Alebo o dvoch chlapoch. Ako inak. Trápnych, existujúcich, napriek tomu, že polovica nášho národa mávne nad nimi rukou. A predsa niekto, niekedy, minimálne raz za rok o nich zakopne. Rovnako ako som zakopla ja.

Stúpam hore kopcom. Svoje potom (nie po-tom) zaliate oči dvíham k akýmsi zrúcaninám, ktoré história zapísala do svojho repertoáru ako benediktínsky kláštor. Dnes sa o ňom píše ako o kultúrnej pamiatke.

Už počujem  známy vrzgot. Je to stará železná brána s jedným zubom času. Jej škrípajúci jazyk zapcháva uši každému, kto sa odváži vstúpiť do jej blízkosti. Nerozumiem mu. Mám ten svoj a som šťastná, ak v istých chvíľach rozumiem sama sebe.

A v tej chvíli „porozumenia“ je mi jedno, či stojím na moste, pod ktorým preteká rieka Váh, alebo som pred kláštornou bránou. Tá o ktorej píšem je na Skalke pri Trenčíne.

Konečne. Spotená, unavená, stále vnímajúca zub času vstupujem dnu.

Stačí pár krokov a vidím, čo som už dávno nevidela. História si podala ruku so súčasnosťou. Dozvedám sa, že ich spoločný projekt sa volá : Ora et ars

Maliari, rezbári, básnici, spisovatelia tí všetci si podávajú ruky a snažia sa kráčať v šľapajach, pre mnohých, tak trápnych chlapov. Pustovníkov, ktorými svet pohŕda a ktorých kroniky zatvárajú do dávnych storočí... ako mužov, čo nedokázali žiť v tomto svete, a preto odišli do jaskýň, aby slúžili Bohu....

„Houby, houby zlatá rybka“- myslím si a sledujem ruky rezbára zahľadeného do svojho diela. Jeho tvár súcití s každým záberom dláta, jeho oči neustále hľadajú v kuse dreva niečo skrytú skrytosť. Keď ju objaví, vytvorí niečo nové.... Maká naplno.

Tak isto aj maliar, ktorý sa „vysťahoval“ so svojim náčiním o niečo ďalej. Od neho sa dozvedám, že maľuje Božiu Matku a chce do nej vložiť všetky aspekty jemnosti, ktorú má v sebe objaviť  žena (usmejem sa. Koľké z nás v sebe objavia iba ponižovanie a smútok, povinnosti ako napr. milovať ale nie byť milovaná...).

Pánovi so štetcom v ruke nie je do rečí, venuje sa farbám a plátnu, svojim predstavám a jeho oči – tie žiaria spokojnosťou nad každým ťahom a dotykom...

Stretám básnika. Sedí na skale a píše, škrtá a potom znova ukladá písmená do riadkov. Hľadí pred seba a vedie rozhovor so svojim najtajnejším vnútrom. Rozumiem mu, aj mne učarovali písmená, slová a vety... a keď chcem tvoriť, zatváram dvere a volím si ticho a samotu.... Rozprávam s tým o kom chcem písať.

Zbadal ma, usmial sa a nedal sa rušiť...

Schádzam dole a ostávam pri vytesanom kríži. Má štyri dlane. Veľké. Také veľké, že sa môžem posadiť na jednu z nich. Mohla by byť z neho moderná poschodová lavička v parku a niekto by za ňu draho zaplatil. Ale nie je.

Je to dielo, ktoré v sebe skrýva hlboké posolstvo. Posolstvo Boha, ktorý žil v histórii a ktorého sme vytlačili zo súčasnosti (alebo sa o to snažíme všetkými možnými prostriedkami). Hovorí, že nás chce objať z každej strany, že jeho „ruky“ sú dosť mocné na to, aby prijali  naše starosti a bolesti. Že je tu a je prítomný na každej časti zemegule a to preto, aby sme sa v tôni jeho kríža zastavili o odpočinuli si.

V duchu súhlasím. Zdá sa mi, že som pochopila reč histórie pretavenú do súčasnosti. To je to, čo potrebujem. Vieru, že je tu niekto, na koho môžem naložiť všetko, čo som v živote zbabrala, nádej, že ma nikto nebude poháňať do ďalších aktivít, ak na chvíľu zastanem a lásku, ktorá mi hovorí, že je tu, tam kde som práve ja.

Ešte raz sa zahľadím na umelcov, ktorí prijali pozvanie na „Ora et ars“.

A vtedy mi zapne... Keby nebolo tých dvoch pustovníkov Andreja Svorada a Benedikta, dnes by tu nikto nebojoval s drevom, s písmenami ani so štetcom...  Boli by tu iba skaly a možno niekoľko odvážlivcov, ktorí by sa na ne šplhali...

No všetko je inak.

Ďakujem za týchto mužov, ktorí odišli, aby hovorili svojim životom, že je tu predsa niečo iné ako mamona, majetky a hádky. Ďakujem za to, že si nevyzuli topánky, keď vchádzali do historických kroník a že v nich zanechali hlbokú stopu. Za to, že tu boli a žili. A zanechali nám pravé hodnoty, ktoré sú často skryté v symboloch...

Schádzam dole. V mojom vnútri veje zástava pokoja a mieru. A som nakoniec rada, že som aspoň takto poznala tých dvoch čudákov, čo kedysi dávno bývali na Skalke. Bývali? Myslím, že aj teraz sú tam.

Posolstvo ich života je tak mocné, že aj po mnohých rokoch tam prichádzajú ľudia, aby tvorili, aby sa modlili a aby cez umenie a život hovorili  o pravých hodnotách...

Dôkazom toho je aj Ora et Ars – Modli sa a tvor .

/svedectvo dievčiny, ktorá nechce byť menovaná/