Premýšľam, či sa niekedy nesprávame ako deti, hoci sme už dospelí.
Príbeh o bohatom mládencovi ma chytil opäť za srdce. Prerozprávam ho trochu inak, tak ako som mu porozumela včera.
Keď sa vydával na cestu, ktosi k nemu pribehol, kľakol si pred ním a pýtal sa ho: “Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život? Ježiš mu odpovedal: “Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý, jedine Boh. Poznáš prikázania: Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Nebudeš podvádzať! Cti svojho otca i matku! Ale on mu povedal: “Učiteľ, toto všetko som zachovával od svojej mladosti.”
Možno by sme dnes vysypali z rukáva niečo ako: “Do kostola chodím každú nedeľu, spovedám sa pravidelne, snažím sa čítať si Písmo, keď sa dá, nepijem, nefajčím a nenadávam…” Mnohí by sme na toto všetko mohli, podobne ako ten mladík, s hrdosťou odpovedať: “Viem, toto všetko som zachovával od mladosti.”
Napriek tomu, že toto všetko robíme… sme aj my dnes ľuďmi, ktorí majú pocit, že toto nemôže byť všetko, že tu ide o niečo viac, o niečo iné? Veď ten mladík … formálne dodržiaval všetky pravidlá. Prečo tá obava, že večný život neobsiahne? Je to aj v nás?
“Ježiš naňho pozrel s láskou a povedal mu: “Jedno ti ešte chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“”
Ježiš sa na neho pozrel s láskou. A nemlčal. Povedal mu: Jedno ti chýba. Áno, potvrdil jeho dojem, že nestačí to, čo dodržiaval doteraz. Nie všetci sme bohatí, však? Ale mnohí máme ten pocit, že ešte niečo treba… odovzdať, dať Bohu k dispozícii, aby sa veci naozaj pohli, aby sme naozaj rástli, aby sa On v nás skutočne oslávil.
Premýšľaš niekedy, čo je tvojím bohatstvom? Na čo si najviac potrpíš? Sú to veci, ktoré si chceš kúpiť? Nový tablet, či iPhone? Je to dom, ktorý staviaš? Alebo je tou komoditou tvoj čas? U nás v spoločenstve sme sa dostali do situácie, že už nemáme čas sa stretnúť. Nedarí sa to. Pre mnohých z nás je náš čas niečím, čo chceme vlastniť, chceme ním disponovať voľne. Rozhodovať o ňom bez záväzkov, povinností a zodpovednosti. Podľa povinností, to je jasné, ale aj podľa seba, našich záľub, koníčkov a túžob. Cítime v tom uplatnenie našej slobody. Ten mladík cítil istotu a slobodu v tom, koľko toho vlastnil. My sme dnes zvyknutí byť pánmi svojho času. Vyberám si tento čiastkový problém, lebo sa ma týka.
Čo ak by ti Ježiš povedal: “Choď, rozdaj čas, čo máš, a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma.” Je v tvojom srdci panika, čo by sa stalo, ak by si Bohu odovzdal aj toto? Možno potom odídeš so sklonenou hlavou, smutný, pretože tvoj majetok je veľký. Ibaže … Ježiš za tebou nepobeží. Nebude ťa naháňať s výhodnejšou ponukou, ani neponúkne ten najvýhodnejší paušál, aby si bol aj ty spokojný, aj On. Nie, nerozmyslí si to, že by mu možno stačil aspoň kúsok tvojho času, keďže si niečo chceš nechať pre seba.
Páči sa mi, že Ježiš neustúpil. Nepoľavil. Neznížil latku, hoci sa mladík otáčal, aby odkráčal. Nerozbehol sa za ním v panike, čo teraz, ak nakoniec pre tieto jeho slová nebude chcieť byť jeho učeníkom. Dal mu odpoveď na jeho otázku. Otvorene povedal, aká je cena. Nedalo sa zjednávať :). Ani tebe nepovie “Stačí, keď mi dáš dve hodiny denne.” Neuspokojí sa ani s polovicou.
Boh chce naše životy skutočne použiť. Aby to mohol spraviť, potrebuje našu vydanosť. Byť vydaný, znamená dať mu všetko k dispozícii. O veciach rozhoduje ten, kto nimi disponuje. A Boh chce naozaj všetko. Dať mu všetko znamená nerobiť a nehľadať už to, čo chcem ja, čo baví mňa, ale to, do čoho ma povoláva Boh. Znamená to zomrieť sebe, stať sa zrnom, ktorá padne do zeme, odumrie, aby prinieslo veľkú úrodu. Boh chce, aby sme robili správne veci, pretože sú správne, nie podľa toho, či nás zrovna bavia alebo sa nám chce. Túži, aby sme šli za hranice svojej komfortnej zóny, svojho pohodlia, aby sme prekonali obdobie prechodu od “baví ma to, lebo to ide samé od seba a je to super” do “vytrvám, pretože Boh mi zjavil, že toto je pre mňa dobré a potrebné, aj keď to teraz stojí veľa”. To prvé je postoj dieťaťa. To druhé je postoj dospelého. Dieťa dostáva istý druh požehnania, dospelý sa môže ponoriť do novej dimenzie. Ak sa nerozhodne správať sa i naďalej ako dieťa.
Nie, nie je to vstup do otroctva a ovládania. Je to pozvanie prežiť niečo absolútne nádherné, úžasné, oveľa lepšie, než všetko to, čo by sme dokázali sami, alebo čo by sme si vybrali sami. To viem nabetón! Žiť pre Boha, to je to, prečo sme tu. V ničom inom nenájdeš šťastie ani uspokojenie. V ničom menšom. Ibaže sa to nedá robiť len spolovice.
Pavol povedal: “Keď som bol dieťa hovoril som ako dieťa, poznával som ako dieťa rozmýšľal som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby.” 1 Kor 13, 11
Premýšľam, či sa niekedy nesprávame ako deti, hoci sme už dospelí.
