Stále som čakala na to pravé orechové.... Na niečo, čo by urobilo tieto veľkonočné sviatky skutočne veľkými. A keď som si myslela, že už to skutočne držím v „rukách a v myšlienkach“ prišlo niečo iné... čo deň dal

Ráno som vyštartovala na cesty. Zelený štvrtok, zelené uniformy policajtov a šoféri, viac menej nekamarátiaci sa s pravidlami cestnej premávky. Po dvoch hodinách som zaparkovala pred Národným rehabilitačným centrom v Kováčovej, kde rehabilitoval aj môj otec.

Je to zvláštne miesto. Tu si viac ako inde uvedomujem, čo mám.

Len čo sa predo mnou otvoria dvere na fotobunku, vidím ako sa po chodbách pokojne pohybujú ľudia na invalidných vozíkoch. Niektorým chýbajú ruky, alebo nohy.

A každý z nich má svoj príbeh s rovnakým cieľom: bojovať o lepšiu kvalitu života.

Minulý týždeň som tam stretla pána profesora. Starček ktorý pred nedávnom prekročil sedemdesiatku. Bez nôh.

Videl ma, ako sedím v kresle a pijem kávu. „Sestrička,“ zavolal. „prosím preložte si nohy aj za mňa.“ Usmial sa a priviezol sa ku mne. Radosť z jeho života; života bez strachu a obáv, čo bude ďalej; čistá myseľ a istota, že Ten hore, sa o nás stará pomaly prechádzala aj na mňa...

Hovorili sme o Veľkej Noci. Smial sa a priznával: „Viete, čo sa mi na kresťanoch páči?“ Nevedela som. „Sú naivní,“ hodil rukou a vysvetľoval: „Na veľký piatok majú v kostole hrob a do neho dávajú živého Boha v Eucharistii. No povedzte, je to normálne? Umrel či neumrel?“ Žmurkol a zabával sa na mne, keď videl môj pohľad vyoranej myši. Nuž, priznala som, že mi prezradil niečo na čo som ja sama nebola schopná prísť a sľúbila som, že sa budem snažiť nájsť koreň... tejto kresťanskej „naivnosti.“ Vyslúžila som si za to pochvalu, lebo podľa neho, nie je v poriadku ak po svete chodia „vševedi“ ale ľudia, ktorí sa stále učia.

-Rozlúčili sme sa a ja viem, že na neho nezabudnem. A spomeniem si vždy, keď si budem chcieť preložiť nohu... A skontrolujem, kam dávam Krista – či ho nechávam v živom srdci, alebo ho zasuniem do hrobu tradícii a spomienok.

Ale zapamätám si aj Ignáca. Zvláštny to muž. Mozgová príhoda ho posadila na vozík a pravá strana tela ho prestala poslúchať. Má niečo po päťdesiatke a cvičí ako drak.

„Viete, musím,“ vysvetľoval mi pri našom prvom stretnutí. „Som podnikateľ a mám o dvadsať rokov mladšiu ženu,“ dodal.

Pri každom víkendovom stretnutí sa chválil úspechmi i procedúrami, ktoré mu nemusela (a ani by neuhradila) poisťovňa. Môj otec, tak isto sediaci na invalidnom vozíku a s podobnou diagnózou ho hltal plnými dúškami. Ponoril sa do svojich snov, že raz, ak absolvuje terapie ako on, začne znova hýbať rukou. A prejavil túžbu, aby plniteľom tohto sna nebol Vilo z Modrého neba, ale ja... Nuž myslím, že na toto je krátky aj Vilo, aj ja... tu je rozhodujúce Slovo iného Šéfa.

Ale poďme späť k Ignácovi. Tento muž sa spoliehal na seba, na peniaze, na všetko, čo vlastnil, na penzióny, ktoré spravoval i na obchody, ktoré mu šli....

Keď som sa ho v nedeľu, v návštevný deň spýtala, či niekto za ním príde, sklonil hlavu: „Viete, to je biznis. Manželka musí byť v obchode. A ja to zvládnem sám. O mňa sa nikto nemusí starať tak, ako sa vy staráte o otca.“

„Ako sa o neho staráme?“ spýtala som sa.... „No telefonujete si každý deň. Hovoríte si také slová... a každý víkend ste tu... Ale to stojí peniaze.“ Nehovoril to s výčitkou, skôr s bolesťou v hlase.

„Myslím,“ dodala som, „že ak máme niekoho radi, ak nám na niekom záleží, tak je to normálne.“ Zmĺkol a odišiel...

Dnes sme sa lúčili: „Neviem, či sa mi chce ísť domov,“ priznával. „Ale teším sa na biznis.“

„Ja sa viac teším na Veľkú Noc,“ podelila som sa s ním o svoju predstavu. „No veď,“ súhlasil so mnou. „To je pre mňa jeden z najväčších biznisov –sobota, nedeľa, ale najviac pondelok. To máme v reštauráciách (či v krčmách) najviac ľudí... A zarábame. Všetko je o peniazoch. Všetko je o kupovaní a predávaní...“

„Nie, veľká Noc je o tom, že Ježiš vstal zmŕtvych,“ bránila som sa....

„Je to hlúposť, tomu veria iba naivní...“ dodal vážne... „Keby bol Boh, tak by nebolo chorôb. Veľká Noc sú sviatky... a ja cez sviatky najviac zarobím...“

Nemalo zmysel presviedčať ho o opaku.... Ale v konečnom dôsledku mal pravdu.

Dnes sme začali sláviť Veľkonočný biznis. Boh Otec predal svojho Syna Ježiša Krista, to najcennejšie čo mal, predal ho, aby sme boli jeho Krvou vy-kúpení a zachránení...

Milí moji, nech tento Trojdňový veľkonočný biznis,

nám pomôže pochopiť, akú hodnotu má každý z nás vo chvíli, keď nás Boh stvoril a keď nám daroval srdce človeka.

Buďte požehnaní....