« Back

Podobenstvo o Milosrdnom Samaritánovi

 (Lk 10, 25-37)

 

V tomto podobenstve kladie učiteľ zákona Ježišovi otázku, ktorú môžeme nazvať – jedna zo základných ľudských otázok: „Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života.“ (Kiežby sa aj dnes všetci pýtali – čo treba robiť – aby sme dosiahli večný život – a keby sato opýtali Krista a nie hocikoho...) Pán Ježiš ho odkazuje na Sväté písmo, ktoré on, ako učiteľ zákona, dobre pozná a necháva ho, aby si dal odpoveď sám na svoju otázku - a náš zákonník si ju dáva a veľmi presne, hovorí: „Milovať budeš Pána, svojho Boha... a blížneho ako seba samého.“ A naozaj celý zmysel zákona je v tomto prikázaní – to je hlavné prikázanie.

Teda výrok Svätého písma je jasný, otázkou však zostáva ako ho premeniť do konkrétneho života a o tom sa už medzi učencami tej doby viedli spory. Trápila ich otázka - kto je ten môj blížny? Zvyčajná odpoveď by bola – no predsa člen nášho vlastného národa. Z toho by teda vyplývalo, že cudzinci tam nepatria? Tí nie sú blížnymi? Ale to by bolo opäť proti Svätému písmu – aj v Starom zákon sa vyžaduje láska k cudzincom. No stále ostávalo sporné – kde treba dať hranice toho, kto je a kto nie je môj blížny. A o toto vlastne nášmu zákonníkovi išlo, keď kladie Ježišovi otázku – kto je môj blížny?

Za blížnych určite v tej dobe nepovažovali Samaritánov. A Ježiš na otázku zákonníka – kto je môj blížny - odpovedá týmto podobenstvom o Milosrdnom Samaritánovi.

O čo v ňom ide. Príbeh začína mužom, ktorý padol do rúk zbojníkom a tí ho nechali na kraji cesty polomŕtveho. To bol celkom realistický príbeh, keďže k takýmto prepadom tam naozaj dochádzalo.

Kňaz a levita – znalci Zákona – teda poznali písma aj svoju povinnosť pomôcť...  Oni prechádzajú okolo tohto úbožiaka a  idú ďalej. Vôbec to nemuseli byť ľudia s chladným srdcom, možno sami mali strach a usilovali sa čo najskôr dostať do mesta. A možno boli trochu nešikovní a nevedeli ani odkiaľ začať s pomocou – čo robiť – a najmä, keď už všetko nasvedčovalo tomu, že už ani pomáhať netreba.

A tu prichádza pocestný Samaritán – niekto, kto nepatrí do spoločenstva Izraelitov a preto nemusí vidieť v tom prepadnutom človekovi svojho „blížneho“. On sa však nepýta – kam siahajú moje povinnosti vyplývajúce zo solidarity. Evanjelium opisuje, čo sa v ňom deje a čo ho pohne pomôcť – „Bolo mu ho ľúto.“ Láme sa mu teda jeho srdce. Blesk milosrdenstva, ktorý zasiahol jeho dušu, robí z neho blížneho bez ohľadu na akékoľvek otázky. Takto sa otázka mení – už nejde o to, kto je a kto nie je pre mňa môj blížny – ide o mňa samého – ja sa mám stať blížnym pre druhého.  

Keby Ježiš položil zákonníkovi na začiatku otázku - je aj Samaritán mojím blížnym? – odpoveď by bola pre zákonníka jasná – nie. Ale Ježiš stavia túto skutočnosť celkom naopak. Samaritán, cudzinec, robí sám zo seba blížneho a ukazuje mi, že aj ja mám byť takým. Ježiš ma vyzýva nasledovať jeho vzor. Za vzor mne aj im kladie Samaritána.:)

Aj my by sme sa bratia a sestry mali stať tými, ktorých srdcia  budú otvorené pre otrasy vyvolané  núdzou druhého. Potom nájdeme svojho blížneho – alebo on si nájde nás, keď ja budem chcieť byť blížnym pre každého. Ako to hovorí Svätý Otec Benedikt – nejde len o to poskytnúť materiálnu pomoc, hovorí, že keby sme len takto pomáhali, tak toho veľa nedávame – povzbudzuje nás, aby sme si všimli ľudí, ktorí sú vnútorne zničení, prázdny uprostred blahobytu – a mali sme oko i srdce citlivé na to – všimnúť si blížneho a aby sme mali ODVAHU k skutkom lásky voči našim bratom a sestrám. Viete koľko to dá vnútorného zápasu, len keď chcem niekoho na niečo upozorniť... aj to je naša služba blížnemu – keď sa trocha starám, tam kde treba – a nestarám, kde netreba...

Nech nám Pán osvieti myseľ i srdce, aby sme videli, aký typ služby v našom okolí sa od nás žiada, reálne zhodnotili akej služby sme schopní a s odvahou slúžili.

Comments
sign-in-to-add-comment
Otec Martin, ďakujem. V mojej rodine sa pritrafilo, že staršie slobodné dievča otehotnelo. Blížil sa koniec totality, slečna bola aktívna v tajnej Cirkvi, urobila veľmi veľa dobrého. Nuž, pokĺzla sa , prijala pokánie a samozrejme že si dieťatko nechala. Nedbala na to, že jej v tom čase všetci tí svätejší ukázali chrbát. Blížil sa čas pôrodu. Mala viac rokov ako skúseností....kamarátka, zdravotná sestra jej pomoc odmietla. Zbožný pán z kostola tiež, keď poprosila odviezť asi 10 km do pôrodnice. Nakoniec sa dieťa narodilo doma....za pomoci niekoľkých rómskych žien.
Potom zavolali lekára. Dieťatko zdravé ako buk ...a všetci tí svätí sa začali veľmi pomaly otáčať k maminke i dieťaťu, keď videli, že to nevzdáva a dúfa v Boha ďalej. A z dieťaťa je dnes mladý pekný muž s mnohými nevšednými talentami.
Posted on 4/30/14 9:27 PM.