Blogs

« Back

Formácia kresťana

Formácia kresťana

Kresťan má rásť vo viere, Má to byť na ňom vidno, že žije autentickú vieru v Boha. Je potrebná formácia.

 

Ani kresťania nerastú z vody dažďa. Musia sa veci viery učiť, musia nadobúdať vedomosti, konkrétne skúsenosti viery osobne a aj od iných ľudí, ktorí sú upevnení v živote s Kristom a na ktorých živote je vidno účinky Ducha svätého. Majú nimi byť kňazi, rehoľné osoby ale aj laici, o ktorých toto možno skonštatovať. A majú samozrejme aj sami osobne žiť životom z viery v Boha, ktorý je odlišný od "troška života s Bohom" v nedeľu, alebo raz za čas.

Čo je formácia?

Je pozvaním rásť. Je výzvou na zmenu. Je úlohou. Je odpoveďou na lásku Boha.

Je to práca na sebe, práca pre iných,  s inými.

Je prácou na osobnom raste v spoločenstve veriacich, pod vedením Ducha svätého.

Je to práca na stavbe a budovaní charakteru Božieho človeka, patriaceho Bohu a iným.

Je to štúdium, práca,  služba, dávanie sa.

Je to zdieľanie sa ľudí, ktorí vedia, komu uverili a podľa toho žijú, ktorí sa delia s inými o dary, ktoré bez akejkoľvek zásluhy dostali.

Je to služba sebe, iným, svetu.

Je to rozmnožovanie talentov, je to darovanie seba iným, je to zdieľanie spoločného ľudského údelu na tejto zemi, kým vojdeme do večnosti.

"Nebojme sa!" JPII.

Pápež často opakoval túto vetu. Hovoril ju všetkým, ľudu Božiemu. Adresoval ju  hlavne mladým, ktorí sú budúcnosťou, lebo vedel, že strach znemožní rast vo viere a prekazí zrelosť viery.

+

Kresťania, ktorí sú pevní vo viere, musia rásť, aby mohli slúžiť iným.Kresťan nemá mať strach. Je chrám Ducha svätého.

Majú na zreteli osobný rast a zrenie vo viere, život z viery. O ten sa musia snažiť osobnou iniciatívou, lebo dnes im nikto nenaservíruje hotové riešenie a dnes to nie je o nás bez nás. Dnes rozhodujeme o sebe my sami. Ja rozhodujem, že chcem rásť a ja hľadám spôsoby a možnosti, ako to môžem urobiť, Ja to potrebujem. A nie sme v tom sami. Máme Ducha svätého a sú tu aj ľudia, ktorých nám posiela. Musíme len vedieť spoznať, ako ma Boh vedie a ako to môžem osobne vo viere žiť.

 

Kristus je tu ale kde sme my? Duch svätý hovorí a chce viesť ale nik nepočúva (nepočuje?) Chce konať so mnou, cezo mňa, ja však neviem, ako konať s ním...

Viem, kde stojím vo viere ja osobne? Viem, kde je môj brat? Viem, kde nájdem radu, odpoveď na otázky? Je mi jasné, kedy ísť za kňazom po radu a kedy pre to, aby som poskytol službu ja jemu?

Viem že mám zodpovednosť za moju vieru? - ak nerastie moja viera, zakrpatieva, zomiera. Nemôžem dávať svedectvo, nemôžem žiť vieru.

Viem, že mám spoluzodpovednosť za moju farnosť? - aká je moja viera, také sú moje skutky viery aj vo farnosti. Ako môžem byť na úžitok mojej farnosti, ak iba konzumujem, čo mi tam dajú (kázeň, spoločenstvo veriacich) ale ja sán nedávam nič? Ako môžem podporiť kňaza farnosti, ak ani neviem, že ho mám podporiť a v čom?

 

Kresťania, ktorí už zrejú vo viere, majú v obzore aj službu bratom a sestrám, ku ktorej sú volaní, je ich povinnosťou! a sú ovocím viery, kedy sa ich viera stáva skutkom, službou a zdieľaním. Aj to je ohlasovanie Evanjelia, to je život z viery, ktorý pomôže mnohým.

Je to ďalej aj osobný život modlitby, očisťovanie sa od nánosov "svetského ducha", od povrchnosti vzťahu k Bohu a k ľuďom, k sebe samému,

Je potrebné vzdať sa toho, vziať si jednoducho niečo, čo je práve poruke, miesto Boha. Napríklad brať si to, čo mi práve ponúka reklama alebo televízor, miesto toho, čo si mám ísť vziať pred svätostánok, na púť alebo na stretko. Alebo robiť niečo. miesto toho, čo by som mal, čo je potrebné, nutné. Každý spozná, vo svedomí, o čom je reč.

Je to aj očistenie sa  a od nezáujmu o skutočné hodnoty viery, ktoré si musím vyhľadať, vypýtať od Boha, vypracovať, premeditovať a prehodnotiť pred Bohom, prípadne v rozhovore s bratom, sestrou, s kňazom a podobne. Je to odmietanie toho, čo jednoducho nepatrí do života viery s cieľom vlastniť poklady od Otca, ktoré ležia na chodníku pripravené na prijatie. Lebo milosti Pánovej plná je zem...Nemôžem hovoriť, že mi nedali - ja som si nevzal, ja som si nepýtal! To je rozdiel.

 

Mnohí ľudia dnes hľadajú v živote zmysel, nenachádzajú ho a tápajú okolo seba. Mnohí  zbytočne trpia lebo nevedia ako žiť. Mnohí z nich sa stratia v obrovskom množstve ponúk "kadečoho", nevedia si vybrať a nemajú odvahu vyskúžať nové. Žiaľ  podobne je to aj u nás, katolíkov. Nesmieme poškuľovať po "svetskom" poklade, máme vzácnejší a omnoho drahší! Nemáme robiť kompromisy so svetom, lebo riskujeme stratu sily vo viere! Nemôžeme mať Boha aj mamonu. Jeden alebo druhé...

Ak robíme kompromisy, strácame silu. Nemáme silu viery. Môžeme aj stratiť vieru... To nie je iba také rozprávanie, to je skutočnosť. Preto je mnoho veriacich bez sily viery... Preto je Cirkev tak slabá  preto dostáva rany... Je to aj naša vec!

Mnohí z nás zostanú kdesi na povrchu toho, čo sa naučili a nehýbu sa ďalej. Viera zostane bez účinku. Viď: http://www.mojakomunita.sk/web/klaudia.kubekov/blog/-/blogs/viera-ktora-vedie-nikam-nevedie

 

Kresťan ako jednotlivec spoločenstva veriacich by ma vedieť, že život postavený na viere v Boha je potrebné formovať, upevňovať aby mohol byť účinný. Potrebuje osobnú formáciu. Vzdelávanie sa vo viere, skúsenosti viery, výmenu skúseností viery s inými kresťanmi vo vzťahoch - život v spoločenstve iných kresťanov. Kresťan musí rásť a zrieť, aby mohol odovzdávať vieru iným. Aby mohol svedčiť životom, aby vedel slúžiť bratom a sestrám, deťom, mladým a pod. Tak použije vieru na svedectvo života a na službu iným, ku ktorej je povolaný každý z nás.

Ak nebudeme rásť, viera sa nemôže šíriť, chýbajú skutky a nie sú spoločenstvá. Chradnú rodiny, Duch svätý mlčí a duch sveta huláka...

Ak nebudeme rásť, hynieme.

Kresťania, ktorí aj majú vedomosti a skúsenosti života viery, mnohokrát nevedia, ako ich dávať ďalej. Sú neistí, neveria tomu, že majú úlohu ohlasovať a viesť iných vo svojom okolí, v rodine a pod. Mnohokrát zlyhá ohlasovanie už vo vlastnej rodine. Nemôžeme nikoho nútiť k modlitbe, k viere, a ak som ja pevný vo viere, viem, čo môžem robiť, ako môžem vhodne viesť iného, brata, sestru, dieťa, manžela, manželku...Nepomôže násilie, ani zbožné chcenie, dnes máme zodpovednosť a máme možnosti, máme iné prostriedky. Máme rozum a vieru v Boha. Prosím Boha o múdrosť v tej veci, aby On povedal, ako môžem viesť moju rodinu...ako svedčiť mojim najbližším, ako mojim deťom, ktoré prestávajú chodiť do kostola atď. Spoločenstvá rodín nie súpovinné, sú možnosťou. jednou z mnohých. Majú skutočne význam v živote jednotlivých rodín. Sú dôležité. Bez nich sa rodina nielen uzatvára do individuality, ale chýba jej to, čo by získala vo vzťahu s inou rodinou. Chýba výmena skúseností s inými rodinami, ktoré majú podobné otázky v dennom živote, podobné témy pri výchove seba i ratolestí, život v manželstve a podobné.

Kňazi majú mnohé povinnosti, ktoré im určujú robiť to podstatné. Služba sv. omše pre nás  a s nami, spovedanie, vysluhovanie sviatostí krstu, prvého prijatia Eucharistie a mnohé iné. Nemôžeme od nich žiadať to, aby nám dávali školenia a kurzy, aj keď to mnohí robia - vďaka im! My máme byť oporou kňazom a nie len opačne. Aby farnosť dávala plody života viery, má mať kresťanov, ktorí vieru žijú. Nie je to "iba" chodenie na omše a spoveď. Nie je to iba konzumovanie - prvé prijatie Eucharistie, birmovka, sobáš atď. Je to aj dávanie seba iným v tomto spoločenstve. Ako to  robiť, k tomu sa ešte vrátim inde.

 

Milí kresťania!

Je rad na nás! Netreba sa báť. Všetko potrebné už máme. Máme vieru v Boha. Je s nami Pán, účinkuje Duch svätý. Poklady ležia na ceste.pripravené pre použitie. Len si ich treba vziať! Ako na to?

Blog bude pokračovať. Bude akoby pomocnou rukou, budú tu uvedené niektoré témy, tipy z vlastných zdrojov, z iných stránok a z farností, ktoré poskytujú potrebné zdroje a podobne.

Bude potrebná vlastná iniciatíva. každý pre seba a potom, čím skôr pre iných, aby sa množili skutky viery, lebo bez nich už viete, je viera mŕtva a neúčinná,

Nebude to jednoduché, je to práca. Práca na sebe, práca s inými. Odmenou je však nebo na zemi. Môžeme ho mať.

Môže vzniknúť dobré dielo. Záleží od nás, aké bude. Malinké, lebo nerastieme, alebo veľké, mocné, lebo je Božie. Záleží na každom z nás. Je nás veľa. Máme dary. Musíme ich množiť, dať ich iným, inak stratia hodnotu. Ak nám chýýbajú dary, pýtajme si od Boha! Dá nám mieru plnú...

 

Sme zasadení vo viere, potrebujeme rásť a dávať iným, čo bolo dané nám. Každý dáva podľa toho, čo dostal. To, čo má, čo vie a čo môže.

Sme povolaní rásť vo viere a prinášať ovocie viery - skutky viery. 

Sme povolaní budovať seba, svoje rodiny, spoločenstvá, farnosti, obce, dediny, mestá, svet.

My, kresťania, máme pomáhať našim kňazom, nie iba naopak, stále od nich niečo chcieť. Môžeme žiť život vo viere -  ako deti vo viere, alebo ako zrelí vo viere. Je to naša voľba.

Sme povolaní ísť - von zo seba, k iným, do skupín ľudí, do rodín, do farností, do spoločenstiev, do celého sveta a ohlasovať Evanjelium životom a skutkami viery!

 

Slová pápeža Františka I. to potvrdzujú: "Všetci kresťania majú povinnosť odovzdávať vieru s odvahou."

 

Nech nám pomáha Duch svätý, nech žehná naše úsilie a nech nám dá rast vo viere, silu skutkov viery aby sme sa stali požehnaním pre iných. Nech nás Duch svätý naplní a posilní požehnaním a nech oživí našu vieru, ktorá už je v nás a ktorá koná zázraky! Amen!

Pokračovanie na blogu "Formácia kresťana" na budúce. Teším sa na zdieľanie, aj na komentáre alebo otázky od vás!

 

Chvála Kristovi a Márii!

+

Možno zaujme: http://mojakomunita.sk/web/newfame/blog/-/blogs/apostolat:-1-osobna-formacia-krestana

Comments
sign-in-to-add-comment
Veľa dobrých myšlienok tu je.. dakujem.
Posted on 5/5/13 10:26 AM.
Radaemoticon Otče Štefan, príď znova, bude pokračovaťemoticon
Posted on 5/5/13 11:11 AM in reply to Štefan Hrbček.
Veruže pekné, milá Majka!
Reagujem na link od Svätého Otca, že kresťan musí byť odvážny, nie vlažný.
Včera na Fatimskej sobote u nás povedal náš o. biskup T. Galis, že vlažnosť vedie k praktickej nevere...
Posted on 5/5/13 5:56 PM.
Super emoticon . Už sa teším na ďalší blog. Kresťanskej formácii má predchádzať ľudská formácia, dúfam, že bude aj o tejto formácii blog.
Dať sa k dispozícií Bohu, aby ON konal v mojom živote, ako ON chce.Daj nám Ducha svätého, aby sme všetko dokázali prijať, nielen to, čo sa nám páči.
Posted on 5/5/13 8:58 PM.
Veru tak. Prijať VŠETKO z jeho rúk, často je to pre nás tak ťažké, s jeho pomocou však všetko zvládame v radosti a v láskeemoticon Veď nás predchádza Božie milosrdenstvo a plnosť nádeje na spásu! Amen. Aleluja!
Posted on 5/6/13 7:39 AM in reply to Mária Hudáková.
Ako to vidím ja:
Doba je veľmi náročná. Spravodlivosti je málo, jeden sa obohacuje na úkor druhého. Je neistota, čo bude zajtra. Na pracoviskách sa požadujú vysoké výkony, pracuje sa za nízke mzdy aj viac ako 8 hodín. Z toho vzniká veľké fyzické i psychické zaťaženie. Nečudujem sa, že potom ľudia nemajú čas na rôzne iné činnosti, aj keď sú užitočné a potrebné. V našej farnosti sa poriadajú rôzne aktivity, ale vo vzťahoch medzi ľuďmi sa to moc neprejavuje. Napriek tomu podporujem rozširovanie tejto činnosti.
Vidím, že východiskom ľudí je silný individualizmus, lebo nečakajú, že ten druhý mu v niečom pomôže, preto sa radšej ohradia neprístupnosťou. A tieto vzťahy sú aj v rodinách, ktoré sa často rozchádzajú pre majetky, nevedia sa už ani navštíviť. Výsledok takýchto vzťahov je, že si ľudia zle robia. Počúvame to v správach každý deň. Hlavným cieľom nášho života by nemalo byť bohatstvo, k spokojnosti potrebujeme v prvom rade dobré vzťahy a rodinu. Zla je veľa. Zdá sa mi, že zvíťazilo. Ani veriaci neodovzdávajú dobro okoliu, každý sa ohradil, uzavrel. Týka sa to každého z nás.
A kňazi vo farnosti by mali byť prístupnejší, mali by si vedieť nájsť čas na pár slov na ulici. To si ľudia medzi sebou povedia a urobí to dobre aj pre neveriacich. Mnohí hovoria aj po mnohých rokoch, čo povedal náš nebohý farár pán Černý, napomínal nás v dobrom, prihováral sa k nám aj na ulici, nebál sa to povedať a bolo to za komunistov.
Cítim to tak ako to spieva R. Muller : Právo pre to musíme žiť, aby sme našli pokoru, mier a kľud....
Posted on 5/6/13 7:55 AM.
Vďaka Bohu, že máme vo farnosti kňazov, s ktorými sa môžeme porozprávať aj na ulici nielen v spovednici. emoticon
Posted on 5/6/13 8:59 AM in reply to Zita Podhradská.
Vďaka Zitka. Spomínaš viac bodov, skúsim k tomu nečo napísať.
1. Doba je ťažká - vždy bola. ani v mojom detstve nebolo všetko iba pekné a dobré. Pokiaľ si ľudia budú závidieť a jeden vidieť iného ako konkurenta (ja nechcem ísť tou cestou), čomu nás naučila súčasná doba - nie, ak sme to sami tak prijali a robili...Ak nemôžeme, nevieme, nechceme spoločne zdieľať radosť, lásku ani mať spoločenstvo vo vzťahoch, zostaneme sami. Tu môžem ja niečo zmeniť. Nie vnucovaním sa ale hľadaním spoločných styčných bodov, aj hlúpučkých (varenie, koníčky, záujmy, banálne z denného života, čo má ten druhý rád..., čo jemu robí dobre, čo ho rozosmeje a pod.) Dôležité je, čo myslím a konám ja. Ja mám život Božieho dieťaťa a ja môžem meniť svet! Dám Bohu priestor, On zmení mňa, zistím, že som spokojná s tým "málom", čo mám (mám veľa!!!), zistím, že nemusím mať to, čo majú iní (vilu s bazénom, druhý a tretí dom, dvoch psov, úspory na knižke, krásnu záhradu, ... ani tučnú výplatu, luxusné veci.... Som šťastná s mojimi, ktoré mne dal Pán, aj keď sú v očiach iných chudobné, v mojich majú cenu neba...Ja môžem - musím dozrievať v láske, aby láska zo mňa - Boh - začal meniť iných ľudí, tých okolo mňa. Nie je to láska naivná, ktorá druhému nechá všetko prejsť atď. a sama chcem len "pokoj a radosť"- nie tak. Ak sa druhý človek, iní správajú tak, ako sa správajú, nepomôžu moje slová. Pomôže Boh. Nie tak, ako myslím ja, že sa stanú zrazu anjelmi a bude iba dobre. O tom neskôr, asi v blogu na tú tému. Boh koná, cez ľudí, cez nich mení mňa, tak mení svet. Pre mňa je dôležité, aby v mojom srdci nevyrástol trpký koreň...zatrpknutie, zlosť, závisť atď. Preto idem k Bohu, keď moja láska utrpela ranu cez brata...(mala som na tom podiel, vždy sú "na vine obaja", len neviem, čo bolo z mojej strany zlé...) Nemôžem to liečiť ja. Potrebujem Boha... On mi dáva pokoj srdca, a novú silu milovať aj odpúšťať napriek všetkému ubližovaniu. Na to, čo s tým bratom, treba nechať u Boha... Nemáme sa nechať zraňovať, ani dovoliť iným, aby s nami zachádzali zle. To nechce od nás Boh. O tom viac inde. Dôležité je, čo Pán cez toho človeka chce odomňa, čo mám v tom robiť ja... Možno mám spevnieť, stať sa odvážnejším - nie drzým, aby som napr. v pokoji bez rozčúlenia (učí ma zostať pokojným?) povedal tomu druhému, ako Ježiš: "Prečo ma biješ?"... Ak je tu vnímateľná iba ľudská neprajnosť, zloba a neochota komunikovať(sloboda - iný nemusí chcieť so mnou komunikovať), modlím sa, žehnám ho, prosím Boha o múdrosť v tej veci, ako s tým narábať...Ak zostanem v pokoji Božej lásky, nerozčúlim sa, a hoci sa hneď nezbavím sa zraňovania inými, zostanem pokojná a priateľská... to učí Pán teraz mňa. Vždy ide o to: "Čo je moja úloha" v tej veci, tej situácii, s tým človekom atď. Vždy ide o mňa... Iní sú vedení Bohom, oni často iba reagujú na moje správanie, reč, charakter atď.(som ja skutočne taká super priateľská, lojálna, spravodlivá, bez závisti, bez zloby a pod. - ja nie! veľakrát si musím priznať, že kvôli mne vznikla hádka aj spor!) , iných používa Pán aby formoval mňa... Sv. ján z kríža píše: "Mysli vždy na to, že cez každého človeka koná Boh", - veľmi ťažko som prijímala túto myšlienku, bola som smutná z toho, že ja som to..., kto spôsobil zlo u brata...
Posted on 5/6/13 6:09 PM in reply to Zita Podhradská.