Som ranné vtáča.

Neviem či som ním bola vždy.

Od kedy vnímam spev vtákov, ako osobitný prejav Božej lásky ku mne, osobne,  vstávam ránami a načúvam, kedy sa ozve ten prvý hlások....

 V zime nie je príliš veľa dôvodov na spev.

Ale aj tak sa v časoch, kedy som naozaj potrebovala pocítiť, že Boh ma rukolapne miluje, odrazu ozvalo vtáčatko...

Teraz, cítiac príchuť jari, akoby sa vtáčence zbláznili. 

Prekrikujú sa čím ďalej, tým skôr, a pridávajú na intenzite, že ani plastové izolačné dvojtrojsklá nestíhajú utlmiť ich veľdiela.

 Som si istá, že žiadne vtáča neštudovalo kompozíciu, ani dirigovanie ...nepriek tomu, to za oknom Božím vtáčkom neskutočne ladí.

Uchu lahodí

 čo skomponovali

stále nanovo.

A stále iné.

A neomrzí

 nikdy

ako  duc duc ľudské

Bože, neskutočná je tvoja láska

 ku mne

Aj keď neverná som

ty

 miluješ stále.

 Akoby som bola jediným tvojím dieťaťom.

Malým, chorým, zraneným,

ktoré matka i otec milujú o to viac,

lebo je bezmocné a odkázané

 na pomomc

 lásku

 milosrdenstvo

 Bez podmienok.

 Lebo si

 lebo som

 nič viac

 iba 

láska

 vyspievaná

znovu a znovu

deň čo deň

 Božím hrdielkom

 zobáčikom

 čo nevie

 nič

iné 

 iba potešovať 

 a chváliť Boha

 ako najlepšie vie.

Uši, počúvajte,

 srdcia, viďte,

 aký dobrý je Pán.