« Back

Ako z roztrhanej knihy...

Ako z roztrhanej knihy...

Našla na povale staré knihy. Listy sa váľali po všetkých kútoch. Ich jediný čitateľom bol prach. „Pozbieram ich a poskladám z nich príbeh“, pomyslela som si držiac v ruke niekoľko zdrapov... Chcela som vedieť prečo sa Anna Mária nevrátila do Francúzska a prečo Pierre nepoznal svojich rodičov.

 No aj keď som sa snažila zo všetkých síl... príbeh Anny a Pierra ostal pre mňa iba klbkom nezodpovedaných otázok...

Rovnako ako život a jeho príbehy...

Už niekoľko dní ma „valcujú“ a pozývajú ma robiť ľudské závery.

Občas sa neovládnem a kladiem ich na podnos (či POD NOS) Božej vôli a presviedčam Boha, že viem, čo má urobiť

a že by si už konečne mohol poriadne nastaviť hodinky, lebo PODĽA MŇA je práve teraz plnosť času.

 

Posúďte sami:

V kostole stretám dvojičky.  Dvoch malých chlapcov.

V škole sa hrajú na neriadené strely.

Už vieme o ich mame...

Rakovina s kosou stojí nad jej životom.

(Ešte že nad ňou je KTOSI – kto nekosí, ale dáva ŽIVOT /pozemský i večný/ )

 

V kostole sú dvojičky iné...

Tiché.. Pokojné...

S rešpektom si obzerajú veľké obrazy

a sochy obrov, ako hovoria svätcom.

Babka ich stále drží za ruky...

Mávame si,

Sedia na druhej strane pri krstiteľnici.

Usmejú sa a spínajú ruky...

Čože sa stalo?

 

Je po omši.

Čakajú ma...

A vraj: „Je to pravda, že mal Ježiš rád deti?“

Prikyvujem. Ako dôkaz priložím príbeh o tom,

že deti majú na Ježišovu pozornosť plné právo.

Ježiš ich neodohnal, ale pokarhal svojich dospelých kamarátov.

 „A aj ich počúval?“ Pýta sa druhá dvojička.

Na tvár mi vybehne úsmev, no keď počujem:

„Tak sme vyhrali. My sa tu chodíme modliť za mamu,

a sme deti. Takže nás Ježiš musí počuť a mamu nám vrátiť

zdravú domov.“ akosi zamrzne...

 

Babka sa na mňa pozrie, ja na ňu tiež.

Je nám jasné, že lekári majú na rakovinu iný názor ako drobci,

lenže....

 

Ani sme si nevšimli, že sme sami.

Dvojičky skúšajú stáť na jednej nohe na obrubníku chodníka.

Lúčime sa...

 

Babka kráča za nimi a ja sa snažím presvedčiť Boha,

že by pre týchto drobcov mohol spraviť výnimku,

veď mama je len mama....

 

Alebo škola...

Moji ôsmaci...

Medzi nimi jeden...

Odporca všetkého čo má v slove tri písmená B-O-H.

Jeho slovník sa dá jednoducho zhrnúť do nasledujúcich bodov:

„Dajte mi pokoj,“

„Hovorte si čo chcete,“

„Mňa sa to netýka!“

 

Modlím sa za neho – ale Boh je hluchý...

Dohováram mu – ale odpoveďou je iba úsmev „tínedžera“

Píšem poznámky – ale je to iba hrach na stenu....

Že by bol čas kapitulovať?

 

Dnes...

hodina v plnom prúde...

Téma: Sekty...

Ostatní svorne tvrdia, že sa učia „hlúposti“ a nebudú to v živote potrebovať.

Iba on - odporca povie čosi k veci: „A čo máme robiť, keď stretneme sektára?“

„Stretol si niekoho?“

 

Priznáva...

 Rozpráva o svojej babke..

O jej hodinových snahách evanjelizovať svojho vnuka....

„Jej šibe,“ končí... a niekde vo vnútri ho to štve...

Tá žena sa o neho starala, keď bol malý....

 

Neviem, čo povedať...

Ponúkam základné pravidlá riešenia...

A po hodine sa znova obraciam na Boha s otázkou,

nie je čas, aby ho našiel aj tento mladík

a aby sa nedal zamotať do predstáv svojej starej mamy...

 

A keď som začala s tou školou, tak ešte niečo...

Iný „tínedžer“...  Spachtoš obecný...

Pri slove „Boh“ zatvára oči a mlčí...

Premýšľala som prečo, rozprávala som sa s ním,

no odpoveď, ktorá by ma uspokojila, neprišla...

 

V meste ma však zastavila jeho mama.

Vraj, čo a ako na náboženstve...

.. a že jej syn do kostola nechodí, lebo to majú ďaleko..

...a že jej synovi je Boh nesympatický....

„Nuž milá pani, tak prečo sa neprihlásil na etiku?“

 

Pokúšam sa prihrať riešenie....

 

„Nie, nie... on vás má rád...,“ mení slová piesne.

„Viete ono sa to začalo vtedy keď som prvý krát stretla Ježiša,“ začína mi rozprávať svoj príbeh. „Objal ma, psychicky i fyzicky sa ma dotkol,“

pokračuje... „A ja si prajem, aby mu všetci slúžili, celým srdcom...“

Začína mi svitať.... Niečo tu nehrá...

Útek do snov na hodine náboženstva je pre jej syna riešením....

 

Pani sa ešte chvíľu rozplýva, zmätená a zranená. Hovorí o „mystických zážitkoch.“

Som zvedavá, či má čas pre stretnutie sa s Ježišom na svätej omši... ale tvrdí, že nie. Majú to ďaleko. Musia pracovať, sú podnikatelia....  a dôvodov prečo „ne-ísť“ do kostola sa vždy nájde dosť.

 

A tak mlčím.

„Veríte mi?“ pýta sa hľadiac mi do očí.

„Nie,“ odpovedám pokojne.

Očervenie, otočí sa na päte a zacituje biblický odkaz:

„Ani vy mníšky, nemáte zmysel pre veci božie, iba pre ľudské...“

 

Vydýchla som si, keď odišla.

Chcem byť chvíľu sama.

Modlím sa a sľubujem Bohu, že nechám jej syna na náboženstve pokojne spať,

a vravím mu, že ak chce, môže si nastaviť budík svojej milosti

a zobudiť ho.... Ukázať mu, že je iný ako ten, ktorého vníma jeho mama.

 

Mohla by som pokračovať....

Čo príbeh, to kapitola...

Lenže to nie je celý ľudský život.

Je to iba jedna časť...

 

Jedno stretnutie je ako niekoľko vytrhnutých listov z knihy, ktoré nám život vetra privial do dlaní...

Ako sa pozerať na ľudí?

Čo o nich hovoriť?

Lámať nad nimi palicu, či?

 

Ježiš vedel, prečo povedal: „Nesúďte, a nebudete súdení...“

A dal nám príklad, keď povedal, že ...“nalomenú trstinu nedolomí...“

A ďalej?

„Neste si navzájom bremená a tak naplníte Kristov zákon...“

 

Pane, pomôž mi kráčať na ceste spolu s ľuďmi, ktorých mi posielaš do života a daj mi poznať, čo potrebujú... Nauč ma čítať nie kapitoly v ich knihe života, ale všetky stránky, či už tie radostné  alebo tie ktoré zaváňajú smútkom a bolesťou. Nechcem robiť veľké veci, ale malé s láskou, ktorú vkladáš do môjho človečenstva. Amen.

 

Comments
sign-in-to-add-comment
Toto si vrývam do pamäte svojho srdca i mysle: "Nechcem robiť veľké veci, ale malé s láskou, ktorú vkladáš do môjho človečenstva." Veľká vďaka!
Posted on 11/04/14 08:13.