"Herodes dal povraždiť všetkých chlapcov v Betleheme" - 28. 12. 2016

Už na prahu Kristovho života sa prejavuje zmysel a cieľ tohto života: má byť prinesený ako obeta. Nielen život Krista, ale aj život tých všetkých, ktorí ho budú chcieť nasledovať, ktorí svoj život spoja s jeho životom. Budú to tisícky nielen mučeníkov, ale vôbec obetavých vyznávačov, apoštolov, duchovných a laikov, manželov a rodičov, upotených pracovníkov a utrápených chorých – a všetkých, ktorí obetavo prijímajú bremeno svojho povolania, toho povolania, ktoré im Boh určil. Budú to tiež tie betlehemské detičky. Niekto sa spýta: čímže sa previnili? A čím sa previnili povraždení apoštoli, misionári a iní mučeníci? Dali svoj život pre Krista, za Krista, kvôli Kristovi, pri obrane jeho úcty a viery. Neviniatka v Betleheme zahynuli pri obrane Krista. Ich krv a slzy ich matiek – spolu s krvou, potom i slzami iných obetavých vyznávačov – boli uložené do pokladu Cirkvi, ktorý aj my využívame, keď dostávame rozhrešenie či získavame tzv. odpustky. Nie je také dôležité, že tieto deti si neuvedomovali svoju obetu, že nestačili nič získať ani ničomu sa potešiť. Človek prichádza na svet, aby dosiahol večný život a večné šťastie; nie kvôli krvi a smrti – ale kvôli definitívnej, nekonečnej radosti. Tieto deti nezažili šťastie na zemi – ale raz budú stonásobne ďakovať Bohu a matkám za dar života: života naveky šťastného. (Ostatne, možno skrze túto slávnu smrť Prozreteľnosť ich zachránila pred nejakým smutným osudom dočasného života.) Bolo by teda ľahkomyseľné myslieť si, že zomreli „príliš zavčasu“. A ktože z nás, keď bude umierať, nebude si myslieť, že umiera príliš zavčasu?