Keď o Zachejovi by sa toľko dalo.. o tom, ako premýšľal na figovníku, či fakt ten Ježiš pôjde tadiaľto, čo ho neoklamali a či Ho neprepasie... alebo ako sa som sa naňho kukla trochu pohŕdavo okom apoštola, že čo všetko sú len schopní urobiť tí "mimo" (och!).. ale nie tak. Dnes to bude o tom, že zatúžil vidieť Ježiša (Lk 19,3)
Zatúžil vidieť Ježiša.
Nestalo sa mi raz, že som sa v preplnenom kostole chtiac-nechtiac ocitla len niekde úplne vzadu a môj meter šesťdesiat mi ponúkal pohľad tak niekde medzi lopatky predo mnou stojaceho. Ale veď áno - počula som všetko, vedela som dobre, čo sa deje, tak zavrieť oči a pekne sa sústrediť.. A predsa, keď išli slová premenenia alebo Hľa, Baránok Boží, kľačala som vždy - nielen z úcty - prevzorne vystretá (ponúklo mi to relatívnu prevahu nad čupiacim 1,80 obrom), kývajúc sa striedavo naľavo a napravo s túžbou aspoň na pol sekundy a na pol oka zazrieť pomedzi hlavy a šály tú žiarivú okrúhlu Tvár. Stačilo mi tej pol sekundy, pretože som vedela, že o chvíľku si Ho pôjdem pozrieť zblízka - a nielen pozrieť, ale vychutnať si moment, kedy tá jedna Hostia je iba moja a iba ja sa ňou budem sýtiť. A predsa, keď tá pol sekunda nenastala, bývalo mi ľúto. Proste som túžila vidieť Ježiša skôr než v rade na sv. prijímanie, keď si poňho pôjdem.
A teraz - tá predstava, že by nebolo pre všetkých..! Ježiš cez Jericho prechádzal a pravdepodobne plánoval zostať iba v jednom dome, alebo teda, navštíviť ich iba málo.. Bola som asi rok pokrstená, keď sme na púti v Levoči zažili s kamarátkou strašnú vec. Beží sv. omša, my nalepené nosmi na pletive, ktoré oddeľovalo bohoslužobný priestor, za nami niekoľko tisícový dav - rozhodne nemôžem povedať, že by sme stáli vzadu. To tak konvertiti majú, že túžia vidieť zblízka. Prišiel Hľa, Baránok Boží, bili sme sa v prsia, so zavretými očami pripravovali na sv. prijímanie, na ktoré som ja mohla chodiť asi rok a štvrť a Katka snáď tri mesiace... a so vzrušením sme sledovali, ako prijíma celebrant, ostatní kňazi, diakoni, na komplet asistencia (bolo ich tam požehnane), srdcia otvorené, dychtivé... a potom sa purifikovalo, kňazi si sadli, Pán Ježiš sa odniesol a kňaz vstal na modlitbu po sv. prijímaní. Myslím, že by sa vo mne vtedy krvi nedorezal, za to slzy išli samé. Taká vnútorná panika, taká krivda v malom srdci - klérus prijal, oni mohli, a MY? A MY? V tom momente sa veru nehralo na nejaké hodná-nehodná, hodnejší-nehodnejšia - ja som Ho potrebovala! 9 a pol roka a doteraz si pamätám, ako som zvierala to pletivo, až mi ruky rezalo, čo som chcela fyzickou bolesťou prekonať tú vnútornú. To je takto v sv. cirkvi, že stačí, keď prijímajú tí hore? A čo my ovečky? Myslím, že som nachvíľku mala oči stredoveku a videla ten klérus prebývať v prepychových palácoch, zatiaľ čo ja som umierala od hladu, ale v duchovnom svete to v tom momente bolo tak, umierala som od hladu po chlebe, na ktorý som sa cítila, že mám právo.. Až po sv. omši vyhlásili, že sa sv. prijímanie bude rozdávať tam a tam, ale ten čas (a nielen pre množstvo privítaní a ďakovačiek) bol dlhý, pridlhý na to, aby sa rana len tak zacelila - to je veľa, keď sa mladá ratolesť cíti celých 5 minút tak odmietnutá pastiermi...
Zachej, Zachej môj.. tak si sa veru ty cítil - nemal si k dispozícii viac než toho pol oka pol sekundy, a rozhodne si nemal nádej, že by mohol vojsť pod tvoju strechu - ktorú ja mám, a denne, hoci sme rovnako nehodní. Lenže keď sa to potom stalo, keď si mal svoje "prijímanie" hosťa a prežil si svoje "prijatie", v tebe sa zmenil svet: pol majetku chudobným, všetko vrátiť, čo bolo nie tvoje, aj s úrokmi..
Hostím ja Ježiša každý deň - a zmena nikde. Akosi som si zvykla, že ku mne chodí. Myslím, že zajtra sa naschvál postavím niekde dozadu a pri premenení nakuknem len tak na pol oka. A potom budem počas prijímania myslieť na to, že som tu nemusela stáť. Veru si tie časy pred krstom pamätám! Roky som cítila hrdosť, keď som sa konečne mohla zdvihnúť aj ja z lavice a ísť si po Pána. Je načase to oprášiť, aby aj ku mne prišla spása.
