|
V dnešnom evanjeliu sa Ježiš po vyučovaní veľkého, po poznaní túžiaceho zástupu ľudí vracia do rodného mesta, kde ho však čaká chladné prijatie. Napriek všetkému, čo vykonal inde, nikto v Nazarete ho nevítal ako Kráľa alebo Mesiáša. Nevenovali mu takmer nijakú pozornosť. Urobil tam len zopár zázrakov, no nikto neveril, že je prorokom, nieto ešte Božím Synom.
Prečo toľký nedostatok viery? Lebo Nazaretčania uprednostnili vlastné chápanie Ježiša pred hľadaním Božej pravdy na základe jeho slov a skutkov.
A čo my? Vieme, že Ježiš je Boží Syn. Veríme tomu; vyznávame to každý týždeň pri svätej omši. Ako často však pokladáme Ježiša len za tesára s dobrými úmyslami? Modlíme sa každé ráno s očakávaním, že Pán nás vyzdvihne do neba, aby sme sa dotkli Božieho srdca a mysle? Prichádzame na svätú omšu v očakávaní, že Pán v nás skrze Eucharistiu zjaví svoju slávu? Trpko zisťujeme, že nemôžeme dôverovať vlastným schopnostiam prežívať takú vieru, ktorá zmení náš život. Jednoducho sa musíme spoľahnúť na Boha, že sa nám dá poznať prostredníctvom svojho Ducha Svätého.
Dobrou správou pre nás je, že ak sa spoľahneme na Ducha Svätého, zistíme, že nám skutočne chce zjaviť Božieho Syna. Naozaj túži zmeniť naše srdce, preniknúť ho Kristovou láskou spôsobom, ktorým nás zmení na jeho obraz. Postupne zisťujeme, kto Ježiš je, a to nás, podobne ako Petra, vedie k vyznaniu: "Ty si Kristus, Syn živého Boha." Alebo sa pred ním v úžase skloníme ako Tomáš a vyslovíme: "Pán môj a Boh môj." Alebo ako Ján sa zoči-voči stretneme so skutočnosťou, ktorá mení život - že Boh je láska. Čím viac nám Ježiš zjavuje sám seba, tým skôr začneme chápať, "aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka" Pána, ktorého nasledujeme (Ef 3, 18). Poznaniu Ježiša sa nič nevyrovná. Zjavenie jeho lásky a moci stojí za našu námahu!
|
