|
Ježiš sa opäť raz ocitol uprostred sporu o uzdravovaní v sobotu. Farizeji, ktorí sa s ním hádali, sa pridŕžali tvrdo ohraničenej interpretácie Božích prikázaní, ktorá ich viedla k tomu, že podozrievali Ježiša a hľadali akúkoľvek príležitosť, aby ho pristihli pri chybe. Ježiš zas poňal ich skúmavý postoj ako možnosť naučiť ich niečo o pravej podstate Božieho zákona, ktorou je milosrdenstvo a uzdravovanie.
Keď Ježiš uzdravil muža, trpiaceho vodnatieľkou, čo je choroba, spôsobená nadmerným hromadením tekutiny v tele, znovu narazil na úzkoprsé chápanie Božieho konania farizejmi. Ich prísne uplatňovanie zákona o sobote nenechávalo nijaký priestor láske a milosrdenstvu, ktoré sú základom každého Božieho prikázania. Ježiš túto prísnosť okamžite napadol. Každý rozumný človek by zachránil svoj dobytok, keby mu hrozilo smrteľné nebezpečenstvo. O čo viac chce teda Boh zachrániť svoje deti, keď sú v núdzi? A nie je práve sobota tým najvhodnejším zo všetkých dní v týždni, v ktorom by Božie deti mali prijať uzdravujúci dotyk? Veď Boh vždy chce, aby sme vstúpili do jeho pokoja, však?
To, že Boh chce, aby sme dodržiavali nedeľný odpočinok, pramení z jeho lásky k nám - z lásky, ktorá vkladá do nášho srdca pokoj bez ohľadu na okolnosti. Ježiš prišiel, aby tento pokoj nastolil skrze svoje utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie. Ako členovia jeho Cirkvi prežívame teraz tento jeho pokoj čoraz väčšmi. Spoznávame Boha ako svojho milovaného a mocného Otca, ako niekoho, kto nás pozýva, aby sme s ním boli navždy. Učíme sa dôverovať tomu, že sa o nás postará, a v tejto dôvere mu zverujeme svoj život.
Ako prežívame Boží pokoj? Najdôležitejším prvkom je modlitba, ktorou sa spájame s Pánom veľmi osobne. Tým, že sa otvárame prostredníctvom modlitby Bohu, Písmu a sviatostnému životu Cirkvi, dovoľujeme, aby jeho láska plnšie prenikla naše srdce. A potom, keď už v jeho láske spočívame, veríme oveľa viac tomu, že Pán je vždy s nami a že do nášho života neustále vlieva svoju uzdravujúcu moc.
|
