Ešte chvíľu a zahalí ma noc. Samota, čo preniká aj špik kostí. Tma bez hviezd, bez húkania sovy. Priatelia, známi, ba aj rodina sa odplavia s posledným závanom vánku. Na jeho miesto nastúpi on – bolesťou skučiaci víchor. Ešte chvíľku a neviditeľná ruka ma posadí na smetisko. Na miesto bez ľudských svedkov minulosti. Vytrhne mi z rúk aj to o čom som si myslel že je Božie... Ešte chvíľku....
Read More About Samota čo dušu namotá »