Nedeľná liturgia nás pravidelne dvakrát v roku pozýva na púšť – na prvú pôstnu nedeľu a na druhú nedeľu adventnú (vo všetkých troch cykloch A, B, C). Zdá sa teda, že púšť je miestom, kam Boh rád pozýva svoj ľud (i každého jednotlivého veriaceho) akoby „na rande“. Ale prečo práve na púšť!? Žeby ten, ktorý „vysadil raj a dal vyrásť zo zeme stromom všetkých druhov, na pohľad krásnym a na jedenie chutným“ (porov. Gn 2,8), mal taký morbídny vkus a divnú záľubu v nehostinných miestach? Sotva. Skôr vyberá toto miesto preto, aby vyšiel v ústrety človekovi, ktorý odmietol obývať rajskú záhradu, „opustil, prameň živých vôd, aby si vykopal popraskané cisterny“ (porov. Jer 2,13) a týmto svojím rozhodnutím sa „presťahoval“ na púšť.(Mimochodom, aj Peter svojou odpoveďou na otázku veľkňazovho sluhu: „A nevidel som ťa s ním v záhrade?!“, prezrádza, ako sa v záhrade cíti nesvoj... Viď Jn 18,26.).
Kto je pozvaný na rande, obvykle rieši, čo si oblečie. Ak mu na osobe, ktorá ho pozvala, naozaj záleží, vyberie si to, čo má milovaná osoba najradšej. Škoda, že sme si akosi zafixovali, že Pánovi, ktorý prichádza, urobíme najväčšiu radosť značkovými pulóvrami, ktoré sa nám podarí pre našich blízkych ukoristiť z vianočnej ponuky supermarketov. Pritom on sám nám vo svojom pozvaní galantne dáva najavo, v akej toalete sme pre neho zvlášť príťažliví: „Ján nosil odev z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok.“ Zdá sa nám to divný úbor? Áno, ak sa odev z ťavej srsti snažíme napasovať na predstavu norkového kožucha. Nie, ak si uvedomíme, že odev z ťavej srsti je oblečením proroka (viď 2 Král 1,8 o prorokovi Eliášovi). Ak sme boli krstom pomazaní na kráľov, kňazov a prorokov, je jasné, že najvhodnejším oblečením na stretnutie s Pánom je krstné rúcho. To však znamená nielen záväzok zachovať si ho čisté, ale aj nemalú zodpovednosť zastávať tento trojitý úrad – napríklad aj tak, že budeme, podobne ako „prorok“ Ján, vytrvalo ukazovať na Toho, ktorý prichádza. A čo s koženým opaskom? Ten je prejavom pripravenosti (viď Lk 12,35) a ochoty nasledovať Baránka, kamkoľvek pôjde (porov. Zjv 14,4). Netreba sa báť, že nás bude hnať do úmoru (ako sa často ženieme my, zvlášť pred Vianocami), veď on „pasie svoje stádo ako pastier, berie baránky do náručia a kladie si ich do lona“ (viď Iz 40,1-5.9-11).
Evanjelium 2. adventnej nedele (cyklus B): Mk 1,1-8
