Čítania dnešnej nedele sa môžu stať depresívne... lenže je to iba navonok... Jednoducho v nich ide o prst... Nielen o ten farizejský, ktorý ukazuje na všeličo, ale pre zlepšenie situácie "ním" ani len nepohne... ale aj o ten môj a tvoj... :)

Je noc. Na oblohe svietia hviezdy a ešte stále neprichádza mráz. Pozerám na biele chryzantény, s ktorými sa hrá príjemný jesenný vietor. A v ušiach mi znie tragický výkrik Boha, ktorý svedectvo apoštola Pavla mení na príklad každodenného života.

„Mala by si pohnúť aspoň prstom.“- prihovára sa mi niekto zvnútra. A tak sa zahľadím na svoje dlane. Sú prázdne, rovnako ako mnohé dni, ktoré mám za sebou. Vidím však aj desať prstov, čo často rátali, koľko dobra spravili pre druhých, a oni... ? Nuž viem, musím sa učiť dávať druhým slobodu aj v tom, či mi dobro vrátia alebo nie. Takže koniec ľútosti....

Vraciam sa k tragickému výkriku „Božieho beda“, ktoré nepatrí iba kňazom. Pred niekoľkými mesiacmi som bola pri krste malej Emmy. Vtedy mi hlavou prebleslo, že aj toto malé stvorenie dostáva podiel na kňazstve a že to, čo sa týka mužov v reverendách, sa zrejme z času na čas týka mňa – obyčajnej smrteľníčky.

Vystretý prst Boha ukazuje priamo do ľudského srdca a pripomína niečo veľmi dôležité: Dať na prvé miesto Toho, kto tam patrí – Boha zástupov – inak nám neostáva nič iné, ako niesť si následky v podobe „kliatby.“

 Ak Boh nemá miesto za volantom v aute nášho života, ľahko sa stratíme na cestách tohto sveta. Občas odbočíme k „cudzím láskam“, alebo svoje auto zaparkujeme pri práci či zábave. Môžeme sa zastaviť pri oslave hallowingu, alebo v zábavnom parku ponižovania, osočovania a vydierania... – samozrejme, že na účet tých druhých.

Nie, ľudia nie sú hlúpi, len nechcú ostať sami. A preto radi zaparkujú vedľa nás. A tak je podnik plný „pracovníkov“ aj v nedeľu a v zábavných centrách poskakujeme vedľa seba ako sardinky bez mena.

Veď to. Bez mena. Kto nemá  meno je vo vnútri svojho bytia „prázdny“. Stráca sám seba, stráca úctu voči sebe i voči druhým. Vlastní ich a pritom nemiluje.

 To je kliatba, ktorú Boh dovolil. Nie preto, že by sa z toho tešil, ale preto, že nechcel mať z nás robotov.

Dal nám slobodnú vôľu a spolu s ňou možnosť, vojsť autom nášho života do slepej uličky... Hoci chce aby sme o  cestách premýšľali a rozhodovali sa kam chceme ísť, rešpektuje aj to, že sa správame ako stádo zvierat... Ideme tam, kam idú ostatní, a to nie preto, že ten a ten podnik, tá a tá činnosť je dobrá, ale preto, že tam idú aj iní...

A výsledok? Sardinky bez mena. Únava, depresia... Rozbité vzťahy. Deti bez rodičov. Rodičia bez detí. Kliatba v podobe nespokojnosti, ktorá je následkom nášho konania...

A už nám neostáva nič iné, iba výnimky v zákone. Rozvodom vyhlasujeme za neplatnú posvätnú manželskú zmluvu. Otvorenými  obchodnými centrami aj v nedeľu vychádzame v ústrety ľuďom, ktorí si nestihli – či nemuseli – nakúpiť v sobotu. Detskými domovmi ospravedlňujeme alkoholizmus a nezodpovednosť rodičov a robíme ešte veľa iných vecí, a to len preto, aby sme samých seba presvedčili, že všetko je v najlepšom poriadku....

No zákony môžeme meniť akokoľvek. Výnimky udeľovať tiež. Ale nič nám to nepomôže... Každý je strojcom svojho šťastia... alebo kliatby???? Nemôže sa nám dariť, ak sa rozhodneme, že na prvé miesto v živote postavíme niečo alebo niekoho iného ako je ON.

Sme zákonníkmi a farizejmi, a pritom nemusíme nosiť reverendu, alebo habit. Tie nás nimi nerobia. To, na čo poukazuje Ježiš sa začína niekde hlboko v nás – v našom srdci....

Sudcovská stolica, na ktorej máme sedieť – je každé naše slovo zamerané proti ktorému koľvek človeku na zemi. Veď či môžeme vidieť, čo prežíva vo svojom srdci? Môžeme poznať ako sa cíti? Prečo robí to, čo robí?

Nemôžeme. Môžeme pri ňom stáť, sprevádzať ho. Mlčať, alebo ak treba, utierať mu slzy. Hovoriť: „Bolí ma, keď sa takto správaš... A bol by som rád, keby si mi dovolil, aby som mohol, či mohla s tebou prejsť kúsok cesty...“ A možno čím viac sa ľudia bránia, tým viac vo svojom vnútri potrebujú prikryť sa plášťom priateľstva... a objatia.

Boh to vie a preto nikdy neodchádza ani od tých najväčších hriešnikov. Je s nami. Objíma nás. Prenasleduje nás svojim milosrdenstvom, aj keď nám z času na čas hovorí svoje „beda!“. Aj to „beda“ je z jeho lásky. Z lásky Otca, ktorý dal slobodu  nám, svojim deťom a verí, že ju nezneužijeme natoľko, že by sme sa nestihli vrátiť...

Volá nás, aby sme si cibrili uši... Vie, že mnohí ľudia dnešného sveta veľa hovoria ale nekonajú... Presne vedia, ako to má byť, aby bolo dobre, ale pre lepší život brata alebo sestry nepohnú ani prstom...

Majú pripravenú zásobu múdrych rečí, no z tých sa človek nenaje. „Rozlišujte“ – hovorí s vystretým prstom namiereným na naše srdcia Boh. „A hovorte len to, za čo ste schopní a ochotní pohnúť aspoň prstom. Keď nie celou dlaňou... Nebuďte farizeji, ktorí nie sú schopní ponúknuť nič iné, iba prázdne „rady“ a „súdy.“

A tak som tu Bože. Počujem tvoj hlas a vidím tvoj i môj prst. Tvoj ukazuje na moje srdce. Ten môj na teba. Nie, dnes viem, že za žiadny neúspech nie si zodpovedný ty. Je to moja chyba, lebo som ťa vysunula zo sedadla šoféra v aute života. A tak k tomu môjmu jednému prstu, prikladám ďalších deväť a vystieram ich tebe, spolu s prázdnymi dlaňami a prosím... Nauč ma počúvať tvoj  hlas, a pohnúť prstom, keď nie srdcom, tam kde treba. Amen.