"Hovorím ti, aby si odpustil nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz" - 11. 8. 2016

Odpustenie. Kto z nás by sa s obsahom tohoto slova nestretol? Nielen v modlite, ale v osobnom živote. Odpusť. Prepáč. Zabudni. Ale aj slová – odpúšťam – sa dotýkajú každého z nás, pretože aj my poznáme, čo je to hriech.
      Sme svedkami, že pápež prosí veriacich z iných cirkví celého sveta, aby odpustili nám kresťanom, čím sme sa previnili v histórii proti láske k bratom. Ján Pavol II. veľkodušne odpustil svojmu atentátnikovi Ali Akčovi po atentáte 13. 5. 1981 (Š. L.: “Zabijem pastiera“).
Je príkladom matka, ktorá odpustí dieťaťu, keď uzná svoje zlé správanie, a rovnako keď matka poprosí dieťa, že v prenáhlení sa nezachovala ako matka. A či nemáme prosiť o odpustenie a odpustiť bratovi, sestre, susedom, kolegovi na pracovisku, jeden druhému? Niet hádam človeka na svete, ktorý by nepotreboval poprosiť o odpustenie a ktorý by nemal byť poprosený, aby odpustil.

      Preto na otázku Petra: „Koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ Ježiš mu odpovedá: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz“ (Mt 18,21).

      Jednou vetou, máme odpustiť vždy a bez nejakých podmienok.
      V podobenstve o kráľovi, kde kráľ je Boh, ktorý sa rozhodol vyúčtovať so svojimi sluhami, čiže s nami ľuďmi, Ježiš chce vzbudiť v každom z nás vážnu výzvu, memento. Kto z nás ľudí môže byť k svojmu bratovi, malému dlžníkovi, tak tvrdý, že by mu neodpustil, keď nám Boh tak mnoho odpúšťa? Boh dlžníkovi odpustil desaťtisíc talentov a dlžník svojmu dlžníkovi neodpustil sto denárov.
      Podobenstvo je jasné. Ježiš nám pripomína, že Boh vo svojej podstate je dobrý, nekonečne dobrý, vždy hotový nám odpustiť. To znamená, že sa budeme adekvátne správať k jeho odpusteniu. Ako my nachádzame u Boha odpustenie, tak máme podobne odpúšťať svojim bratom. Nesmieme byť ľuďmi “bez srdca“.
      Podobenstvom si pripomíname, že naše dlhy, ktoré máme medzi sebou, sú ničím k naším dlhom, ktoré máme voči Bohu. A preto výzva Pána Ježiša ku každému z nás na záver podobenstva by nikomu nemala uniknúť: „Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi“ (Mt 18,35). Nejedná sa o nejakú výnimočnú vec, ale často každodennú, preto nám ju Ježiš vkladá do modlitby Otčenáš: „A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“ (Mt 6,12).
      Podobenstvo je Božou aktuálnou motiváciou všetkým ľuďom až do konca sveta. Už v Starom zákone v Knihe Sirachovho syna (prvé čítanie 27,33-28,9) je jasne povedané, že do našich sŕdc nepatria urážky, hnev, pomsta či nenávisť. Ježiš v podobenstve hovorí, čo bude pri našom súde, keď nebudeme žiť podľa jeho príkazov. Rovnako v podobenstve si uvedomujeme, že naše odpustenie je pre nás požehnaním, pretože vtedy nám sú odpustené následky za naše hriechy. Už v 5. storočí v Cirkvi sa učilo, že kto sa modlí za odpustenie hriechov pre svojho brata, aj jemu budú odpustené hriechy. Taktiež nám podobenstvo hovorí o Poslednom súde a našej smrti. Ako by dokázali prosiť Boha o milosrdenstvo pre seba, keby sme my neboli milosrdní k bratom. Podobenstvo je vlastne výzvou, aby sme boli stále v priateľstve so svojím Bohom Sudcom, a tak odpúšťali vždy svojmu bratovi. Je to vlastne naša povinnosť žiť v láske s bratmi. To je vôľa Boha. Tak to hovorí aj žalmista, že Boh je milostivý, milosrdný, za čo mu máme ďakovať vo svojom srdci a nezabúdať na toto dobrodenie. On nám odpúšťa naše neprávosti, lieči naše neduhy a zachraňuje život od záhuby. Nevyčíta nám ustavične naše chyby, nehnevá sa stále a nezaobchodí podľa našich hriechov (porov. Ž 103, 1-12).