Mám rada dnešný deň. Traja králi a všetko čo je spojené s požehnávaním domov. Vraví sa, že bez Božieho požehnania sú márne ľudské namáhania a podľa mojich skúseností to tak aj bude. No nesmieme zasa všetko hádzať ani na Boha, lebo ako sa hovorí: „Pomôž si človeče aj Pán Boh ti pomôže.“
Takže jedno s druhým – ľudské i Božie – sa stalo súčasťou nášho sveta, rovnako ako deti a dospelí, alebo starí a mladí, ako kráľovstvá a vojny... Ale nie o tom som chcela. Chcela som o deťoch, o malých princoch a princeznách, ktorí svojou nefalšovanou múdrosťou dobíjajú srdcia – aj to moje.
Bolo to pred niekoľkými rokmi. V škôlke. Obliekli sme sa za mudrcov a kráľov a spolu s pánom kaplánom prosili malého Ježiška, aby nám požehnal našu triedu.
Keď pán kaplán vytiahol kriedu, malý Filipko to nevydržal a spýtal sa ho: „A to ti je na čo?“
„Nuž na to, aby som hore nad dvere napísal písmená, ktoré bude vidieť Pán Boh a keď ich uvidí, poteší sa a pošle na vás požehnanie.“ Vysvetľuje ako najlepšie vie.
„Ale to je hlúposť,“ ozvala sa Denisa. „Ty nepoznáš našu tetu Elku?“
Nuž pravda, pán kaplán ju nepoznal. Bol totiž z iného mesta a to že bol v ten deň v našej škôlke bol iba „zázrak“. Nuž musel ísť s pravdou von: „Nepoznám. Kto je to?“
„To je teta upratovačka,“ povedala hrdo Deniska. „A tá si poradí s každou špinou a so všetkým prachom vieš?“ dodala na vysvetlenie.
„Presnééééé,“ pridali sa ostatní. „Veď krieda, ktorú máš, sa dá ľahko zotrieť a tiež je akoby z prachu. My to už vieme. Nás neoklameš.“ Pustili sa deti do vyučovania pána kaplána.
Nuž sedel tam bezradne. Darmo im vysvetľoval, prečo by mala byť krieda. Nakoniec si vyžiadal slovo Adam. Mal už ísť do školy, ale rodičia rozhodli inak. A jednoducho bol vodca triedy: „Pán kaplán. A to chcete, aby nás Boh žehnal iba jeden deň? Viete, lebo popoludní, keď budeme oddychovať, príde teta Elka a urobí s tou vašou kriedou raz dva poriadky. Bolo by lepšie, napísať to tam fixkou.“ A vyštartoval k môjmu stolu. Všetci súhlasili. A pustili sme sa do požehnania. Ešte po troch rokoch je fixkou sú fixkou na futrách dverí napísané tri písmená G+M+B a ostatní tam len kriedou dopĺňajú roky...
Nuž čo, nikomu to nevadí.... Hlavne že písmená vidí Boh a teda môže žehnať....
Možno aj my, dospelí, sme často presvedčení, že Boh žehná iba to, čo vidí... to čo požehná, či posvätí kňaz... No v konečnom dôsledku to tak nie je. Boh nepotrebuje vidieť písmená, alebo predmety pokropené svätenou vodou
Boh požehnáva aj tam, kde my sme na jeho požehnanie už dávno zabudli.
Požehnaný je každý, kto žije... pretože ho stvoril Boh – ako človeka so srdcom plným lásky.
Tak skúsme požehnávať nielen príbytky, ale aj ľudské srdcia.... A nemusíme ich počmárať fixkami, stačí, keď ich počmárame úsmevom.
Požehnaný čas ....
