DOBRODRUŽSTVO NA OSTROVE MINDORO MEDZI DOMORODÝM OBYVATEĽSTVOM

Deň štvrtý:
Vstávame znova za silného dažďa. Nechce sa nám vôbec vstať z postele, v noci sa nedalo takmer vôbec spať. Pripravujeme si raňajky. Ate nám prichádza oznámiť, že vedľa našej kuchynky bude mať stretko so ženami zo škôlky. Ponúkame im sušienky a ideme do nášho domčeka. Keďže silno prší, nedá sa toho moc robiť. Modlíme sa a zdieľame, aké boli tieto dni. Je nám smiešne zo zvierat, ktoré sa krmili naším jedlom. Keď ženy odídu, varím obed. Po obede, o tretej ideme do školy – ate má katechizmus. Predstavíme sa deťom a dávame im cukríky. Deti sú veľmi šťastné. Škola je základná, triedy sú pospájané, steny sú bambusové a vybavenie je veľmi jednoduché. Po škole ideme s deťmi na prechádzku. Šplhajú sa na stromy a oberajú ovocie. Sú akoby také malé opičky, nemajú strach z výšok. Večer znova klasická rutina. Neskôr prichádza ate so sladkými zemiakmi. Tomu sa veľmi teším. Na ďalší deň plánujeme ísť na ich pole. Tak sa modlíme, aby nepršalo.

Deň piaty:
Neprší. Veľmi sa tešíme. To totiž znamená, že môžeme ísť na ich farmu. V noci som sa viackrát zobudila a sledovala, či nezmizlo nejaké jedlo – našťastie, to sa nestalo. Po raňajkách vyrážame – pešo sa pripájame ku skupinke žien a detí. Vravia, že je to ďaleko a treba ísť veľa do kopca. Ja im na to hovorím, že som z hôr a v lete som chodievala na čučoriedky. Kráčame asi tak hodinu a pol. Častokrát prekráčujeme rieku. Všade naokolo sú banánové lesy – je to nádherné. Hovorím si, že pre nich by bolo tiež určite nádherné vidieť naše ihličnaté lesy. Ženy sa smejú, že po tomto výlete budem čierna ako uhlie. Ja im na to hovorím, že som si dala opaľovací krém. Ony také nepoznajú. Ináč, väčšina z nich, aj detí, kráča bosí, sú totiž zvyknutí takto kráčať. Cestou stretávame aj skupinku mužov, ktorí idú tiež na pole. Hovoria nám, že miestom, kde prechádzame, môžu byť pijavice. Čo už, pomyslím si. O tom ma sestry dopredu upozornili a ja som prijala to, že ich môžem chytiť. Po hodine aj pol kráčania prichádzame na pole – aj keď pole som si predstavovala trochu inak – niečo ako naše zemiakové. Tu je však plno stromov a kríkov a všetci majú veľké nože, akoby mačety, a začínajú stínať kríky a menšie stromy – aj tie najmenšie deti. Nechápeme, čo sa deje. Filipínska sestra nám vysvetľuje, že vláda im chce zobrať pôdu a jediná možnosť, ako ju zachrániť, je zasadiť tam niečo. Tak preto pripravujú miesto stínaním pre sadenie, zväčša sladkých zemiakov. Väčšina z nich pracuje bosá, dokonca aj malé deti. Ženy tiež stínajú, ale niektoré z nich varia v hrncoch na ohni obed – ryžu – veľké množstvo ryže, ďalej sladké banány a kamote – sladké zemiaky. My sme prispeli sušenými rybami. Chceme im pomôcť, ale nám to nedovolia. Tak sa len prizeráme a filipínska sestra s nimi prehodí zopár slov. Vidím, že jeden malý chlapec má krvavé prsty medzi nohami – sestra mi vysvetľuje, že chytil pijavicu. Tak predsa tu sú, pomyslela som si. Myslela som si totiž, že ma nimi len strašili. Je tu aj malé batoľa, ktoré vložili do hamoku – predstavte si hojdačku zavesenú medzi dvoma stromami a nad ním mu spravili strechu z banánových listov, aby mu nesvietilo slnko. Ryžu varia viackrát a uskladňujú ju v banánových listoch. Prichádza čas obeda – každý dostáva tanier – banánový list a naberá si z každého rožka troška. Zvyšok ryže dávajú znova do banánového listu a do košíka a zavesia ho na strom (na zemi to je totiž nebezpečné kvôli zvieratám, to už poznáme). Po obede ešte chvíľu s nimi zostávame a potom sa už vydávame na cestu domov, lebo sa musíme zbaliť, na druhý deň totiž vyrážame do druhej komunity. Sprevádzajú nás 3 deti, aby sme sa nestratili. Dospelí ešte pokračujú v práci na poli. Asi tak za hodinu sme doma. Znova nás čaká poobedná rutina – kúpanie v rieke a pranie + pripravujeme slávnostnú večeru pre komunitu – ryžu a pancit. Ja mám chuť na hranolky, tak pečiem sladké zemiaky. Mám 2 pomocníčky – dievčatá, ktoré mi krájajú zemiaky. Nemáme kečup, ale paradajkovú omáčku. Chutí to úplne ako kečup, nikdy som si to nemyslela. Deti sa zázračne nehanbia a jedia spolu so mnou. Dospelí sa však hanbia. Preto im zabalíme jedlo do misiek a posielame do rodín. Večer ešte prichádzajú 2 ženy a pýtajú sa nás, ako bolo na poli. Hovoria, že sme mali naozaj veľké šťastie, že sme nechytili žiadnu pijavicu. Vraj v tej oblasti ich je veľmi veľa. Potom sa pýtajú, ako to máme na Slovensku, a ja im vysvetľujem, že moja rodina má zemiakové pole a obilie. Taktiež im hovorím, že kvôli 4 ročným obdobiam my máme úrody len raz do roka, nie ako oni pomaly každé dva či tri mesiace. Ukazujem im fotky snehu, ako to vyzerá, keď je zima. Sú veľmi prekvapení a pýtajú sa, čo robíme, ak nám zamrzne rieka. Oni si nevedia predstaviť, ako my žijeme, že je to úplne iné ako oni. Sú to veľmi dobrí ľudia. Jednoduchí, ale úprimní a štedrí, podelia sa aj s tým málom, čo majú. Večer ideme spať a dohodneme sa, že ráno o siedmej vyrážame.

Deň šiesty:
Vstávame skoro ráno. Várime ryžu a ryžu pre ženu, ktorá nás bude sprevádzať. To je totiž spôsob, akým sa jej môžeme poďakovať. Prichádza skoro a raňajkujeme. Možno vás to prekvapí, ale tu nezvyknú raňajkovať chlieb, tu je ryža trikrát denne. Aj keď pre domorodých obyvateľov je ryža vzácnosť. To, čo nám ostalo do tejto komunity, rozdávame pani, ktorá sa o nás starala, a pani, ktorá nám prišla pomôcť. Ľudia nám postupne nosia sladké zemiaky, takže máme toho znova veľa na nosenie. Problém je, že teraz nás čaká asi hodina aj pol cesta, pešo, a máme ruksaky a tašky, ale všetko je veľmi ťažké. Našťastie, zavolali jedného mladého chalana, ktorý je veľmi silný a pomáha nám niesť vrecia zemiakov. Oni sú zvyknutí niesť všetko na ramene – cez chrbát si dajú vrecia cez rameno a nesú ich – takto schádzajú dole do mesta a predávajú sladké zemiaky alebo banány – žiaľ, za veľmi nízku cenu. Cesta je náročná, veľa ideme do kopca a nevládzeme, lebo máme veľa kíl na chrbte. Ja myslím na časy, kedy som chodievala na čučoriedky a cítila som sa podobne. Po hodine a pol prichádzame do nášho cieľa – ďalšia dedinka, veľmi maličká, len okolo 5 – 7 bambusových domov. Už keď prichádzame, vidíme, že dedinka je v horšom stave ako tá predchádzajúca a okolo je aj dosť odpadkov. Taktiež nemajú rieku, len malú hadicu, z ktorej tečie voda. Myslím na to, ako sa tam budeme kúpať a prať – okolo sú totiž domy. Tu má nás na starosti jeden pán, ktorý nám ponúka domček jeho dcéry – ako vám to opísať, aby ste si to vedeli predstaviť… dom je celý z bambusu – podlaha, steny, všetko. Izbičky sú 2, ale také malé, že sa tam zmestí na zem ľahnúť len jedna osoba, a to veľmi malá – ja mám 160 cm, ale ja sa tam už nezmestím. Vedľa je kuchynka, tiež z bambusu, ktorý je už dosť prehnitý, a keď ideme po podlahe, praská. Tak si musíme dávať pozor, kam stúpime. Pán nám ukázal aj kostol, ktorý je asi 3 minúty od nášho domu – je z dreva a je veľký asi 6×6 metrov. Ponúkol nám, že veci si môžeme zložiť v domčeku jeho dcéry a spať pôjdeme do kostola, nakoľko je väčší. Ponuku prijímame. Aby ste si vedeli predstaviť ten kostol – je to len jedna veľká miestnosť obložená dookola drevom, nie je tam nič, ani lavice, ani stoličky, ani bohostánok. Len jeden stôl, ktorý používajú ako oltár. Spíme na podlahe z bambusu. Podlaha sa však nedotýka zeme – je postavená akoby na štyroch kolíkoch – takto tu stavajú všetky domy, a to kvôli povodniam. Dokonca ich dokážu aj takto preniesť na bambusovej tyči. Tento deň strávime s rodinami, ktoré bývajú okolo – rozprávame sa s nimi a zdieľame sa. Ženy si privyrábajú tým, že z kokosových paliem nožom akoby strihajú maličké tenké prútiky, tie spájajú dokopy a z toho potom vznikne metla. Muži chodia buď na pole, alebo prenajímajú ich ťažké zviera, ktoré sa volá karabau – akoby veľký silný kôň. Večer si sadáme na jeden akoby gánok a pomáhame im lúštiť niečo, čo je podobné hrachu. Je tu veľmi príjemná atmosféra – je tma, len svieti silno mesiac a v pozadí vidieť palmy. Tak veľmi cítim vo vzduchu Božiu lásku.

Deň siedmy: V noci sme spali v kostole. Dvere sme si zaviazali len akoby takou šnúrkou, takže predtým sme sa pekne pomodlili, aby k nám nik v noci neprišiel. Zobudila som sa, lebo mi trebalo ísť na WC. Samozrejme, tu WC nikde nie je, tak som len vyšla vonku po tme a našla nejaké miesto, ktoré som uznala za vhodné, že by mohlo slúžiť ako záchod. Ráno sme vstali a začali rannú rutinu, modlitba, nájsť drevo na varenie, uvariť jedlo. Potom sme išli pozrieť naše susedy a začali sa s nimi rozprávať. Rozprávajú len talagomo, takže filipínska sestra nám prekladá. Ženy hovoria, že deti to tu majú veľmi zložité. Základná škola je veľmi ďaleko, okolo 45 minút pešo a cesty sú z hliny, keď prší, je plno blata a deťom sa nechce ísť pešo. Jednej pani chlapček, len druhák, preto odmietol ísť do školy. Je nám to veľmi ľúto a snažíme sa ju presvedčiť, aby ho posielala do školy, že ak sa nenaučí čítať a písať, že to bude mať v budúcnosti ťažké. Ona o tom vie, ale hovorí, že chlapec nevládze chodiť tak dlho pešo. Deti na strednej škole to majú ešte náročnejšie, ich škola je viac ako hodinu aj pol cesty pešo a keď prší, musia prekročiť viaceré rieky. Tak veľmi si uvedomujem, ako to v tomto my máme jednoduchšie a naše vzdelanie je fakt dostupné pre všetkých a nemusíme riešiť takéto problémy ako oni. Mnohé rodiny sú tu veľmi mladé, častokrát na strednej dievčatá už nechajú školu, lebo sa im nechce chodiť tak dlho pešo, alebo proste nevládzu a založia si rodinu. Na obed sme im navarili ryžu, ryby a sladké zemiaky, ktoré nám darovali a pozvali sme ich jesť s nami. Avšak, dosť sa nás hanbili – to je to dosť silné, že títo ľudia sa hanbia. A tak filipínska sestra povedala, že najskôr sa najeme my a potom odídeme a necháme ich, nech sa dosýta najedia. V ich kultúre to tak je, že oni nebudú jesť pred vami. Tak sme aj spravili a boli radi, že aj oni si mohli pochutnať na obede. Poobede nám pán Herman, ktorý bol za nás zodpovedný, doniesol kokosový orech, pre každú jednu a tak sme sa z chuti napili kokosovej vody. Bolo to veľmi osviežujúce. Jeden kokosový orech má okolo 500 – 800 ml vody a keď je mladý, tak môžete jesť aj vnútro – kokosovú dužinu. Je to riadne chutné. Poobede sme sa hrali s deťmi a večer sme sa išli akože okúpať ku hadici, tak sme sa trošku aspoň pooblievali s vodou – oblečené samozrejme, lebo okolo sú domy. Večer, keď sme zaspávali, sestra z Filipín počula, ako ďalší susedia varia sliepku a bolo nám smiešne, že už týždeň sme nejedli sliepku ani mäso, len rybu, že ako by sme si dali sliepku. A s tým pocitom sme išli spať.

Deň ôsmy: Ráno sme sa zobudili veľmi skoro – keďže kostol je postavený akoby na takých kolíkoch, už okolo štvrtej ráno popod podlahu behajú rôzne zvieratá – divé prasa, kozy, sliepky, kohúty – každý so svojím patričným zvukom. Je to veľmi vtipné myslieť, ako spíte a popod vás počujete tieto zvuky. Myslím na to, ako si naozaj nevieme vážiť to, čo máme – naše krásne domy, posteľ, vodu, práčku, kúpeľňu, záchod… proste toľko vecí, ktoré sú pre nás samozrejmé, ale nie všetci ich majú…

Raňajkujeme len striedmo – už sa nám ani nechce robiť oheň, tak kávu zalievame studenou vodou a smejeme sa, že sa to celkom dá piť. Keď máme chuť na sladké, dávame do pohára cukor s citrónom a tiež ho zalievame vodou. Človek si veľmi rýchlo zvykne na bojové podmienky. Keď hovorím „zalievame vodou“, nepredstavujte si, že tá voda tečie z kohútika – musíte si pekne ísť k hadici, nabrať fľaše vody a vrátiť sa do vášho domu. Tak veľmi si uvedomujem, aký veľký význam má mať vodu a rieku.

Po raňajkách vyrážame do poslednej komunity – odprevádzajú nás ženy s mladými dievčatami. Tiež nám dali na cestu sladké zemiaky. Ideme cestou, ktorou chodia ony do školy – prekráčame rieky, ale keďže máme ruksaky a vrece ryže a sladkých zemiakov, na lepšej ceste nasadáme na motorky. Prichádzame do novej – poslednej komunity, ktorá sa volá Togo. Je to komunita uprostred banánového lesa – všade vidieť banány. Dávajú nám znova bambusový dom – zmestia sa tam na zem asi 4 osoby, ale keď do neho vchádzame, na jednej strane vidíme sliepku – kvočku, ktorá sedí na vajíčkach. Je nám veľmi do smiechu, lebo sme hladné a vajíčko sme už nemali týždeň a dali by sme si ho. Sliepka akoby to vedela, a prikrýva si starostlivo svoje vajíčka a zobákom akoby ráta, koľko ich je – ešte nikdy som nevidela takto rátať sliepku vajíčka a je mi z toho veľmi smiešne.

Potom nám ľudia ukazujú dedinu, ich domy, kde môžeme ísť po vodu – znova tu nemajú rieku, ale len takú hadicu, kde chodia po vodu a aj sa kúpať – tentokrát je však vzdialená dosť ďaleko, takmer 10 minút od nášho domu, takže berieme fľašky, ideme si tam nabrať vodu, cestou sa umyjeme a operieme aj naše oblečenie. Je to veľmi nepraktické mať takto vodu, ale čo už.

Ľudia sú veľmi milí, poobede máme program pre deti, tancujeme a spievame po anglicky, učíme ich mnohé slová a máme s nimi krátku katechézu. Večer k nám idú spať dve dievčatá, lebo ľudia si chcú byť istí, že budeme v bezpečí – aj keď miesto je veľmi bezpečné.

Deň deviaty: Je nedeľa a samozrejme, tu nemajú omšu pre nedostatok kňazov – tí tu môžu slúžiť omšu možno tak 3-krát do roka. Sestry tu chodievať formovať laikov, aby mávali aspoň liturgiu slova – a tak celá komunita sa stretáva v kostolíku, ktorý je tiež z bambusu a nemá podlahu. Ľudia nás prosia, či by sme my neviedli liturgiu slova, ale my chceme vidieť, ako to robia oni. Mladá dievčina, možno 17-ročná, to vedie – veľmi pekne. Po evanjeliu sa každý zdieľa a potom nasledujú prosby, kde sa oni modlia za nás a my za nich. Už je to 10-ty deň, čo sme bez svätej omše a svätého prijímania. V takýchto podmienkach to nie je možné a preto si človek musí nájsť iné spôsoby, ako prijímať Krista – a to napríklad v stretávaní sa s druhými.

Potom ideme navštíviť niektorých chorých a rozdávame im lieky, ktoré máme, a delíme sa s jedlom. Pred omšou sme uvarili nezrelé banány v cukre a núkame všetkým, veľmi im to chutí. Poobede nás ženy s deťmi pozývajú na výlet – ideme do takého lesa, kde rastie mnoho druhov ovocia – deti sa šplhajú na stromy ako opičky a oberajú ho a dávajú nám jesť. Spolu sedíme na tráve a jeme ovocie. Je to veľmi pekný spoločný čas. Taktiež nám dávajú kokosové orechy – toto je akoby šplhanie na tyči na telesnej – oni sa vám normálne takto vyšplhajú hore, odtrhnú orech a zídu dole.

Poobede máme znova stretko s deťmi, pečieme im sladké zemiaky akoby hranolky a hráme sa s nimi. To je už naša rozlúčka – znova prichádza veľké množstvo ľudí a dávajú nám všetko mož

Den desiaty: Čo nám ľudia nestihli priniesť večer, nám ešte nesú teraz ráno – plno banánov, sladkých zemiakov, kasavy a rôznej zeleniny a ovocia. Ideme s viac vrecami, ako sme prišli. Zrovna dnes sme čítali evanjelium, v ktorom sa hovorilo: Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona. Lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám. Toto slovo sa na nás úplne splnilo. Spomíname aj na to, ako sme prvé dni hladovali a zvieratá nám zjedli takmer všetko, a je nám z toho smiešne. Pán, ktorý nás mal na starosti, má synov a zaťov, ktorí majú motorky. Každá z nás sadá na jednu motorku s jedným chalanom – nemajú viac ako 20 rokov – a nakladajú vrecia. Privádzajú ešte ďalšiu motorku, na ktorej sú len vrecia. Sme všetkým veľmi vďačné. Vyrážame. Cesta je dlhá. Motorkári idú veľmi pomaly, lebo im povedali, že ja nie som zvyknutá jazdiť na motorke. Viackrát počas jazdy som sa snažila vysvetliť, že môžu ísť aj rýchlejšie, ale oni idú stále pomaly. Cítim sa ako kráľovná, lebo sa o mňa veľmi boja. Po hodine a pol prichádzame do nášho domova – našej komunity na ostrove Mindoro. Táto komunita je veľmi chudobná a má veľmi jednoduché podmienky na život v porovnaní s ostatnými komunitami v hlavnom meste, ale v porovnaní s tým, čo sme zažili v horách medzi domorodým obyvateľstvom, sa cítim ako v 5-hviezdičkovom hoteli. Konečne môžem ísť na záchod bez toho, aby som sa bála, že ma niekto uvidí, alebo že sa stretnem s nejakým zvieraťom, a osprchovať sa za zatvorenými dverami – nie s hadicou, z ktorej tečie voda a dookola sa všetci na vás pozerajú.