Tak, takto to často býva, aj keď nie vždy končí:

„On bol robustný, mal silný hlas a drsné spôsoby. Ona bola krehká a veľmi nežná. Uzavreli spolu manželstvo. On si myslel, že jej nič nechýba. Ona sa zasa starala o dom a vychovávala deti. Deti vyrástli, oženili sa a povydávali a odišli. Ako sa to už stáva...

Ale vo chvíli, keď všetky deti už boli zabezpečené, žena stratila svoj úsmev, chudla a stávala sa čím ďalej tým priesvitnejšou. Nemohla jesť a krátko na to nemohla už ani vstať z postele.
Manžel sa o ňu veľmi obával, a tak ju odviezol do nemocnice.

Pri jej lôžku sa striedali lekári a neskôr i skúsení odborníci. Ale nikto nemohol prísť na to, o akú nemoc ide. Potriasali hlavami a nevedeli si rady.

Posledný lekár si vzal bokom jej manžela a povedal mu: „Tak sa mi zdá... jednoducho ... že vaša manželka už nechce žiť.“

Muž si sadol bez slov na okraj lôžka svojej ženy a vzal ju za ruku. Drobnučká rúčka sa skryla celá v jeho obrovskej dlani. Potom silným hlasom rozhodne prehlásil: „Ty neumrieš!“

„Prečo?“ spýtala sa ho hlasom tichým ako ľahký závan vetríka.

„Pretože ja ťa potrebujem!“

„A prečo si mi to nepovedal skôr?“

Od tej chvíle sa jej stav začal zlepšovať. A dnes sa má výborne. Odborníci sa ešte dlho dohadovali, o akú chorobu išlo a akým lekárskym zákrokom sa uzdravila.“

Myslím, že väčšina z vás mi dá za pravdu, keď poviem, že v našej konzumnej spoločnosti trpíme na plytké a formálne vzťahy. Povinnosť nestačí k prežitiu... v tomto by sme mohli zhodnúť všetci. Vzťahy potrebujú oveľa viac a preto sú náročné. Nedajú sa odbaviť ako nákup v super, hyper, maxi markete. Vzťahy sa nedajú kupovať, vychádzajú z iného bohatstva, ktoré človek nosí hlboko v duši.

Je tomu už takmer dvadsať rokov, keď som stál v úžase pred katedrálou v Miláne, alebo ak chcete, Milánskym Dómom. Úchvatná gotická stavba. Začali ju stavať v 14. storočí, ale dokončili ju až o 500 rokov neskôr. Strechu lemuje 135 vežičiek, množstvo plastík a chŕličov. Najvyššia veža dosahuje výšku až 108,5 metra. Nádhera...

V súvislosti s touto stavbou sa spomína táto udalosť. Neviem v ktorom roku, ani ako sa volal vtedajší biskup, ale z dôvodu meškania stavby bol nútený spolu so staviteľom urobiť prehliadku prác na rozostavanom Dóme. Keď naša skupinka prechádzala pomedzi kamenárov, biskup zastal pri jednom z nich a pozoroval jeho prácu.

„Na čom teraz pracujete?“ Opýtal sa.

„Vykresávam rozetu na jednej z vežičiek strechy Dómu.“ Odpovedal kamenár.

„Zdá sa, že vám to ide dosť pomaly“. Pokúšal biskup.

„Áno, je to náročná, citlivá a pomalá práca plná jemných detailov.“

„A musia byť tie detaily tak precízne? Veď v tej výške ich aj tak nikto neuvidí“. Pokračoval biskup.

„Áno, máte pravdu... nikto z ľudí to zdola neuvidí, ale Boh áno a práve z lásky k nemu to robím tak precízne aj v malých detailoch.“

Aj vzťahy sú ako stavba katedrály plné drobných, jemných a citlivých detailov. Stavať ich len na povrchnom pohľade je veľmi sebecké a preto každý vzťah potrebuje omnoho viac. Potrebuje vnútorné zaľúbenie, motív obetavej lásky... a toto sa v žiadnom super, hyper, maxi markete kúpiť nedá.

Drahí čitatelia, prajem Vám, aby ste nenaleteli na lacné a plytké spôsoby, ale budovali hlboké a stabilné vzťahy, aj keď budú vyžadovať veľa obety, trpezlivosti a zriekania.

m.d.