« Назад

Lunáček, ne-lunáček, pripútajte sa

Lunáček, ne-lunáček, pripútajte sa

Dnes ráno ma prvý krát v tomto roku zobudili vtáci. Spievali svoju zimno jarnú pieseň. Spomenula som si na malé dievčatko, ktoré mi tvrdilo, že Pán Boh to poplietol a namiesto snehu, poslal na zem sedmokrásky. Máme ich totiž plnú záhradu. „Vieš. On to môže dopliesť, je starý...“ vysvetľovalo mi súcitne a pritom sa na toho „starého Boha“ nehnevalo. Skôr naopak. „Milovalo ho...“

Prihovorila som sa starému a podľa (zdvihnutých rúk „za Lunáčka“) nemodernému Bohu.

Poďakovala som za život i za tých dvoch, ktorí sa tiež prebudili zo sna a začínali svoj ranný kolobeh života. S reumou, s bolesťami a so vzdychaním....

 

Včera večer si (ako v predvečer slávenia) pripomínali svoje „Áno.“

Je tomu už  43. rokov.

„Ďakujem, že som mohla byť s tebou v dobrom i v zlom,“ povedala mama a objala otca.

V tej chvíli sa stratil pred očami jeho invalidný vozík, „nespokojnosť“ spojená s chorobou....

Jeho odpoveďou boli slzy a podaná kytica. („Kúp ju, ale tajne,“ prízvukoval mi, aby ho mama nepočula)

Sú chvíle, kedy slzy povedia viac ako slová...

Naučia to, na čo zabudli ľudia v parlamente....

Aj mňa naučili...

 

.... Aj keď žiadne manželstvo,

či vzťah medzi mužom a ženou nie je ideálny...

je požehnaný tým „starým (pre mnohých) nemoderným Bohom.“

 

Bohom, ktorý aj keď už je „starý“ sa nemýli, to len my máme krátku pamäť...

To len my sme uverili, že Mojžiš a jeho stretnutie s Ním na vrchu Sinaj je rozprávkou...

Keby bolo.... Boh nepíše svoj zákon na kamenné tabule ...

stačil by papyrus, niečo čo sa ľahko zničí...

 

Žasnem nad tajomstvom manželstva.

Nad každým dňom, kedy dvaja ľudia hľadajú cestu k sebe a cestu k svojim deťom...

Kedy obaja prinášajú dobro pre ostatných a prestávajú sa pozerať na seba...

Sú ochrancami, milovníkmi, načúvateľmi, prosebníkmi, modlitebníkmi.....

A Boh im žehná....

Pretože On sám povedal: „Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele.“

To opustenie „iného“ a pripútanie sa – je požehnaním. Je bezpečnostným pásom, ktorý stmeľuje celú rodinu, nezávisle na tom, či prežívame pokojné, alebo nepokojné dni.

Moji rodičia sa pripútali a nevyleteli z kolobehu života celých 43 rokov.

Mlčím a ďakujem....

Nebojte sa Lunáčka. „Pripútajte sa putami rodiny. Stojí to za to.“

A nezabudnite na pravidlo: „Útek je vždy po ruke, ale nie je to najsprávnejšie riešenie.“

 

Čo ďalej?

Do takéhoto sveta mám priviesť dieťa? Pýta sa nejedna mama.

„Áno, do takéhoto,“ odpovedám pokojne.

„Ale nestačí ho iba priviesť. Nestačí mu darovať iba život.

Treba ísť ďalej... Byť mu príkladom. Milovať ho. Vysvetľovať mu. Načúvať mu.

Nedovoliť, aby sa stalo otrokom krikľúňov, ktorí chcú byť „väčšími bohmi“ ako je Boh sám.

 

Dnes ráno som si s úsmevom a s pokojom v srdci uvedomila toto:

 

Aj keby mi tlačili do hlavy akékoľvek teórie o vzťahoch...

vďaka príkladu mojich rodičov ma nik nepresvedčí, že je iba jedna správna cesta – a to je manželstvo, zväzok medzi mužom a ženou.

 

Nedajme sa pomýliť.

Nebojme sa pripútať.

Nebojme sa cez sviatosť manželstva poprosiť Boha,

aby nám žehnal a pomohol prejsť tmavé i svetlé dni.

 

Buďme svedkami normálnosti, ľudskosti a zdravého rozumu až do všetkých končín zeme (nielen do končín EU).

Boh bude s nami.

Aj keď je „starý“ – nezabudol žehnať tam, kde je láska a čistý úmysel....

 

Mami, oci ďakujem.

Nech vám Boh žehná ešte dlhé roky...

Ďakujem, že i ja som mohla zažiť čo to znamená byť „pripútaná“ k rodine

 

Lunáček – ne-lunáček nedajme si vziať svoje. Pripútajme sa

Комментарии
sign-in-to-add-comment
Blahoželám Rodičom a ďakujem im za ich Dcéru.
Boh vás všetkých žehnaj!
Отправлено в 06.02.14 18:30.