Svetlo a tma... radostný začiatok a smutný koniec... Pre niekoho veci samozrejmé, pre iného zložitejšie ako zložité.... Jednoducho život. Svetla a oleja do lámp je vždy dosť... len ho musíme hľadať na tom správnom mieste... možno aj v detských očiach.
Je večer. No Dávidovi sa ešte nechce spať. Chodí už do škôlky. Sedíme na koberci a rozprávame sa. „Chcel by som sa ísť pozrieť s tebou na cintorín.“- žobroní.
Je jednoducho beťár, ktorému neujde nič z toho, čo si len tak pomimo povedia dospelí.
„A myslíš, že nás mama pustí?“ Chcem sa brániť, ale jeho veľké hnedé oči ma poverujú použiť všetky tromfy, ktoré mu vybavia vstupenku na cintorín. Prikyvuje a berie to už za vopred dohodnuté.
„Bude tam veľa svetielok. A ja viem prečo.“- vysvetľuje. „Preto, aby dušičky našli cestu do neba. Dnes sme sa za ne modlili... a Pán Ježiš im otvoril bránu do neba. Musíme im ísť zapáliť ešte viac svetla, však?“ Presviedča ma a ja nemám odvahu cúvnuť....
Radšej mu vybavím u mamy priepustku a kráčame. Cintoríny svietia a malý poskakuje. „Je dobre, že dušičky nie sú v tme. V tme sa ťažko hľadá cesta do neba...“ šomre si len tak sám pre seba a učí ma tomu, na čo som ja – už ako dospeláčka dávno zabudla.
Dnes keď počúvam Božie Slovo tejto nedele, prenikajú mi pod kožu tri veci...
Múdrosť ľahko zbadajú tí, ktorí ju milujú. A malý Dávid miluje život... Láska je meradlom múdrosti... a vie kričať aj bez slov...
Ježiš čaká až do chvíle, kedy zaznie hlas poľnice, aby nám otvoril bránu a mohli sme vojsť do života s ním. Nevieme kedy, ale múdrosť nás pobáda pripravovať sa na tento deň.
Ako? Jednoducho. Rovnako ako múdre Panny, ktoré si okrem svojich lámp vzali na cestu aj olej...
Bože vlož do mojich rúk lampu, ktorá patrila múdrym pannám, aby mi svetlo lásky ukázalo cestu do neba.... Žobrem a v duchu sa vraciam k Dávidovi. Drží ma za ruku a vraví: „Ja viem, dušičky majú dnes Vianoce... Uvidia Ježiša.“
Pane, nech tvoje slovo hlboko prenikne do našich sŕdc... a daj, aby sme aj my raz mali Vianoce plné svetla, ktoré nás privedú k tebe. Amen.
