« Назад

Má Boh rád muchy?

Má Boh rád muchy?

Čo myslíte? Nuž na jednej strane „áno“ veď ich stvoril. Ale prečo ich potom slušne „nevychoval“ ? A prečo „im nedal rozum“, aby neotravovali ľudí? Nuž teraz buďte múdri.... Na toto môžu prísť iba deti...

Dnes sa ma malý Dávid celkom vážne spýtal:

„Má vôbec Boh rád muchy?“

Prehltla som. Nevedela som, čo mu mám na to povedať

a pravdu povediac, nemala som „chuť“ pokračovať v detskej teológii.

A tak som mu na jeho otázku odpovedala ďalšou otázkou:

„A ty si čo myslíš?“

.

„Myslím, že má, lebo chodia do kostola,“ odpovedal vážne a zamračil sa. „Len sa mi zdá, že tomu farárovi aj tak nerozumejú, lebo lietajú kade tade a nepočúvajú ho. Iba bzučia. A vyrušujú aj ľudí.“

 

Znelo to celkom múdro...

Aj deti už vedia, že majú tíško sedieť....

A muchy? Že by boli hlúpe?

 

„Ale nie,“ bránil ich Dávid. „To ľudia sú na vine! Vrtia sa, pozerajú na hodinky, na obrazy alebo do modlitebnej knižky. Keby ticho stáli, aj muchy by na nich sedeli a možno by boli poslušné....“

 

Dohodli sme sa, že to vyskúšame.

(Len tak mimochodom. Ak ma uvidíte – nehýbať sa v kostole – znamená to, že je pri mne Dávid a sedí na mne mucha.)

Ale teraz už vážne...

 

Prvé slová, ktoré som si do svojej hlavy natlačila z biblie, sú tie, keď Ježiš hovorí:

„Zvelebujem ťa Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým.  Áno, Otče, tebe sa tak páčilo. Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nepozná Syna, iba Otec ani Otca, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť.“ (Mt 11, 25-27)

 

Ježišovi zrejme už riadne „liezli na nervy“

 

..... tí, ktorí sa hrali na „múdrych“ a „rozumných“.

..... tí, ktorí šermovali zákonom a prikázaniami.

..... tí, ktorí hovorili: „Toto musíte robiť, takto sa musíte postiť, toľkéto desiatky odovzdávať, inak si nezískate spásu...“

..... tí, ktorí ho nechceli počúvať, a nechceli uznať, že aj v ich živote je hriech, slabosť a bezmocnosť,

..... tí ktorí svoj život zapredali vonkajšej sláve a pochovali svoje vnútro....

..... tí ktorí sa modlili, ale pohŕdali malomocnými a neslúžili im....

 

Boli to veľkňazi, farizeji a zákonníci, ktorí s opovrhnutím pozerali na Ježiša, vraviac:

„MY VIEME VŠETKO, čo nás to ty a tu chceš poučovať!?  Si obyčajný potulný učiteľ, hlásajúci bludy...“

 

Ukazovali na neho a hovorili:

 

.... On nie je od Boha, lebo uzdravuje v sobotu .... (a porušuje zákon)

.... Rozpráva sa s hriešnicou – dokonca so samaritánkou pri studni (a to muži – židia nemajú dovolené)

.... volá Boha svojim Otcom.... nevidíte že sa rúha????

 

Ježiš si ich nevšímal....

Vedel  svoje...

a Zveleboval Boha, ktorý má meno „Ocko“

... a ďakoval, že niektoré veci sú pred NIEKTORÝMI ĽUĎMI JEDNODUCHO SKRYTÉ...

 

Nevidia ich...(lebo nechcú, lebo nepotrebujú vidieť)

 

... nasadili si okuliare (zbožnej) pýchy,

....obliekli si odev vlastnej (falošno-božskej!) pravdy

... a vzali do rúk (pyšné) žezlo pokory...

... sami seba ustanovili za hlásateľov (trendov a pravdy vo vtedajšom /aj súčasnom/ cirkevnom spoločenstve...

 

A preto Ježiš ďakuje, že sa BOH s nimi hrá na SKRÝVAČKU.

Nie, nechce im ublížiť. Nechce ich stratiť.

Ale na rozdiel od nich, túži, aby sami vykročili po ceste za ním...

Aby urobili prvý krok.

 

Túži, aby ho hľadali,

aby o ňom premýšľali...

a čaká kým sa tak stane....

Nedonúti ich kľaknúť na kolená a uznať obmedzenosť ich moci...

Iba čaká....

kým bude môcť vyliezť z úkrytu a obdarovať ich

svojou prítomnosťou....

 

Ježiš však nachádza niekoho,

kto nie je tesár vlastnej pravdy.

Nachádza maličkých.

a pripomína:

 

Toto sú moje deti...

MALIČKÍ

.... tí ktorí vedia, že potrebujú moju pomoc...

... tí ktorí uverili, že ja im môžem a chcem odpustiť ich hriechy...

... tí ktorí sa pýtajú a hľadajú moje stopy okolo....

... tí ktorí sú „zásobárňami otázok“ a „ sýpkami odpovedí...“

... tí ktorí mlčia a prehovoria v pravý čas...

 

Vždy znova a znova si premietam v hlave Ježišove slová: „Zvelebujem....“

A po stretnutí s Dávidom sa pýtam sama seba:

Kam patrím? Medzi múdrych a rozumných, alebo do tábora maličkých?

Čo so mnou spravilo toto Božie zjavenie?

Privlastnila som si ho a presvedčila som samú seba, že mám patent na (Božiu i cirkevnú) pravdu?

Alebo sa pýtam....

A hľadám odpovede na otázky: Prečo sa v mojom živote deje to a to?

Prečo do môjho života vstupujú ľudia a odchádzajú z neho?

Čo mám s tým urobiť so stretnutiami, či s obetami, ktoré bolia?

A dôverujem, že Boh mi ukazuje cestu, aj keď je v mojom živote  noc?

Objavujem....?

alebo je mi všetko jasné...... ?

 

Ozaj a ako je to s tými muchami?

A kedy ich Boh naučí poslúchať a slušne sa správať v kostole...?

 

Pane, neviem, prečo je evanjelium o maličkých prvé, ktoré som si natlačila do uší, do hlavy a verím že aj do srdca. Ale prosím ťa, daruj mi odvahu klásť ti otázky a čakať tvoje odpovede. Aj keď sa iným budú zdať malicherné, alebo ich nebudú zaujímať (napríklad : Máš rád aj muchy????)

Комментарии