« Back

Sadla som si ku Tebe.

Sadla som si ku Tebe.

Sadla som si ku Tebe a pozorovala som Ťa. Hnala ma potreba porozumieť, čo sa Ti vlastne deje vnútri. "Keď sa všetci divili všetkému, čo Ježiš robil, povedal svojim učeníkom: „Dobre počúvajte a zapamätajte si, čo vám poviem: Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí.“ Lenže oni nechápali toto slovo. Bolo im zahalené, aby mu nerozumeli, ale báli sa ho opýtať na to slovo." (Lk 9, 43b-45)

Ako každá žena, ktorej milovaný dosahuje úspech, cítila som sa zaliata radosťou z udalostí posledných dní. Najskôr to zázračné rozmnoženie chleba, o ktorom sa všade toľko hovorilo. Petrovo vyznanie, že si Mesiáš. Potom ten tajomný výlet na vrch - mlčiace, ale zvláštne prežiarené tváre troch učeníkov. Moc nad zlým duchom, nad ktorou stŕpol dav. Ľudia boli z Teba udivení, celí preč! Napĺňalo ma to hrdosťou a šťastím: takto, presne TAKTO to má byť, zaslúžiš si všetku úctu! Myslela som, že aj Ty budeš žiariť spokojnosťou.

Sadla som si ku Tebe a pozorujem Ťa. Všetci Ťa obdivujú, aké divy a skutky konáš, čo dokážeš, a po Tebe sa všetky tie chvály akosi kĺžu dole - ba priam cítim, že sa Ťa vôbec nedotýkajú. Nemáš ani trochu radosť? V pohľade zachytím vážnosť. Hocijaký údiv nezabráni tomu, aby za pár dní... "Syn človeka bude vydaný." Zrazu je mi to jasné. Akoby si mi hovoril, že toto nie je to dôležité. Čo na tom záleží a čomu to zabráni, že Ťa dnes obdivujú? Kým na jednom poli žneš nesmierny úspech, na druhom - tom hlavnom - sa až toľko nemení. Ľudia Ťa obdivujú - ale nekonajú pokánie a nezačínajú Ťa masovo obdivovať. Toto bolo treba robiť, a tamto...

Vidím mnoho paralel so súčasnosťou, so mnou. Niekedy som chválená za bystrosť, inokedy za piesne. Málo to so mnou hýbe. Aj keby som bola úplne geniálna a druhý Karel Kryl, neurobí ma to zdravou a dobrou. Jednoducho, škoda pochvál za góly v zápase, ktorý vlastne nehrám. Určite, som za to vďačná, a Bohu patrí veľká vďaka za dielo, ktoré robí - ja ale budem na konci súdená za lásku, a na tomto štadióne mám viac prehier ako výhier. A to isté hocijaký kňaz! - napadá ma. Môže mať krásne kázne a nádherne spievať a ľudia mu to môžu stokrát povedať, a predsa ho to nechá chladným. Nie je to pýcha, ani falošná pokora, ani žiaden iný vzletne definovaný zlý sklon duše. Nemá na to čo odpovedať. Akoby mohol mať spokojné srdce, keď nemá všetky ovečky doma? ..spytujem si svedomie. Alebo rodič, úspešný v práci, vyznamenaný, neviemakoodmenený.. bez dôvery vlastného dieťaťa, alebo...

Pozorujem naše malé spoločenstvo. Úžasné skutky, ktoré mňa napĺňajú veľkou bázňou a pokojom, apoštolom naopak zavreli ústa. Aj Peter a Ján sa dnes akosi držia obďaleč a ostýchajú sa Ti priblížiť. Vidím, že neporozumeli, čo si chcel povedať, ale boja sa Ťa opýtať. Cítim tú relatívnosť "úspechu". Ľuďom tie predivné skutky nezabránia ublížiť Ti - a Tvojich od Teba akosi oddelili. Bude im chvíľku trvať, kým si znova zvyknú a uveria, že si naozaj ten Ježiš, ktorý si ich vybral a ktorý ich potrebuje, aj keď oni nie sú takí svätí a nedokážu to, čo Ty. Cítim, že je Ti smutno z toho, že dary môžu byť prekážkou vo vzťahu. A pritom - znovu si to uvedomujem - veď zázraky naozaj nie sú ten rozhodujúci futbalový zápas..

Líham si spať pevne rozhodnutá nenechať sa od druhých vzdialiť tým, že sú úspešní, známi, veselí, zdraví, menej komplikovaní, viac zrelí, skvelí rodičia, vedú krásne chvály alebo majú krásne kázne a nezačať sa ich báť. Cieľ, ku ktorému si nás pozval, máme všetci spoločný.