Blogs

« Back

Prečo

Prečo

sme stratili dar rozumieť liturgii...

Nepíšem výčitky nikomu. Sú to moje myšlienky, z vlastných úvah a meditácií, zo Slovom, z kázní, prednášok katolíckych kňazov a biskupov, hodných mena "Kristovi synovia" (žiaľ prevažne zo zahraničia...). Slúžili na porozumenie mne, v čase osobnej krízy vo viere, kedy som počúvala (mala v mysli) slová úbohých ľudí, ktorí šírili po svete, že omša je fraška, že Kristus a Eucharistia je výmysel Cirkvi, staromódne a podobné hlúposti, na všetko, čo sa týkalo Cirkvi, ktoré oslabili moju vieru a uvrhli ma míle späť do života so vzdialeným Bohom, ktorý hľadí na svet a nemôže konať, lebo mu nerozumejú ani vlastné deti... Títo úžasní kňazi Kristovi synovia sa nenechali ani dnes pomýliť útokmi na Cirkev a nna všetko sväté božie. Im vďačím za to, že smiem byť dieťaťom Boha a smiem mať účasť na živote a na bojoch jeho nevesty Cirkvi, v ktorej mi Boh dal všetko, čo potrebujem k životu. Nikdy by som nedokázala zotrvať na mojej ceste s Pánom, nebyť týchto kňazov!!! Oni mi boli a sú svedkami živej viery v Boha, svedkami živého Boha tu, dnes, medzi nami, Boha, ktorý nikdy nie je nečinný ale bez prestania koná, na premenu však potrebuje účasť človeka.

+

Liturgia je svätá. Nie je to "zbožný názov", ako nám to vyčítali, ani nie je výmyslom Cirki a žiadnou fraškou, ako ju nepekne nazývali ľudia v hneve.

Je to tak úžasné dielo Boha na zemi, že dnes, keď mi boh vrátil poznanie tej veci, sa mi nad tým zastavuje dych. Liturgia je dokonca svätá aj vtedy, ak ju slávia nehodní a hriešni kňazi. O tom nám už dávno rozprávali pápeži a svätí učitelia Cirkvi, ktorí boli úplne oddaní Bohu.

Keby sme skutočne a čisto túžili celým srdcoma celou mysľou, celým srdcom milovať Boha, vedeli by sme rozumieť jeho veciam, vedeli by sme rozumieť Liturgii, ktorá je tak mocná a živá, ako Boh! Prečo necítime jej účinnosť? Lebo sme povrchní, lebo nemáme otvorené srdce a myseľ je plná sveta. Trúfam si to povedať, prežila som to na vlastnom živote. Verte, je to tak. V Písme nájdeme mnohé dôkazy toho, že ak človek dovolí, aby do srdca vnikalo kadečo, niet iného dôsledku, ako rozchod s božími vecami. Jedno po druhom začne byť "zvláštne", javí sa "neskutočným", áno, je priam nejakou legendou či rozprávkou, ktorej nemožno skutočne uveriť. A srdce človeka ochladne, myseľ nedokáže chápať Božie a napokon človek zostáva sám so svojou slepotou a biedou.

Nikto z nás nemôže slúžiť dvom pánom... Ak slúžime svetu, sme synmi a dcérami sveta a budeme mať jeho myslenie. Nie Boh nám berie späť svoje dary - my nie sme schopní ich vidieť a prijať ich! To je úžasný rozdiel. Moja cesta viedla cez púšť sebaľútosti, zamaskovanej "ľútosťou" nad tým, že nedokážem milovať Boha a ľudí, ako to prikazuje v Písme. Po veľmi dlhom čase, lebo sama som nikdy z toho nemohla vyjsť (nemala som kňaza...), mi Boh podal ruku a vyviedol ma z mojich omylov... Pochopila som ten úžasný rozdiel, odhodila som ďaleko moju sebaľútost a začala som praktizovať ľútosť pre stratu Lásky môjho Boha. Potom, keď som vytrvala na tomto procese, kadiaľ ma viedla ruka Boha Lásky a On mi dal všetko, aby mi pomohol, ak nebolo človeka, ak nebolo kňaza...začala som vnímať to, ako môžem mať s Ním vzťah, skutočný a živý vzťah. Porozumela som mnohé, nie ja, On je vždy prvý...ja som s Ním, ak dovolím a prijmem Jeho Lásku, môžem vojsť do jeho Prítomnosti... Ak prijmem Jeho  pozvanie na Liturgii, som účastná zázraku. Ak otvorím srdce jeho Láske a Múdrosti, obdarí a pokladmi milostí, o ktorých ani vtedy neviem, ale deň po dni sa zviditeľňujú a môžem ich prežiť ako skutočnosť... Nedá sa opísať, čo by Boh dal človeku, keby to človek vedel prijať...! Nie sú to city, ani nijaké ľudské myslenie, je to živý Boh, ktorý koná, koľkokrát k nemu vchádzame do jeho nádvorí, na jeho svätej Liturgii.

Nech mi odpustia kňazi, biskupi, - ak nebudú sami zapálení pre Krista a pre jeho Cirkev - padnú preč od jeho Lásky a s nimi ľud, ktorý mali viesť... Nie sú to moje slová, to hovorili mnohí učitlia cirkvi, ktorí žili pre Boha. je to tak. Vidím okolo seba blúdiacich ľudí, ktorí odpadli od viery, lebo im chýbali hodnoverní svedkovia viery, nie len z vlastných radov, ale aj z radov kňazov a biskupov. Ďakujem každému jednému, ktorý žije sväto, a je spravodlivý pred Pánom. Ďakujem každému veriacemu, ktorý sa modlí a obetuje pre Cirkev, za kňazov a biskupov. Nemáme tušenia, ako veľmi nepriateľ zranil Cirkev, lebo si získal priazeň kňazov a biskupov...

Ďakujem pápežom a verným kňazom, ktorí dali život za krista a nikdy neopustili svoje poslanie! Ján Pavol II. si zodral topánky a ústa, napísal bezpočet encyklík a rôznych dokumentov, ktoré azdy nikto nečítal... Benedikt XVI., náš čistý a svätý muž Boží, čo všetko zdieľal svojim ovečkám, aby sa nikto nestratil... No už bolo veľa stratených, už nemohli počuť a pochopiť, čo nám pápeži cheli povedať...

Bez skutočného, živého obrátenia srdca k Bohu niet vzťahu s Ním. Nie preto, že by On nechcel, ale preto, lebo tak to nie je možné. Kde je zmýšľanie sveta, tam nie je Boh... Kde je vzťah k mamone, k peniazom, k veciam sveta, tam nie je Boh... Všetko na svete, celý svet je Boží, je pre nás a je našim podielom, nie je však našim Bohom, našim majetkom ani niečím, čo diktuje náš život.

Zmena zmýšľania, Pravda, obrátenie sa k Bohu, otvorenie srdca Bohu. Boh je Láska, nekonečne nás miluje a veľmi trpí tým, že nerozumieme, a nechceme prijať, čo nám ponúka už dlhé roky. Nie je neskoro, teraz je čas spásy! Konajme, kým trvá toto dnes!

Amen!

 

+

 

 

 

 

Comments
sign-in-to-add-comment
Duchovné argumenty, ktoré uvádzaš, 100% obstoja. Ja sa trochu obrátim k tým praktickým.
Je zaujímavé, že po 2.vatikánskom koncile ani netrvalo tak dlho, že naši ľudia s veľkou dávkou radosti prijali obnovu liturgie. Mnohí nadšení kňazi dokázali zmysel a podstatu tak ľudsky krásne a pritom i fundovane vysvetliť, že iba niekoľko inteligentov z vyšších kruhov sa mračilo....
Jednou z podstatných vecí je ale fakt, že táto liturgia bola čistá- keď sv. omša, tak sv. omša - a nič neomšového po nej. Pred bol prípustný krst, no čím ďalej tým viac veriacich využilo možnosť pokrstiť dieťatko v rámci sv. omše. Ľudové pobožnosti sa konali výlučne pred sv. omšou, a to s časovou rezervou tak, aby človek, prichádzajúci na sv. omši mal aspoň 10-15 min. zaručené ticho na sústredenie sa a prípravu na sv. omšu- súkromnou adoráciou, príp. ak nebol nával veriacich, mohol prijať sviatosť zmierenia.
K zmene došlo po vrátení sa náboženskej slobody. Ľudia si začali myslieť, že pred sv. omšou a aj po nej stále treba "niečo robiť", nahlas sa modliť, spievať-až do zazvonenia zvončeka, uvádzajúceho začiatok sv. omše. A začali pribúdať i rôzne papierikové modlitbičky ktoré neboli zo žiadnej knihy, ktorá by mala cirkevné schválenie. Samozrejme, každá modlitba od srdca je Bohu milá, ale nie všetky modlitby sa možno modliť nahlas a verejne.
Pamätám na humorný prípad. V istom exercičnom dome dával duch. cvičenia známy exercitátor z rehole redemptoristov, veľmi obľúbený. Prosil, aby po sv. omši, kto mieni zotrvať v kostolíku, sa už nemodlil nahlas. Ale zbožné tety nevedeli, že sakristia je oddelená iba závesom a len čo sa páter išiel prezliecť, začínala jedna pani ruženec. Páter v albe sa vrátil, a poprosil,aby sme rešpektovali, čo povedal a vrátili sa v tichu k téme homílie. Odišiel znovu, a znovu sa, tentoraz staršia rehoľná sestra, začala modliť loretánske litánie. Páter podotkol, že tie sme sa modlili popoludní a ticho vyšiel. Do tretice všetko najlepšie. Po ďaľších piatich minútach iná pani: Litánie ku sv. Jozefovi! Páter sa vrátil, ale tentoraz už mlčky a zhasol veľké svetlo. V ten deň už bolo ticho, ale ďalšie dni prítomní pátra nerešpektovali a keď chcel niečo povedať, istá horliteľka povedala- citujem v origináli: " Ta na ky fras take duchovne cvičeňa, ket še tu aňi modľic ňeda."
Mám veľmi radostný vzťah k vystavenej Najsvätejšej sviatosti. Tichú adoráciu. Ľudia zrejme ticho nemajú radi. Mám rada i posv. ruženec, ale miešať oboje dokopy, "len aby sme mali odmodlené"....m.m.m.....neviem.
V jednej z našich diecéz predsa len začali modlitby aj po sv. omši. Napr. adorácia. Lenže, sv. omša skončila podľa predpisov a kto mal povinnosť, mohol odísť s požehnaním . V susednej, v snahe udržať čo najviac ľudí, kňaz po modlitbe nedal požehnanie a oznámil, že teraz bude adorácia. Kto potreboval odísť, odišiel bez požehnania. Čo je škoda. Existujú ľudia, ktorí idú do služby, ku malým deťom, opatrovať chorých....sú ukrátení.
Ľudia, ktorí nemali možnosť počuť alebo čítať do hĺbky vysvetlený každý detail sv. omše, majú často sklon dávať ľudovým pobožnostiam prednosť pred sv. omšou, hoci táto je vrcholom všetkých našich modlitieb. Prosila som duchovných otcov na synode, katechétov aby tomu venovali viac pozornosti. Bolo schálené väčšinou a dostalo sa aj do záverečného dokumentu, ale nič sa nerobí.... takže moja odpoveď znie zvyk je železná košeľa.
Niekto veľmi operuje jednoduchosťou ako zbraňou voči ľuďom, ktorí sa nábožensky vzdelávajú. Dnes som našla krásny citát:
"Jednoduchosť neznamená nevedomosť." Mary Wardová , 16.storočie, zakladateľka Congregatio Jesu ( predtým "anglických panien").
Posted on 7/4/13 1:45 PM.
Perfektne si to vystihla! Modlitby pred aj po omši nie sú každému vhod...veď každý z nás má iné, s čím ideme k Bohu. ... zbožné babče možu dac hodzinu skor a ňe rovno pred omšou, či po ňej! Tak...tichá adorácia je super potrebná...veď ako môžeme počuť Boha? ak nie v tichu...a kto chce hudbu, dobre, ale na akcii mimo ako doplnok omše, nie dávaťdo omše kadečo, čo tam nepatrí... - všetko študujeme, len omšu nikto neštuduje... prišli by sme rýchlo k tomu, čo je hodné, aby chválilo Boha živého...super si vystihla to - "máme potrebu stále niečo robiť"... veď JPII. už písal na tú tému, ale ako som písala - kto ich čítal? málokto... aby som nebola nespravodlivá, ja sama som ich objavila tiež nedávno...pred pár rokmi som prišla na to, aký poklad je BenediktXVI....a akým bol JPII. -jeho som si veľmi vážila nuž ale encykliky ani listy som nečítala...zamestnanie - zarábanie, záujem o veci, ktoré mi nepomáhali k spáse...mám na mysli svet - svetské starosti a problémy... samozrejme ich nemožno odhodiť ale je možné venovať sa Bohu a potom týmto... nevzala som si pre to čas, ale kúpila som si ich a teraz ich čítam...
Posted on 7/4/13 5:07 PM in reply to Mária-Irma Danieliszová.
Napadlo ma: možno sa Bohu páči, že sa modlia pred Bohostánkom...a len nám to vadí (aj mne) nuž my môžeme z toho zasa niečo urobiť. Ja už adorujem vonku, v tichu, tam kde je, v parku, v lese ako František...a zajdem k Bohostánku, keď tam niet nikoho... Pred omšou sa pripravujem po ceste...aj skôr, v mysli...alebo pri čítaní nejakej state dňa. Zistila som, že mi to pomáha a potom mi už nevadí, že sa babče modľa, alebo gagocu, ako huski:o) Bohu to vadiť nebude... a my sme kreatívni:o)
Posted on 7/4/13 5:01 PM in reply to Mária Künzl.
Vidím to podobne, preto odpoviem slovami blogu:
„Keby sme skutočne a čisto túžili celým srdcom a celou mysľou, celým srdcom milovať Boha, vedeli by sme rozumieť jeho veciam, vedeli by sme rozumieť Liturgii, ktorá je tak mocná a živá, ako Boh! Nedá sa opísať, čo by Boh dal človeku, keby to človek vedel prijať...!“
…možno preto aj moja alebo naša: ...“ cesta vedie často len cez púšť ľútosti nad tým, že nedokážeme milovať Boha a ľudí, ako to prikazuje Písmo.“
Vďaka za myšlienky!

K téme sa pripájam veršami sv. Terezie z Lisieux, z básne Jen z Lásky žít, nech sa nám stanú príťažlivým vzorom aj našou modlitbou :<br><br>

Žiť z Lásky znamená plout bez přestání,<br>
do srdcí vlévat pokoj, radosť, smích,<br>
Muj Pne, útrpnost mě popohání,<br>
vidím tě v duších – v sestrách – v bližních svých.<br>
Cit k bližním – to je hvězda jediná má,<br>
mou přímou plavbu vede její svit.<br>
Na lodní plachtě deviza je psaná:<br>
jen z Lásky žít.<br><br>

Žít z Lásky znamená, muj božský Pane,<br>
prosit tě, abys kneziˇoheň vlil<br>
do duše svaté, ať se čistší stane<br>
než andělé, jimiž ses obklopil!...<br>
Svou nesmrtelnou cirkev ochraň Pane,<br>
hleď, její dcera prosí o soucit<br>
a s oběťmi za ni už nepřestane,<br>
chce z Lásky žít! <br>
Posted on 7/5/13 2:11 PM.
Vďaka, Zitka, za koment aj za verše Terezky! Ešte je čas, kým trvá toto dnes, ako to vyjadruje Písmo, ešte môžeme uvidieť na ceste púšťou kvety a radosť od Pána, ktorý je tu s nami, je v nás a akonáhle otvoríme dvierka srdca, zaplaví ho darmi Lásky, ktoré nám neustále posiela:o) zrazu porozumieme, ako to myslel a budeme Jeho, iných objímať a radovať sa s Ním, aj s nimi už tu... Amen!
Posted on 7/5/13 5:57 PM in reply to Zita Podhradská.
Ja si pamätám už za socíku, ako sa kňaz v kázni snažil zakázať modlitby tesne pred omšou.. nepodarilo sa. Čas medzi koncom hlasných modlitieb a začiatkom svätej omše sa stále skracoval... a ja som sa naučila chodievať do kostola stále neskôr... až tesne pred omšou.

Tiež milujem ticho pred eucharistiou. Najradšej cez deň, keď je aj ľudí v kostole pomenej (alebo nikto). A po svätej omši poslúchnem slová kňaza: "Iďte v mene Božom" Veď sa práve skončilo to najcennejšie, najvzácnejšie slávenie. Čo ešte chceme pridať?
Posted on 7/6/13 12:02 AM.
V rádiu Horeb sa pripravuje na nedeľu v piatok poobede, 16,30h, napríklad, dnes som ju počúvala, nie e tak vždy, nemusíme sa viazať časovo, ani nie je treba robiť prípravu "umelo" a nasilu, akosi zoširoka... jedine z lásky...a potom si všimneme, že čas, ktorý príprava "zobrala" bol krásnym zážitkom...kedy nás obohatil Pán svojim Slovom... Nemusí to byť zakaždým akési nezvyčajne citovo nabité, aj úplne reálne a akoby obyčajné poznanie jednej veci zo Slova...je bohatstvom:o) Volajme k tej príprave Ducha svätého...potom to je úžasné...
Posted on 7/6/13 1:26 AM.