského srdca....

Dnes ťa Pane prosím, ľudí, ktorí horia že „odpustili“, ale v skutočnosti iba potlačili v sebe spravodlivý hnev a bolesť. Daruj nám milosť a odvahu, aby naše slová boli v súlade s postojom nášho srdca...

Majme odvahu hovoriť s inými o tom, ako nám ublížili...

Možno zamedzíme tomu, aby ubližovali aj iným... a hlavne si nebudeme pestovať „umelú dokonalosť.“