« Назад

Jakub, ktorý sa skrýva v každom z nás... /pokus č.1/

 

Sedím na kameni a pozerám do diaľky. Slnko sa spolu so mnou túži vyspievať kamenný a tvrdý chválospev. Áno, kamenný a tvrdý. Taký, aké sú ľudské srdcia, ktoré kráčajú po tejto zemi a jedia rukami ťažko zarobený chlieb.

Moje meno je Jakub, Jakub, ktorý veľa krát zradil, kupčil a bol zbabelec. Jakub, ktorý miloval i nenávidel, a ktorý pre svoju slávu a majetok zničil priateľstvo so svojim bratom. ´

Chcem sa k vám prihovoriť. Ja – Jakub, syn Izáka a Rebeky.

         Moja matka Rebeka ma milovala. Oveľa viac, ako môjho brata, dvojča, ktorý sa volal Ezau. Bol starší a tak mu patril všetok majetok. Priznávam sa, závidel som mu. Závidel som mu jeho lovecké umenie, jeho veselosť i lásku, ktorou ho obdaroval môj otec.

         „Prečo musí mať Ezau všetko?“ – pýtal som sa matky a ona mi namiesto zdĺhavého vysvetľovania povedala: „Lebo je prvorodený. A tvoj otec ho má rád.“

Veď ho mal aj prečo. Každý deň chodil na lov a domov nosil vyberané kúsky diviny. Pripravil ju a spolu so zelinkami odniesol otcovi. Sedával v jeho stane a ja som počúval, o čom sa tí dvaja rozprávajú:

„Ezau, syn môj prvorodený.“ – hovoril s láskou starec, ktorý nám obom daroval život. „Raz, keď prejdem bránou večnosti a spočiniem tam, kde je Abrahám, bude táto rodina, majetok i krajina patriť tebe. Tak to chce Boh.“

Ezau ticho sedel a pozeral sa do jeho vyhasínajúcich očí. „Preto ti hovorím, miluj Boha, lebo iba On ťa môže požehnať. Iba On je darca života. Iba On ťa ochráni pred nepriateľmi... Iba On...“

Vstal som a odišiel som do poľa. Nemohol som počúvať o Bohu, ktorý žehná iba jedného z nás, ktorý dá všetko iba môjmu bratovi, ktorý je nespravodlivý, rovnako ako je nespravodlivý voči mne môj otec.

Hneval som sa, hoci neprávom. Vyčítal som, že láska môjho otca patrí iba Ezauovi... ale ani raz som neprišiel za ním a nepožiadal som ho o radu. Žiarlil som na svojho brata, ktorý mal úspech v love divej zveri, ale ani raz som sa nepokúsil niečo uloviť. Pohŕdal som v duchu Božou prozreteľnosťou, lebo som bol presvedčený, že On – Jahve, ktorému veril náš dedko Abrahám, pamätal iba na Ezaua a na mňa zabudol...

Moja matka zbadala moju zlosť a svojou láskou chcela otvoriť moje zovreté päste. Občas som sa pristihol nad tým ako premýšľam nad spôsobom, ako pomôcť Ezauovi, aby zmizol, aby sa navždy stratil z môjho života a už nikdy mi nestál v ceste.

V jeden večer, keď som sedel pri studni, prišla za mnou matka. Sadla si vedľa a nechala plynúť moje rozhorčenie, ako vietor, ktorý sa preháňal po poli. Čakala. Vždy stála pri mne a čakala, kým začnem hovoriť, kým sa pretrhne hrádza bolesti a sklamania môjho srdca.

„Nenávidím Ezaua!“ – vyprskol som a pozeral som do diaľky. „Všetko mi vzal. Lásku otca. Majetok. Sluhov. Požehnanie ...“

Sedela ticho a počúvala, ako vytryskuje na povrch môj hnev. „Jakub, syn môj, musím ti niečo povedať. Pozorne ma počúvaj.“

         Prekvapene som sa na ňu zahľadel. Čakal som, že bude bojovať o Ezaua, že mi povie, že to čo robím, nie je dobré... ale zdalo sa, akoby ju moje slová vôbec nezasiahli.

Oči ešte stále upierala do diaľky a pod mihalnicami sa jej objavovali vrásky. „Jakub, ja viem že sa niečo medzi vami stane. Nie je všetko také, ako to vidíš teraz.“  Chytila ma za ruku a pozrela sa mi priamo do očí. „Ver mi. Dôveruj svojej mame. Prosím.“ Hladila ma po hlave a ja som sa znova stával jej malým synom.

„Mama, ako to môžeš vedieť? Aká je pravda? Kto ti to povedal... ?“ Pýtal som sa a môj hnev sa roztápal v dotykoch jej nežnej lásky. „On.“- pozdvihla obočie a ukázala smerom do neba. „On?“ – spýtal som sa prekvapene, pretože až do tej chvíle som bol presvedčený, že Boh hovorí iba s mužmi a nie so ženami.

„A kedy ti to povedal?“- položil som opatrne otázku, aby som preskúmal jej odpoveď.

„Dávno, Jakub.“- usmiala sa. „Ešte keď si bol ty aj Ezau v mojom lone. Necítila som sa dobre. Už vtedy ste spolu nevedeli vychádzať. Kopali ste sa a mňa to veľmi bolelo. A tak som sa pýtala Jahveho, čo to má znamenať.“

Vedel som, že moja matka sa modlí. Spieva žalmy, pozerá na hviezdy a za každú jednu ďakuje Pánovi. Prosí, aby požehnal našu rodinu, sluhov... ale nikdy mi ani len nenapadlo, že by mohla mať nejaké tajomstvo, ktoré sa dotýka môjho života. Tajomstvo, o ktorom nevie ani môj otec.

„A čo ti povedal?“ Prerušil som ticho, ktoré ju vtiahlo do spomienok. Kývla hlavou. „ Bolo to v noci. Iba ja a On. Prišiel. Bola som si istá, že je to On. A povedal: Neboj sa. Som s tebou. To čo v sebe nosíš sú dve deti a z každého vyrastie jeden veľký národ. A raz príde chvíľa, keď starší bude slúžiť mladšiemu.“ Znova sa mi zahľadela do tváre.

Nechcelo sa mi tomu uveriť. Znelo to ako sen, ako odpoveď na všetok môj hnev. Ja, mladší, Ja Jakub, syn Izáka a matky Rebeky, mám vládnuť nad svojim starším bratom Ezauom?

Z celého srdca, z celej duše, z celej mysle som po tom túžil. A v duchu som sa chystal vziať svoj osud do vlastných rúk a urobiť niečo, aby som sa zbavil Ezaua... A tu prichádza matka so svojim proroctvom, so slovami, ktoré boli odpoveďou na všetko, čo som od života chcel.

„Mama a si si istá, že sa to splní?“ – spýtal som sa.

„Povedal to Boh. A On nikdy neklame.“- odpovedala s pokojom prameniacim z hĺbky duše.  „Buď len trpezlivý, synu.“

Vstala a odišla. Bola krásna. Ako anjel, ktorý prišiel, aby upokojil moje srdce túžiace po moci, po majetku po láske...

         Ešte chvíľu som ostal sedieť a premýšľal nad tým, ako sa to môže stať... V duchu som videl, ako na Ezaua útočí lev, a on sa zraní natoľko, že zomrie... , potom že ho cestou domov prepadli a zajali potulní  pútnici a tí ho obrali o život. Každá táto predstava mi dodávala nádej, že všetko dobre dopadne.

„Trpezlivosť. Trpezlivosť Jakub.“- opakoval som si sám pre seba a pomaly som sa poberal kamenným chodníkom do svojho stanu. 

Комментарии