« Назад

Viac "mám"

Viac

Pribehla ku mne a podala mi lízanku. „Ďakujem, za všetko čo ste ma naučili na náboženstve.“ Vyrazila zo seba na jeden dych, nakrátko ostrihaná prváčka v okuliaroch...

 

„To mám odmenu za tento polrok?“ Pýtam sa a v duchu sa začínam tešiť. No nie dlho. Odpoveď je mrazivá.

„Nie. Ja sa s tebou lúčim,“ vysvetľuje Tánička. „My už tu nebudeme chodiť do školy. Ideme bývať k mame Táne.“

Spadla mi sánka.

Tánička a jej o rok staršia sestra žijú (teda do včerajška žili) v profesionálnej rodine.

Cez Vianoce boli u svojej biologickej mamy. No keď sa vrátili, obe svorne tvrdili, že už tam ísť nechcú...lebo ich strašila nejakou kosťou, lebo boli hladné... lebo im nedala sladkosti... lebo...

Ale mama je mama. A zabudnúť sa na ňu nedá.

Pri každej hodine ju spomínali.

„Vieš máme dve mamy. Jedna býva ďaleko a tá druhá tu. Tá sa teraz o nás stará.“ vysvetľovali mi.

„Aj tá mama, čo je ďaleko nás má rada, lebo išla kvôli nám aj na súd. Povedala, že si nás vezme, aby sme nemuseli cestovať,“ dodali, no bez úsmevu.

 

Nuž detské slová, myslela som si a ani mi nenapadlo, že ide do tuhého.

 

Až dnes večer, keď som sa pozrela na svoju lízankovú odmenu.

Z diaľky mi znejú ich slová:

„A čo keď budeme mať málo jedla? A čo keď nás bude strašiť kosťou?“ Hádže lano pochybností staršia.

„Nebude to robiť. Má nás rada. Veď išla kvôli nám aj na súd a urobila všetko preto, aby ho vyhrala,“ presvedčivo argumentuje mladšia.

 

Fakt urobila.

 

Sedím a myslím na obe deti. Teším sa, že som im aspoň stihla povedať, že majú aj tretiu Mamu – menom Panna Mária. A práve k nej sa prihováram...

 

„Panna Mária, Ty Mama všetkých mám, prosím ťa za mamy na svete. Za tie, ktoré sú deťom nablízku i za tie, ktoré sú ďaleko. Vlož do ich srdca lásku, radosť, pokoj, odvahu žiť svoje materstvo a stávať sa srdcom každej rodiny. Veď vieš, že rodina bez srdca je ako dutý zvon. A prosím ťa o požehnanie aj pre tieto dve dievčatká. Daruj im tú správnu mamu. Bdej nad nimi, aby nikto nesiahol na ich dôstojnosť a hodnotu.  Ježišu otvor ich srdcia pre svoju lásku. Amen.“

 

Spomínam si...

Keď som drala lavice gymnázia, chodilo do našej rodiny dievčatko....  tiež z decáku....

Adelka... s rovnakým priezviskom aké majú vyššie spomenuté slečny....

Kým sa jej neozvali „rodičia“, bol to „zlatúšik“

Problémy začali vo chvíli, keď sa v jej živote, objavilo akosi viac mám....

 

Neverím v náhody.... a aj podobnosť môže klamať... Ale aj nemusí....

No mám pocit, že tieto dievčatká sa na ňu príliš podobajú..... (a nielen priezviskom)

 

Nuž Bože, prosím ťa požehnávaj ich novú rodinu....

 

A ešte... len tak mimochodom. Lízanku si nechám na pamiatku....

 

PS: Ak chcete, hovorte spolu so mnou Bohu o týchto dvoch princeznách.....

 

Комментарии