|
Apoštolov veľmi povzbudil vzrušujúci zážitok, keď Peter za všetkých vyhlásil o Ježišovi, že je Mesiáš. Avšak od tej chvíle Ježiš začal hovoriť o kríži, a to nielen v súvislosti s vlastným utrpením, ale vyzval i apoštolov, aby aj oni niesli svoje kríže. Ako často zvykneme už vopred šomrať, keď počujeme tieto slová! Sebazapieranie veru nie je našou obľúbenou kratochvíľou.
Tu nám môže pomôcť poznanie, že Ježiš túto výzvu hovorí v súvislosti so vzťahom k nemu a s prísľubom radostného víťazstva v ňom. Vziať na seba svoj kríž znamená horlivo nasledovať Krista, kamkoľvek nás povedie, bez toho, aby sme pritom predvádzali alebo chválili samých seba. Nezaujímajú ho nejakí samozvaní mučeníci, ktorí svojím utrpením priťahujú pozornosť iba na seba a vzbudzujú ľútosť namiesto nádeje a viery v Boha. Všetci iste poznáme ľudí, ktorí prekypujú radosťou dokonca aj vtedy, keď sa zdá, že trápenia ich musia pohltiť. A tí, ktorí sa ich pokúšajú utešiť, obvykle sami odchádzajú od nich s obnovenou vierou. Takíto Ježišovi nasledovníci sa slobodne a bez výhrad odovzdali Bohu a zjednotili svoje utrpenie s jeho nesmiernou láskou.
Kríž však zvykne oťažieť, a vtedy veľmi ľahko strácame zo zreteľa víťazstvo, ktoré nás čaká. Ježiš nám však toto víťazstvo vykresľuje veľmi živo: "Syn človeka príde v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi… Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia Syna človeka, ako prichádza vo svojom kráľovstve" (Mt 16, 27 - 28). S takýmito prísľubmi môže každý z nás prijať akýkoľvek kríž, ktorý mu príde do cesty, ba čo viac, niesť ho tak, že druhých oveľa väčšmi osloví naša radosť, než naše utrpenie.
Boh má pre každého osobitný kríž, nastavený presne podľa jeho potrieb a schopností. Môže to byť fyzické postihnutie, trvalá charakterová vada, problematický vzťah alebo vypätá, na pohľad neriešiteľná situácia. Nech je to čokoľvek, pamätajme, že Boh premieňa každý žiaľ na radosť a každú smrť na život. Ešte sme síce neprišli na koniec cesty, ale jedno je isté - koniec bude naozaj slávny!
|
