Tie isté ruky môžu zvelebovať, ochraňovať, žehnať, objať, maľovať, upratať, pohladiť, poláskať, namiesiť, pozvať, priniesť dar, ale aj ublížiť. Tie isté ústa môžu pochváliť, povzbudiť, osloviť, vyznávať, zvelebovať, poradiť, ale aj ohovoriť, znetvoriť, prekrútiť, zhanobiť, ponížiť. Tie isté…vyber si, kým chce tvoje srdce byť…vždy sa môže obnoviť, veď Boh tak stvoril nás, by sme mohli rozdávať , roznášať, hlásať LÁSKU. JEHO, Toho malého Človeka, v každom srdci ukrytého.

Ubehol tretí mesiac, v ktorom sme prežívali advent aj Vianoce.  Obzerám si fotky v telefóne aj tie mi pomáhajú spamätať sa čo sa v tak krátkej dobe mohlo všetko stať. Som v Neuquene. Mám tu byť nasledujúci rok. A vďaka Bohu aj sestra Veronika Bernardette zo Slovenska, to je veľká vzácnosť. Nie len preto, že je Slovenska a tak sa môžeme rozprávať slovensky, ale je vzácna tým, kým sa stáva Necháva pretvárať.  Môžem tu len s údivom pozorovať koľko za ten rok zanechala v ľuďoch, v ženách na ktoré myslí v modlitbe, navštevuje ich a zaujíma sa, čím žijú, čo ich trápi, z čoho sa tešia a ak sa cítia osamelo navštívi ich, nečaká na pozvanie, napíše prvá ide oprotu v ústrety ľuďom. Boh, ktorý sa stará, zaujíma…..tento odkaz vo mne zanecháva každý deň, ktorý tu s ňou môžem zatiaľ byť. Zatiaľ, lebo o mesiac ju čaká nová misia v Buenos Aires, a tak mi ukazuje ako to tu “chodí”.Vzácností je tu viac. Teraz myslím konkrétne ženy,  ktoré sa stretávajú každý týždeň  “mujeres de fe” (ženy viery) . Ženy, laičky ktoré sa snažia každodenne žiť vieru najlepšie ako vedia. Samé si prešli toho viac než dosť a ja som dostala tento vzácny dar, prežiť tento nasledujúci rok s nimi. 

Ešte predtým ako som prišla sem do Nequene, predchádzala tomu rozlúčka so sestrami v Bariloche. Aké nádherné sú cesty, ktoré nám Boh pripravil. Rosita, sestra, ktorú som spomínala už v predošlej reflexii zanechala vo mne hlboký odkaz o Bohu, ktorý počúva a berie vážne to, čo hovoríme, aj ke'd si myslíme, že to vlastne nie je ani tak dôležité. Prečo si to myslím? Raz som spomenula pri spoločnom  obede so sestrami v Bariloche, že mi je veľmi blízky Ján Pavol II. Mali tam zavesený  jeho obraz. Mesiac na to, keď som odchádzala zaklopala na dvere a v silikónovom obale mi priniesla fotku so slovami, že som  raz spomenula, že mám rada J.P. II., a že okrem obrázka,  môžem mať originál a že ona tam nie je ani tak dôležitá ako on, tak by mi chcela podarovať toto. Tá fotka musela mať pre ňu obrovský hodnotu. Nie len preto, že na nej bola ona s Jánom Pavlom II., ale aj preto, že mala jednu fotku. Nemá  uloženú kópiu v počítači, ani v mobile, ani na instagrame, či facebooku. Prosto mi darovala svoju fotku, ktorú mala pekne uloženú mnoho rokov ako spomienku na stretnutie s pápežom. Rosita s Jánom Pavlom II., podávajú si na tej fotke ruky. Dvaja rehoľníci, ktorí na seba hľadia s obrovskou radosťou a úctou. Z tej fotky som mala pocit, že sa museli  poznať od detsva. Tak veľmi sa tešili zo vzájomnej prítomnosti. 

Taký istý pocit som mala, keď som stretla v r. 2021 prof. Krčméryho v každej osobe videl Boha, s každou osobou sa rozprávala s veľkou úctou. Ďakujem Bohu, že mi posiela do cesty ľudí, ktorí sa dotýkajú srdc ľudí zázračným spôsobom. Dotýkajú sa aj toho môjho. A používajú svoje ruky, ústa, uši a predovšetkým srdce na zjavovanie Boha vo svete.