« Back

Je to ťažké, kým mi tam hore otvoria dvere

Je to ťažké, kým mi tam hore otvoria dvere

Je ráno. Chystám sa na cesty. V hlave si robím harmonogram a premýšľam, čo musím vybaviť, kam zájsť... „Bože prosím, príď mi na pomoc. Pane, ponáhľaj sa mi pomáhať,“ recitujem v duchu a predkladám na schválenie nebeskej inštancii svoje plány...

Ešte sa zastavím. Pozriem na poličku. Anjel sa kuká na mňa tiež. „Ty pôjdeš so mnou!“ pomyslím si a namierim naňho prst. V zápätí ho balím do tašky. A štartujem, veriac, že moje plány nie sú „plané“, ale prinesú úrodu....

 

O pol hodinu parkujem pri nemocnici a ponáhľam sa na oddelenie. Pred dverami spomalím. Naučila som sa, že pred bolesťou iných sa nedá utekať. Jediné, čo môžem, je pomôcť im ju niesť. Prechádzam dlhou chodbou. Počujem stony starkých,  slová modlitby i otázok: „Bože, prečo?“

Neviem odpovedať.  Bolesť mi zatemnila myseľ. Bezmocnosť zviazala ruky. Iba srdce ostalo a chce spolucítiť s tými, ktorí o to stoja.  Už dávno som prestala byť hrdinkou, ktorá rozpráva s nadšením o kríži a o tajomstvách viery spojených s utrpením, pri nemocničných lôžkach.

Vytriezvela som... a jediné, čo mi ostalo, je dať v každej chvíli to, čo mám....

Občas  sú to iba kroky, prítomnosť, modlitbu, či prebdené noci...

Mám nádej, že Boh to vidí a že dá zmysel tomu, čo ja neviem pohnúť vpred.

 

V tom sa predo mnou otvoria dvere a objaví sa v nich uplakaná žena. Naše pohľady sa stretnú. „Kto je to?“ Preblesne mi hlavou... Ponáhľa sa. No v tom sa zastaví. Obráti sa a ticho prehovorí: „. Si to ty Marcela?“

Som. Spoznávam ju.... Po dvadsiatich rokoch si padáme do náručia. Kedysi sme sa „otĺkali na karate.“

Plače. Jej mama odchádza a ona je pri nej. „Bože, prečo to musí byť také ťažké?“ Utiera si slzy a opakuje otázku. „Neviem, ale som s tebou.“ Objímam ju a dovolím smútku, aby sa nasťahoval aj do mojej duše.

O chvíľu i ja pozerám na tvár ženy, ktorá bojuje s časom o každý nádych. „Priniesla som vám anjela,“ šepkám jej do ucha a do studenej ruky vkladám figúrku. Prikývne. Pokúsi sa usmiať.

S námahou zachrapčí. „Je to ťažké, kým mi tam hore otvoria dvere.“ 

Jej dcéra vzlyká. Cítim, ako ma zasa niekto prikoval v bezmocnosti. „Povedz mi prečo je to také ťažké? Prečo to tak bolí? Prečo práve moja mama a prečo teraz?“

Neviem. Modlím sa, ale nič sa nemení. Akoby som na stenu hádzala hrach. Že by aj Boh mlčal.... ?

Teta zviera anjela a chce ho vidieť. „Ochráni ma,“ chrapčí si po svojom. „ Musel si prísť, aby bolo dobre,“ prihovára sa mu...

V tom mi vo vrecku zavibruje mobil. Musím už ísť... Ďalšie stretnutie... Ešte krížik na čelo zomierajúcej...  objatie jej statočnej dcére... posledný pohľad na bolestnú tvár.....a zmiznem na chodbe.  

„Prečo musíme tak trpieť Bože,“ pýtam sa sama a dovolím slzám, aby vyplavili to, čo neviem povedať slovami. Potom ich rýchle utriem. Dúfam, že ma nik nevidel. Veď plakať sa nepatrí. A ak niekomu zverím tajomstvá svojho  srdca, kto mi zaručí, že ich nepoužije proti mne?

Odhadzujem pochmúrne myšlienky a vychádzam z nemocničného areálu. Snáď bude lepšie.

 

Na chodníku stretávam Jozefa. Poznám jeho rodinu. Spolu s manželkou majú dve deti. Už dlhší čas medzi nimi niečo neladí. Ba skôr škrípe... a to dosť hlučne. Počula som všeličo... Vraj sa zamiloval do inej... a je len otázka času, kedy odíde od svojich detí.

 

 „Ahoj, ako sa máš?“ prihováram sa, ale on sa rozhodol, že sa mi nepozrie ani do tváre.

„V pohode,“ zamrmle, no jeho hlas vôbec neznie „v pohode.“

„Trápiš sa. Vidno to na tebe,“ skonštatujem a na niekoľko sekúnd som mu položím ruku na rameno. Skríkne: „A ty by si sa netrápila? Veď určite o tom všetkom vieš! Všetci to vedia! Milujem inú!!!“ spustil... bola to ako lavína. Vlna hnevu, vystriedala vlnu bezmocnosti, a potom sa náhle privalil zmätok a smútok. „

Povedz mi, prečo to Boh dovolil v mojom živote? Prečo???? Prečo musím takto trpieť ja, moja žena, deti...a  aj ona???? A vôbec existuje Boh? A ak áno, tak som si istý, že je despota, že na nás kašle a že sa teší z môjho utrpenia.....“

Mlčím... Neviem čo na to povedať... Ak to má byť skúška, je dosť možné, že človek nevytrvá...  Ale čo potom znamenajú všetky tie krásne slová kazateľov o Božej láske. O tom, ako sa Boh skláňa k človeku? A ak mu to poviem, uverí mi?

Nie. A preto ticho stojím na chodníku.  Oproti mne človek. Človek, ktorý nie je ani „frajer“ ani „tvrďas,“ ale zmätené božie stvorenie, ponorené do utrpenia. Nie  je na ňom nič, čo by som mohla odsúdiť.  Ba naopak. Je to hrdina, ktorý bojuje záchranu seba samého, svojho srdca, svojej rodiny... Hrdina, ktorý sa blíži k rozhodnutiu.  Nech si zvolí možnosť „A“ alebo „B“ vždy ho čaká utrpenie a bolesť.

 

„Jozef, som s tebou,“ vysúkala som zo seba po chvíli. „Nech sa rozhodneš akokoľvek,  na našom kamarátstve sa nič nezmení.“

„Aký má toto všetko zmysel?  Prečo sa musím takto trápiť?“ opakoval... a ja som mlčala.

Prisľúbila som  mu, že sa budem modliť a myslela som to vážne.

Povedala som iba: „Máš dve deti, verím, že budú raz hrdé na svojho ocka.“ Rozlúčili sme sa..

 

Hoci som stihla všetko čo som mala naplánované...

priniesla som si domov okrem nákupov aj smútok, bolesť a bezmocnosť.  Aj Ježiš sa s ňou stretol... tak prečo nie ja?

Cestou domov som rozmýšľala, ako láska učí človeka pokore.

Láska nedáva všetko čo sa nám páči a je príjemné, ale dáva nám to, čo potrebujeme.  

A láska dáva hodnotu aj priateľstvu....

Vzťahom, v ktorých nesúdime iných, ale ich sprevádzame...

Keď spadnú, pomôžeme im vstať...

Keď mlčia, stojíme pri nich...

Keď kričia a vravia: „Choď preč! Daj mi pokoj,“ ostávame, lebo vieme, že je to výkrik ich bolesti. A túžime po tom, aby vedeli, že sme tu a čakáme na ich rozhodnutie, nech je akékoľvek...

 

Aj ja mám za sebou veľa prebdených nocí a „ťažkých“ dní, kedy som zápasila (a zápasím) o skutočné priateľstvo.

Nocí, počas ktorých ťahám všetkých „ Nebešťanov“ za „srdcia“ a prosím ich, aby sňali z mojich drahých putá utrpenia, či ich posilnili na ceste života.

A je mi jedno, či tí moji „drahí“ robia to, alebo ono...

či komunikujú...

alebo chcú byť iba sami so sebou...

Či kričia alebo mlčia...

Ja som tu...a zápasím...

Snažím sa dať zmysel času, ktorý je práve teraz....

Dať zmysel utrpeniu a bolesti....  

a nezabudnúť na to, čo dnes povedala tá zomierajúca žena: „je to ťažké, kým nám tí hore otvoria nebeskú bránu.“

 

Keď  otvárala dnes poštu, našla som obrázok Sedembolestnej Panny Márie. Bolo na ňom napísané: „Boh vidí zmysel aj tam, kde ty vidíš iba beznádej a bolesť.“

 

To je ono – to pravé orechové...

 

Panna Mária!

Dala zmysel bolesti...

... nevedela prečo musia utekať z Betlehema, keď Boh môže všetko, ale utekala....

... nevedela, prečo jej dušu musí preniknúť meč bolesti, ale dovolila to...

... nevedela, prečo jej Syn musí vziať kríž, ale stála pri ňom...

... nevedela prečo Ježiš ukázal na Jána a povedal : „Hľa tvoj Syn!“ ale prijala ho...

 

Nevedela nič.... Nerozumela... Jediné, čo vedela a čím si bola istá... bolo to, že aj tie nepríjemné veci má v rukách Boh... a že jej dá silu nielen utekať, ale aj stáť pod krížom a priniesť úrodu....

 

Iba Boh dáva silu...

Iba Boh dáva zmysel...

Iba On dáva vytrvalosť.... nechce aby sme utekali, túži nás previesť aj cez tmavý les....

Iba On nám otvára tie správne brány...

 

Prosím, dajme našim „nevymysleným“ utrpeniam zmysel a stojme pri tých ktorí zápasia o svoj život..

Comments
sign-in-to-add-comment
Marcelka, ďakujem za hodnotný blog. Tie vaše čítavam rada, vedia ma povzbudiť. Pri čítaní tohto som sa však vrátila mysľou i bolesťou duše ku dňu, keď zomierala moja mama, 8.2.2014 to bude rok. Ako lekárka som prežila svoje povolanie v jednej nemocnici, stála som pri zrode života i odprevádzala zomierajúce detí, odchod každého som prežívala, akoby to bolo moje dieťa.
Mama bola dlhé roky chorá na srdce, vedela som, že ten moment príde, preto som v modlitbe prosila:" Dovoľ mi, Bože, byť v hodine jej smrti pri nej, držať ju za ruku v modlitbe, chcem byť pri jej smrteľnom lôžku tak, ako ona stala pri mojom, keď ma ako ročnú doniesla domov už len na zomretie." Prežila som, ale nádej na jej prežitie tu nebola. Na intenzívke mi dovolili byť pri nej, zavolať kňaza, a ja som sa nádejala, že to obe spolu dobre zvládneme. Asi 3- 4 hodiny pred jej smrťou doviezli veľmi nepokojného muža. Mala som smolu. Pár týždňov došlo na tomto oddelení k výmene primára, prišiel cudzí a ten ma nepoznal a dal príkaz sestrám, aby ma poslali preč.Ja som vedela, že sú to posledné hodiny mojej mamky a keď si spomeniem, čo som vo svojom srdci odnášala, tečú mi slzy ešte aj teraz. Mamin pohľad ma sprevádzal dlho, dlho...O pár hodín mi zavolali, že mamka zomrela. Zomrela bez mojej prítomnosti aj keď som lekárka, v tom čase som už bola na dôchodku. A bolí to stále a teraz už len môžem v modlitbe prosiť, aby som nezomierala sama, bez detí, aj keby to bolo v nemocnici.
Posted on 1/14/14 10:34 PM.
Anna, je mi to ľúto.... dieťa a matka majú medzi sebou veľmi silné putá. Nech ti Pán žehná... Myslím na vás obe v modlitbe.
Posted on 1/14/14 10:48 PM in reply to Anna Högerová.
Pán Boh zaplať, pripájam i ja svoju modlitbu za tých, ktorí zomreli, zomierajú a zomrú dnešný deň.
Posted on 1/14/14 11:40 PM in reply to Marcela Bagínová.
<a title="biblia" target="_blank" href="http://www.mojabiblia.sk/search/?searchtext=Flp+4%2C6%3B">Flp 4,6;</a>

Pre nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo svojich modlitbách a prosbách.
Posted on 5/6/14 11:38 AM.
Ako vidím našou snahou všetkých je vrátiť sa z toho svetského uvažovania, aby sme si osvojili Boží pohľad na vec. Každý človek je iná osobnosť, preto keď prežívame nejaké utrpenie reagujeme podľa svojich okolností, teda môžeme vidieť veci, ktoré iní nevidia. Nikto nechce trpieť dobrovoľne. Keď prežívame bolesť alebo úzkosť, potrebujeme nádej a povzbudenie ako sa vyrovnať s ťažkou situáciou, môže nám pomôcť Božie slovo , ktoré je schopné rozpoznať myšlienky a úmysly srdca. To je z Listu Hebrejom kapitola 4 verš 12 „ Lebo živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč, preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca.“
Posted on 5/7/14 1:25 PM in reply to Peter Michalik.
Už som tento príspevok opakovane prelúskala, a stále vo mne vyvoláva obraz, ako dvojročná leziem k mamičke na posteli, a ako jeden deň už to nedokážem, lebo mamičkina ruka už je nehybná, nemá mi kto pomôcť, naopak nasilu ma berú od nej preč.
Posted on 5/8/14 1:03 PM.
Na veky vekov budú, ako boli,
bolesť i šťastie v tesnom objatí.

Milan Rúfus ( z básne Na veky vekov)


„Zvykne sa vravieť, že nešťastný človek vidí okolo seba viac dobrého. Obecne vzaté , trpiaci v skutku vidí viac, hlbšie chápe súvislosti vecí, jeho zmysly sú „obnaženejšie“, otvorenejšie pre intenzívne vnímanie druhého človeka, aj seba samého, jeho duša akoby viac kráčala v ústrety láske , aj smrti, v ústrety nádeji.“ Píše poetka Dana Podracká v knižke Mytológia súkromia. Okrem toho píše, že „ Duša je estetická kategória – prebúdza sa, keď zaklope bolesť, strach, alebo krása, ozvena inej duše. Že duši sa pripisujú vlastnosti nekonečna. Teda duša a duch sú rozdielne kategórie, že duch vždy kráča vpredu, nielen v živote, ale aj v smrti „.
Posted on 5/8/14 2:46 PM.
Luis Garcia Quintero
Nikdy neprestane udivovať každého, kto hľadá jeho pomoc. Je nepochybne najlepší so svojimi magickými silami. Ďakujem vám veľmi pekne za to, že ste sa vrátili po 5 mesiacoch rozchodu so svojou bývalou priateľkou. WhatsApp Lord Zakuza na +1 740-573-9483 za to, že je veľkým a mocným kúzelníkom, ktorému dôverujem. Aj v tejto nedávnej pandemickej kríze na celom svete sa pánovi Zakuzovi podarilo priviesť späť moju bývalú priateľku do 48 hodín so silnou mágiou po zaplatení predbežného poplatku vo výške 370 EUR, aby získal potrebné veci na to, aby svoju prácu vykonal a potom, čo on skončila, moja bývalá priateľka sa ku mne vrátila do 48 hodín a dnes sme jednoducho sami najlepšími. S Lordom Zakuzom môžete komunikovať prostredníctvom linky WhatsApp na čísle +1 740-573-9483, aby ste dostali akúkoľvek pomoc vo vašich vzťahoch / manželstvách.
Posted on 4/22/20 8:18 PM.