Izaiášovský úryvok, ktorý nám predkladá tretia adventná nedeľa cyklu B, má medzi prorockými textami výnimočné postavenie. Ako zachytáva evanjelista Lukáš, práve táto prorocká stať bola predmetom Ježišovho výkladu v nazaretskej synagóge (viď Lk 4,21-30 – evanjelium 4. nedele cez rok C). Čo bolo obsahom celej Ježišovej „homílie“, o čom boli tie milé slová, ktorým sa všetci prítomní divili (viď Lk 4,22), sa však z novozákonných spisov nedozvieme. Lukáš nám cituje iba jej začiatok. I tento začiatok však stačí k tomu, aby nám poskytol „kľúč“ k  pochopeniu týchto (a vôbec každých) prorockých slov: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“ Uskutočnením Písma, vrcholným naplnením Zákona i Prorokov, je Kristovo „dnes“, ktoré sa začalo jeho vtelením a pokračuje až do večnosti. On, Ježiš z Nazareta, je Pánov pomazaný, ktorý hlása radostnú zvesť chudobným, uzdravuje skrúšených srdcom, oznamuje zajatým slobodu a väzneným prepustenie. On je ten Ženích, ktorý ruší každý dôvod k smútku (porov. Mt 9,15) a za ktorým túžobne vzdychá celé stvorenie (porov. Rim 8,22). V jeho prítomnosti a jeho pôsobením klíči úplne nová spravodlivosť – omnoho väčšia než spravodlivosť zákona (porov. Mt 5,20).

Ježišov výrok: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli,“ však odkazuje na ešte jedno „hermeneutické pravidlo“, ktoré nesmie zanedbať nik, kto s vierou otvára biblické knihy. Ježiš vzťahuje prorocké slová na seba. Analogicky musí byť každý, kto číta a následne i hlása biblické posolstvo, ochotný a otvorený k tomu, aby sa dané Božie slovo stávalo skutočnosťou v jeho živote. Ak tomu tak nie je, ak sa na jeho vlastnej osobe neplní slovo, ktoré druhí počujú, ešte mu celkom neporozumel. O tom, že toto pravidlo naozaj platí, dosvedčuje i evanjeliový úryvok 3. adventnej nedele. Človek, ktorého poslal Boh, a ktorý sa volal Ján, poctivo vydal svedectvo o Ježišovom svetle. Celý Jánov život a pôsobenie nie je nič iné, než vytrvalé ukazovanie na Ježiša a svedectvo o tom, že „dnes“, v Ježišovej osobe, sa splnilo Písmo. Jánovo svedectvo je však zároveň aj uskutočnením Božieho slova v jeho vlastnom živote. I nad Jánom je Pánov duch. Aj jeho Pán pomazal a poslal hlásať radostnú zvesť chudobným, uzdraviť skrúšených srdcom, oznámiť zajatým slobodu, väzneným prepustenie, ohlásiť rok milosti Pána. Aj Ján jasá v Pánovi a jeho duša plesá v Bohu, pretože vidí prichádzať Ženícha, raduje sa z jeho hlasu a nebojí sa ustúpiť zo scény, aby dostal priestor tento Ženích (porov. Jn 3,29). Jánovorúcho z ťavej srsti (porov. Mk 1,6) je rúchom spásy a Jánov krst otvára cestu k novej spravodlivosti a k Božej chvále pred všetkými národmi.

Viď Iz 61,1-2a.10-11